Detektív Onanium 2(Nikto nemá väčšieho!)

kam se podělá fantázie?

     Sedel som s nohami na stole a čítal noviny, keď do kancelárie vletel starý muž v mladých rokoch a zahľadel sa mi do rozkroku. Nečakal som ani stotinu. Vytiahol som vtáka a zamával som mu ním pred ksichtom.

     „Potrebujete moje detektívne služby, alebo ste len prišli poobdivovať niečo, čo nebudete nikdy mať?“

     „Potrebujem vaše detektívne služby. Môj pes, Eviander, sa stratil, keď som ho bol včera venčiť.“

     Hneď som vedel, čo sa stalo. Spoznal som to podľa pravého oka toho muža.

     Prišiel sem a chcel odo mňa niečo, čo som mu nemohol dať.

     „Pane, vy ste bohapustý klamár! Ja viem ako to bolo.

     Ráno ste vstal a na vtákovi ste mal vyrážku. Spýtal ste sa svojho buzerantského kamoša, ktorý vedľa vás ležal, čo sa stalo. On vám odmietol odpovedať, tak ste ho zabil. Zakopal ste ho na dvore vašej babky, kam má zakázaný vstup každý, kto je zemiaky. Potom ste šli vyvenčiť psa a počas toho ste rozmýšľal nad tým, ako zinscenovať zmiznutie vášho kamaráta. Hlavne aby ste z toho vyšli s čistým štítom. Na zadku vášho psa ste si všimol vyrážku. Rovnakú ako tú, ktorú ste mal na vtákovi. Vtedy vám všetko došlo. Veľa ste toho popili a rozdali ste si to v trojke s vašim psom. Váš buzerantský kamoš mal však to šťastie – alebo možno smolu, čojaviem – že bol šukaný psom, kdežto vy ste toho psa šukal. Napadla vás šialená myšlienka. Odrezali ste si vyrážku z vtáka a prišili ste ju na vtáka vašeho buzerantského kamaráta, ktorého ste potom natreli arašídovým maslom, odviezli ho k nemu domov, spolu s Eviandrom, ktorý ho roztrhal. Myslel ste si, že ja pôjdem po stope vášho psa, zistím, že váš buzerantský kamarát ho znásilnil a pes ho kvôli tomu(a kvôli arašídovemu maslu) roztrhal na franforce. Ale také jednoduché to nebude, ako ste už stihli počuť. Takže... Doneste mi sem nejakú pätnásťročnú šťabajznu, ktorú môžem pretiahnuť a ja to nikomu nepoviem.“

     Odišiel a vrátil sa o pätnásť minút s pätnásťročnou šťabajznou.

     „Choďte preč!“

     Zdupkal.

     Šťabajzna ostala.

     „Sadni si,“ ponúkol som jej stoličku.

     Sadla si a povedala, že ďakuje.

     „Že ďakujem, starý...“

     „Nie som starý, dievča zasrané, chceš niečo vidieť?“

     „No ukáž...“

     Bez záujmu.

     „Máš priateľa?“

     „Mám, ale ukáž. Vraj máš veľký kokot.“

     „Kde si sa, dopekla, dostala k takýmto výrazom?“

     „Po meste sú vylepené plagáty... Vraj ich lepí niekto, kto ho má ešte väčšieho...“

     Znehybnel som.

     „Čo?? Musím toho gaunera zabiť! Ale až potom...“

     Vytiahol som svoj ‚kokot‘, ako ho nazvala a zakýval som ním. To je moja obľúbená činnosť.

     Mal desať centimetrov a nie a nie sa zväčšiť.

     „To je všetko? Môj sedemnásty frajer mal väčšieho.“

     Nasral som sa, zviazal som ju a odložil do skrine. Nemohol sa mi postaviť. Bolo to spôsobené zmätenosťou z toho môjho rivala, či koho.

     „Veď ty uvidíš! Nikto nemá väčšieho! Počuješ?!! NIKTO!!!“

     Zobral som si kabát a vydal som sa do ulíc.

---