Be'lee shem 2

  Otvorila som oči- nado mnou bol strop, dve vyplašené tváre a na čele som mala niečo mokré. Žiadalo sa mi skryť si tvár pred ich pohľadmi ale bola som zaseknutá medzi nohami Druhej Učiteľky. Potom som si spomenula aj na dôvod toho, prečo bola najprv tma, a potom strop a bolo mi jasné, že uhnúť hlavou nabok by v takejto situácii nebolo vhodné. Pocit nepohodlia vo mne vzrástol ešte viac keď som prišla na to, že nemám kam uhnúť zrakovými orgánmi.

   -Noa, ozvala sa Učiteľka viac k svojej sestre ako ku mne aj keď použila moje meno,

-prvýkrát vidím... nielen vlasy máš čierne.

Na chvíľu mi väčšinu výhľadu zastrela masa blonďavých vlasov Učiteľky. Vzápätí ju vystriedala  záplava tmavých vlasov Druhej Učiteľky.

   -Uhm, máš pravdu. Teplé prsty mi zovreli bradu a držali hlavu. Začínali ku mne prichádzať Nervozita, Popletenosť a Zmätenosť spolu so zvláštnym prázdnom.

Niečo nebolo v poriadku!

   -Noa, dievčatko, ako ti je?

Niečo nebolo v poriadku. Búchala som predsa hlavou dostatočne, aby sa mi v nej to niečo zaplo.

   -Zlato, vnímaš?

Možno to bol ten problém! To dostatočne. Zrazu ma skoro vystrelo! Hlavou som tresla štyri razy. Teda som to zapla, vypla, zapla a vypla. Mešuga!

   -Noa, bolí ťa niečo? Aspoň sa ozvi, prosím.

Prudko som sa posadila. Fakt, že dokážem zbabrať aj nápravu mozgu ma ochromil. Musím buchnúť hlavou ešte raz!

   -Noa, ozvala sa Druhá Učiteľka, -nebolo by lepšie keby si si ľahla?

   -Musím buchnúť hlavou ešte raz! Chripľavo som vyhlásila. To boli moje prvé slová. Zostali z toho také ohromené, že mi takmer neskoro zabránili tresnúť čelom o zem.

   Na druhý deň som vďaka rozbitej a boľavej hlave nemusela isť do školy. Bola som celkom rada. Škola pre mňa predstavovala bojisko plné citov, pocitov, tvárí a pohľadov. Kým si Učiteľka a Druhá Učiteľka plnili svoje školské povinnosti, ja som sedela pred oknom a kreslila už stodeväťdesiaty šiesty výhľad z neho. Zaujímavé na tom bolo to, že každý pohľad bol rovnaký ale výhľad, iný. Každý obrázok bol podobný ale nie ten istý. Potom som si na hodinku sadla za klavír. Po ňom som vzala akordeón a neskôr prišli na rad aj husle.  Keď došli učiteľky domov, našli ma opäť pri okne v spoločnosti ceruziek.

   Poobede som sa zas pokúsila sadnúť si k nim a splniť Misiu- kresliť si výrazy tváre do zošitka a potom sa ich naučiť. Bezvýsledné. Maximálne namrzená som si sadla k oknu od ktorého ma po chvíli učiteľky odplašili.

   Po večeri ma však čakalo prekvapenie. Keď som sa s plným žalúdkom vyvalila na posteľ a hľadela na strop, prišla za mnou Učiteľka, zložila sa vedľa mňa a chvíľu sme sa naň dívali obe. Potom sa nečakane posadila a skočila na mňa. Na chvíľu ma opustil vzduch, potom som ho vdýchla a vzápätí doslova vypľuvla pretože ma začala štekliť. Smiala som sa. Prvýkrát som sa smiala. Ale keď mi počas smiechu a zápasenia s Učiteľkou vyhŕkli slzy do očí prekvapene som sa posadila. Neveriacky som si priložila prsty na líce pod okom. Vážne boli tam. Slzy!

   -Noa, čo je? Si prekvapená? Ozval sa hrdelný hlas Druhej Učiteľky. Kedy vošla do izby?

Nechápavo som hľadela na svoje prsty so stopami sĺz. Bola som...zmätená. Prečo plačem keď som sa smiala? Smiech a slzy predsa nejdú dohromady, to som vedela vždy.

   Učiteľka ma jemne objala okolo pliec. Nemala som rada dotyky kvôli zmätku ktorý vo mne vyvolávali. Mimovoľne mi prsty zaleteli k jej rukám a snažili sa dostať ma z jej objatia preč.

   -Ľúbim ťa. Veľmi. Povedala mi. Otočila si ma k sebe, chytila moje ruky do dlaní a viedla ich k svojmu telu. Chcelo sa mi plakať od nervozity a hanby.

   -Teraz, položila mi dlane na jej trup,- ma objímeš. Dobre? Uprene som hypnotizovala svoje ruky na nej a červeň mi pomaly zalievala líca.

   -Pozri, pritiahneš, moje dlane sa ocitli na jej chrbte,- stisneš, Učiteľkine ramena sa ovinuli kolo mňa a pritiahli ma k nej,- ale jemne. Prstami iba raz jemne prešla po mojom chrbte ale v hlave sa mi všetko ako keby zbláznilo. Nevedela som ten pocit pomenovať a nikdy som ho necítila. Všetky myšlienky sa prekrikovali jedna cez druhú v divom zmätku, srdce sa zo mňa dralo von a bolestivo ma pri ňom pichlo. Zmätene som sa od Učiteľky odtiahla a buchla do Druhej Učiteľky, ktorá si sadla za mňa.

   -Pssst, zlato moje, zaševelil jej hlas.

   -Vieš prečo je objatie dobre? Opýtala sa ma Učiteľka naťahujúc sa za mnou. – Lebo robí dobre tu ( pritiahla ), pri srdci ( stisla ) mne aj tebe ( jemne ). Bola pripravená na to, že sa budem chcieť odtiahnuť. Keď so mnou myklo, iba si ma tuhšie privinula. Napätá ako struna som vyčkávala koniec toho všetkého.

   Čakala som a čakala, kým jemný, sladký hlas Učiteľky šelestil pomedzi moje vlasy. V ušiach mi bez ustania znelo, že sa nemusím báť a mám sa uvoľniť, že všetko je dobré a ( znova ) nemám sa báť, ony dve sú so mnou a budú pri mne. Po hodnej chvíli začal jej pokoj prechádzať aj na mňa. Prestala som nervózne žmoliť pulóver na jej chrbte, hlava sa upokojila, dych sa spomalil, srdce prestalo mať samovražedné sklony a pani Nervozita ma pomaly pustila. Učiteľkino telo sa začalo jemne kolísať. Dopredu a dozadu. Dopredu, dozadu. Ten pohyb ma uspával. Únava ľahko padala na oči a ťažila hlavu. Položila som čelo na jej plece a uvoľnene sa o ňu oprela.

   -Ty naše bábätko, zacítila som jej dych vo vlasoch. Náhly pocit silnej únavy mi zavrel oči a ja som sa nechala unášať jemným kolísaním do slastných driemot.

   -Spí? Ozvala sa ticho Druhá Učiteľka. Nechcelo sa mi pohnúť alebo otvoriť oči aby som im ukázala, že nespím. Nevládala som.

   -Áno. Už asi áno. Opatrne ma zložili na posteľ.

   -To ju chceš prezliecť?  

   -Nie, nechcem ju viac trápiť. Prečo?

   -Nemá na sebe pyžamo. Ráno bude nervózna.

Učiteľka na to nepovedala nič. Iba som zacítila teplo jej dlane na hrudníku blízko gombíkov. Bola to zakázaná oblasť. Nepokojne som sa mykla a čosi unavene zamrmlala. Jej ruka sa stiahla.

   -Asi jej to dnes nebude vadiť, uzavrela tému Učiteľka.

---