Šach mat/2.časť

      Cesta na hrad sa zužovala a čo raz viac stúpala. Ozvalo sa som zavýjanie, o čosi neskôr šuchot, ale o chvíľu ich nahradilo absolútne ticho, prerušované iba dupotom kopýt a môjho hlasu intonujúceho tretí takt menuetu číslo tri v trojdobovom takte z opusu číslo sedemstotridsaťpäť od Graniera. Keby som nevypil malé pivo, mal by som strach, ale chuť a energia zázvoru a kvasiniek ma udržiavali stále v bdelom stave. Ani tie najväčšie príšery sa neodvážili nasledovať ma. Snáď môj spev nebol falošný, napadlo mi zrazu. Vrátil som sa k predošlému taktu a zaspieval ho štyri razy vo forte fortissime. V hlave mi znel celý orchester. Tympany nahradil tleskot, v dôsledku čoho sa Arpád vyplašil a uháňal oveľa rýchlejšie ako doteraz. Vyhodilo ma to z rytmu. Ľutoval som, že som mu nedal pár kvapiek piva. Určite by sa ku mne pridal. Po niekoľkých ľúbezných slovách, ktoré patrili iba konským ušiam, kráčal o čosi pokojnejšie. Na krátky okamih sa hrad pred nami stratil, ale siluety v ňom zostali viditeľné. Výčapník neklamal. Ľudia boli skutoční, a naveľa stáli vo vzduchu. To sa týkalo aj Mormorov, bohužiaľ. Zaujímalo ma, ktorý z nich je kápo. O niekoľko metrov ďalej som rozoznal uniformy vojakov. Boli to piadimužíci. Tak toto bol gól. Od smiechu som takmer spadol z koňa. Prešiel som ďalších desať metrov s priviazal koňa o strom. Čo najtichšie a zároveň najladnejšie imitujúc výčapníka som sa blížil ku vojakom, ktorí boli zjavne v dobrej nálade. V lese sa ozýval ich smiech. O to ľahšia moja úloha bude, potešil som sa. Jeden vojak sa vzdialil. Buď išiel močiť, alebo vracať. Iná možnosť mi nenapadla. Nemýlil som sa. Obsah jeho mechúra skončil na najbližšom poraste, ktorý ho prijal v domnení, že konečne zapršalo. Napodobil som tokanie. Vojak zastal priamo predo mnou zvábený mojim volaním a čakal. Vytasil som meč a podrezal mu hrdlo. Išlo to tak ľahko, že som tomu sprvu ani neveril. Vôbec som pri tom nemyslel na šieste prikázanie, zahanbil som sa. Bolo to ľahšie ako prísť o panenstvo. Vypasené mŕtve telo pripomínalo skôr brava ako človeka. Dnes som mal dobytok šťastie. Za hlasného tenorového spevu ódy na česť vojakov som ho odtiahol do kríkov, vyzliekol mŕtvemu šaty a obliekol si ich, teda aspoň určitá snaha bola, keby mi handry neboli o tri čísla menšie. Dalo mi to riadne zabrať. Ponaťahoval som rukávy, nohavice, ale nakoniec som sa do nich zmestil. Mal som šťastie, že chlapík bol dosť obézny. Svoje oblečenie som odhodil do kríkov. Očistil som zašpinený meč do listov a óda preklenula do tanca. Vojaci si štrngli pohármi, schytili jeden druhého a začali tancovať v pároch. Scéna mi pripomínala skôr ožratých starcov v blázinci ako chýrnu armádu. Vyškriabal som sa pohľadom hore na vežu, kde, ako som predpokladal nájdem uväznenú Anténu. Opäť som sa nemýlil. V okne tancovala silueta ženského tela, čo ma zvádzalo a volalo k sebe. Obdivoval som krásne vytvarované veľké prsia, tenké dlhé nohy ľane a dlhé vlasy po kolená. Rezko som vykročil na čistinku.

- Drozd, našiel si v kríčkoch nejakú veveričku? – zakričal na mňa krpáň, keď si ma všimol.

- Bol som na toalete, - odvetil som fistulou napodobňujúc jeho hlas.

- Kde?

- Čúrať.

- Neskúšaj na nás zas nové slovíčka. Viem, že rád čítaš, ale nechaj si to pre seba, - ozval sa druhý. – Počúvaj, ty si akosi narástol, - dodal prekvapene, potom, čo si ma premeral.

– Ty si tam naozaj niečo, alebo niekoho našiel. Kde je?

- To sa ti iba zdá. Málo si pil.

- Vidíš, na pitie som celkom zabudol. Nalej, Tekvas!

– rozkázal mužíčkovi najnižšieho vzrastu, ktorý sa k nám prihnal.

Trpaslík mu vyhovel a zvyšok fľaše si nechal pre svoje nenásytné hrdlo. Lial do seba tekutinu ako do studne. Nerozumel som, kde sa do neho vošla. Piadimužíci razom spustili náboženské piesne. Najvyšší čas zmiznúť, prebleslo mi hlavou. Nikto z nich mi viac nevenoval pozornosť. Zatiaľ mi išlo všetko podľa plánu. Ďalším bodom bola Anténa. Ak by sa všetko dalo stihnúť čo najrýchlejšie, skontroloval by som ju dôkladne. Na serenádu pod vežou nebola teraz bohužiaľ ani minúta nazvyš. Namiesto toho som zvolil skratku cez hlavný vchod. Ani silný buchot ťažkej brány nevyrušil šachový turnaj. Dvaja muži sediaci oproti sebe si podopierali hlavy rukami. Zato trojmetroví chlapi stojaci uprostred sály ma spozorovali ihneď. Pri pohľade na nich mi došiel dych. Tak toto som do svojho plánu nezahrnul.

- Drozd, čo tu hľadáš? – zaburácal jeden z nich silným basom.

- Idem vystriedať hore, - pokúsil som sa nekoktať

- To je už noc? – zazíval nasilu pričom odhalil celý chrup. Zubári by sa o neho trhali, ak by s nimi poisťovňa mala zmluvu.

Razom som sa preľakol Mormorovho povzdychu. Pošúchal si čelo a nadvihol figúrku. Podrobil som ho skúmavému pohľadu. Bol to trpaslík, tak ako vojaci vonku. Nerozumel som, kto šíril tie strašidelné fámy? Bol silný len vďaka svojim obrom. Jeho ruka sa vrátila naspäť a figúrka s ňou. Vykročil som, ale hneď vzápätí mi došlo, že som nevedel kam a tak som zaspätkoval.

- Tam! – jeden z obrov na mňa vytasil meč. Od strachu som cúvol. - Čo sa ľakáš? – rozosmial sa.

Po chvíli mi došlo, že ma nechce zabiť, zatiaľ mi ukazuje smer.

 - Díkes! – odsekol som.

- Zase nové slovíčko. Tie tvoje knihy! – poznamenal otrávene.

Ľadová chodba nemala konca kraja. Zdalo sa mi, že kráčam už hodinu, kým som konečne narazil na schody. Na poschodí som takmer nabral vojaka, o hlavu nižšieho odo mňa.

- Choď si zdriemnuť, vystriedam ťa, - povedal som skôr, ako sa nadýchol.

- Chvalabohu. Čo robia ostatní?

- Pijú a tancujú.

- Mne by sa nechcelo. Chcem spať, - ponaťahoval sa.

Počkal som, kým zišiel dolu a zaklopal som na dvere.

- Áno, - ozvalo sa zvnútra.

S úzkym hrdlom som vstúpil dovnútra.

- Athéna, - pri pohľade na ňu mi napadlo jej pravé meno.

Stála pri okne a pozerala sa mi do očí. Klipkala mihalnicami tak rýchlo, že by mohla prenášať vlny oveľa rýchlejšie ako internet. Baba presne podľa môjho vkusu, prehltol som naprázdno. Predok, zadok, boky, to všetko som mal pred sebou naservírované ako chladený nápoj. Už len uhasiť smäd.

- Som, som Fuksián, - vyjachtal som.

- Samohlav?

- Ako to vieš? – neveril som vlastným ušiam.

- Som jasnovidka.

Zase jedna, kvôli ktorej musím prepínať doma kanál.

- Chceš ma uniesť? – zapýrila sa. – Súhlasím, ale bez svojich šiat nikam nepôjdem.

- Akých šiat?

- Sú v pravom krídle hradu, - len, čo to dopovedala, komnata zmizla, ale naďalej som cítil zem pod nohami. Viseli sme vo vzduchu ako bábky na špagátoch.

- Každý raz v živote hrá divadlo, - najbližšiu chvíľu som obdivoval, čo zo mňa vyliezlo.

Pod sebou som nevidel vôbec nič. Konečne som pochopil, prečo Ovädár a Mormor šach nikdy nedohrajú. Šach im každú chvíľu mizne.

- Prečo sa hrad stále stráca? – zaujímal som sa.

- Zaklial ho černokňažník Vylágyi. Nestala som sa jeho ženou. To je iný príbeh. Ja..

- Povieš mi ho cestou. Musíme sa poponáhľať. A čo Mormor?

 - Za nič na svete sa nestanem jeho ženou, - dupla nohou do prázdna.

- Je bohatý. Vieš, koľko šiat by si mohla mať?

- Radšej budem chodiť nahá.

Tá predstava ma nadchla.

- Nikto nevie, kto si? – spýtala sa.

- Majú ma za jedného z vojakov.

Hlasno sa zasmiala. – Ani sa nečudujem.

- To je poklona, ďakujem,  - zvážnel som.

- A čo môj brat?

- Čo s ním?

Zrazu bola miestnosť ako predtým. Všetko sa vrátilo na miesto.

- Musíme ho zachrániť, - nástojila.

- Na to som nemyslel, - zamyslel som sa.

Chytil som ju za ruku a pritiahol ju k sebe. – Cestou niečo vymyslíme.

- Bez svojich šiat nikam nejdem.

- Nemáme čas. Zabil som vojaka. Ak to zistia, je po mne. Radšej mi prezraď, kde je truhlica so zlatom.

- Truhlica? V lese, - hlesla. - Otec ju zahrabal ďaleko, aby ju Mormori ani nikto iný nenašiel.

- Chytré! Takže nik iný o nej nevie?

Pokrútila hlavou.

- A vieš kde je?

- Samozrejme.

- Tak poďme! – zavelil som.

- Počkaj, - zadržala ma. - Musíš mi sľúbiť, že zachrániš môjho brata.

- Jasné, už mám plán, ale najprv sa musíš dostať do bezpečia ty. Nebudem riskovať, že ma Mormorova armáda zabije.

- Ale ešte predtým chcem zálohu,-  našpúlila pery.

Prilepil som sa na ňu a pobozkal ju. Cítil som, ako jej stoporené bradavky nadvihli živôtik. Musel som konať.

- Je tu niekde tajný vchod? - spýtal som sa.

- Vylágyi ho zničil.

Bolo mi záhadou, ako toho silného kúzelníka, pred ktorým sa bojí celá krajina, premohli. Žiadnu Ovädárovu armádu som nevidel.

Hráči sa mračili nad figúrkami. Stav sa nezmenil. Premýšľal som, či si obaja medzitým nedali šlofíka.

- Kamže? – zahatil mi cestu obor.

- Potrebuje na vzduch. Je jej zle, - pozrel som sa na Anténu.

- Dobre, ale len na chvíľu a nechoďte ďaleko. Počul som, že Vylágyi je blízko,- nechal nás prejsť.

Preletel som pohľadom po ostatných vojakoch. Spali postojačky. To je nespravodlivé. Ja sa celý deň pri kompe nezastavím.  

Prešli sme okolo hry chtivej dvojice. Vystrúhal som grimasu na Mormora tretieho, ale ten bol zrejme v celkom inom svete, lebo si ma vôbec nevšímal. Mohol by som urobiť čokoľvek, aj tak by ma prehliadol.

- Kam idete? – ozvalo sa ďaleko pred nami, keď sme vyšli von. Trpaslíci si pred bránou urobili pelechy z trávy. Po diskotéke si dopriali trocha oddychu.

- Na prechádzku. Slečna potrebuje močiť.

- Ahá? – zaškeril sa na mňa. – Tak si to užite, - pridal závistlivý úsmev.

Ani nevedel, ako bol blízo k pravde. Ľahol si ku ostatným a o sekundu pílil drevo. Ďakoval som bohu, či kto tento svet riadil, že nemusím vymýšľať ďalší plán. Vojaci chrápali, Mormor ani Anténim brat nič netušili, išlo to ako po masle, až som mal pocit, že to je rozprávka, a nie fantasy. Vysadli sme na koňa a uháňali preč.

---