šach mat/3.časť

- Kde je tá truhlica? – otočil som sa dozadu.

- Na čistine, devätstodeväť krokov severne od hradu.

- To sa mi snáď zdá. Nemohla si mi to povedať skôr? – vyletel som na ňu.

- Nesmiem to číslo vysloviť v hrade, ani blízo neho, inak sa premením na vlkovlaka! Vrátime sa, - upokojila ma.

- Myslím, že to nie je celkom dobrý nápad. Dúfam, že ideme správne.

- Je to na čistinke, - spresnila.

- Akej?

- Je tam tráva, sú tam púpavy a v strede strom. Pod ním je zakopaná truhlica.

- To si mi ohromne pomohla, - precedil som medzi zuby.

- Za Drozdom! Uniesol Athénu!

Zozadu zaznel škrekot.

- Doriti! – zaklial som nahlas.

- Do čoho? – Anténa zakričala.

- Ale nič, radšej sa drž!

Kopol som koňa do slabín. Napriek tomu, že škriatkovia išli pešo a boli takí malí, pohybovali sa extrémne rýchlo. Až teraz mi došlo, prečo som sa ich mal báť.

- Pozor na diery, - varovala ma Anténa.

- Nevrieskaj mi do ucha!  

Tá žaba ma dostala. Nemal som zlato ani panstvo a ešte k tomu nás naháňali škriatkovia a pravdepodobne aj obri. Modlil som sa, aby sme nenatrafili na Vylágyiho. Mal som dojem, že pivo prestáva účinkovať, lebo vo mne rástla nervozita. Kdesi nad nami zaburácal hrôzostrašný smiech.

- Vylágyi, - zhíkla Anténa.

- Radšej mi povedz, čo neviem, - zahučal som.

Vojaci mám boli v pätách. Cválali sme voľným priestranstvom, ani čoby sa všetky stromy pred nami rozhodli skryť a situáciu nám tak sťažiť.

- Prečo sme nevzali moje róby? – fikala Anténa.

Chcel som ju okríknuť, ale razom som si uvedomil, že je zle nedobre. Spadli sme totiž do hlbokej jamy. Kôň dopadol na bok, my s ním a v tom sa diera uzavrela. Nad nami sa prehnali vojaci ako roj včiel. Boli sme v suchu, teda keby vzduch v diere nebol vlhký. Vtom sa diera opäť otvorila a odkryla oblohu plnú hviezd.

- Si v poriadku? – chytil som Anténu.

- Áno a ty? – spýtala sa bojazlivo. - Čo teraz?

- Ja by som vedel, čo, ale neviem, či s tým budeš súhlasiť.

- Čo môj brat a moje šaty? Sľúbil si mi, že ho vyslobodíš.  Mormor ho istotne zabije.

- To by sa najskôr musel odlepiť zo stoličky. Nemal som pocit, že ho zaujíma niečo iné ako šachovnica. Nevšimol si ani, že odchádzaš.

- Keď sa už dozvedel, že som zmizla, že si ma uniesol,

- opravila sa, - spojí sa s Vylágyim, aby ma dostal späť.

Rozvzlykala sa. Na ženské slzy som extrémne citlivý. Aj tak mi neprezradí kde je truhlica a možno to ani sama nevie. Raz to muselo prísť. Musel som vyslobodiť Anténinho brata a teraz keď sú vojaci ďaleko od hradu, nebol dôvod to odkladať. Podišiel som k nej a objal ju. Celá sa chvela.

- V tom prípade sa musím vrátiť. Pokúsim sa tvojho brata zachrániť.

Jej tvár sa rozžiarila.

- Ale ako vytiahnem koňa? – uvažoval som nahlas. Arpád ležal na boku. Rýchlo som ho prezrel. Našťastie bol v poriadku.

- Igmentes prelux, - predbehla ma Anténa.

Neuveriteľné! Kôň ma čakal hore na čistine.

- Ty vieš aj čarovať?

- Medziiným, - podotkla skromne.

- Ako to, že si sa nezbavila Mormora?

- To sme na hodinách čarovania nepreberali.

- Ahá! Samozrejme. Môžeš aj mňa premiestniť?

- Ľudí nie, len zvieratá.

Nazúrene som sa škriabal hore. Stálo ma to riadne úsilie.

- Dávaj si pozor, drahý! – zakričala zdola.

- Zostaň tu!

- Ja sa nikam nepohnem, ale prines mi šaty. Kedy sa asi vrátiš?

- Zavolám ti.

- Čo?

Diera sa znova uzavrela. Ako Anténu nájdem? Kto tú dieru vlastne zavrel? Poobzeral som sa okolo. Na oblohe poletovali netopiere, v diaľke spali vlkovlaky, vlky a akýsi starček s priblblým ksichtom, ktorý mi pripadal neškodný. Pochyboval som, že by to bola jeho zásluha. Istotne v tom má prsty Vylágyi. Radšej som to nechal tak a vyskočil na koňa.

      Vietor uháňal za mnou, konáre si každú chvíľu podávali ruky, brániac mi v návrate. Prečo som sa kvôli výkupnému musel vrátiť, keď by sa to dalo vybaviť jednoduchým listom, alebo korešpondenčným lístkom? V tej chvíli sa mi tak cnelo za poštou, ako nikdy predtým. Dokonca som vyronil slzu.  

     

---