Ako struna v piane

„Nie som žiadna struna v piane,“ vravela si každé ráno vzdorovite pri vstávaní keď s ťažkým povzdychom zaboriac si hlavu do dlaní a mysliac na každodenné utrpenie, neustále ju prenasledujúce ako spaľujúca láva. Tento každodenný rituál jej pomáhal znášať muky bytia, pretože je ťažké žiť so sebou, keď človek preklína každý deň svojej existencie, bez slobodnej vôle, bez lásky a radosti. No v skutočnosti to bol len prejav jej postupnej rezignácie, začínala sa usídľovať v jej hlave a postupne podkopávala duševné zdravie. Už od počiatku, kam až jej pamäť siahala, vždy mala pocit, že je len nejakým bezvýznamným poltónom na stupnici života, falošne znejúcim nástrojom v zlej symfónii. Hoci by si to tak veľmi priala, nie a nie sa vymaniť z okov pútajúcej jej švitoriacu myseľ. Musela čakať až príde na ňu rada a vydať len ten jediný hlások, ktorý jej náležal v zbore čítajúcom tisíce hlasov a pri tom sama chcela mať sólo, aké nikto nikdy ešte nevidel. Ale nie je predsa prirodzené, ani možné, aby niekto s tak slobodným duchom a darom rozumu bol väzňom rozmarov iných, mocnejších síl. Také muky by boli na zbláznenie pre každého na svete. Pnutie vnútornej sily, ktorá chcela pretrhnúť okovy, krik túžby po slobode ju vútorne rozožieralo ako kyselina. Nemožnosť hýbať sa podľa vlastných potrieb, závislosť na rozhodnutiach druhých, to ju sprevádzalo od jej zrodu po celý život. A predsa, aj keď v žiadnej dobe nepoznala nič iné, tušila, že niekde tam vonku, v inom svete bez mreží v duši, poletujú vtáky a spievajú serenády bohom pre radosť, že sú tam kvety ktoré svojimi žiarivími farbami osvetľujú život a sú tam bystriny zurčiace nádherne tichú uspávanku na dobrú noc.

V paralelnom vesmíre, prepojeným pupočnou šnúrou s tým našim, žila, radovala sa zo života a tancovala najkrajšia a najveselšia z víl v Dúhovom lese menom Gerdundula. Vždy usmiata, vždy ochotná pomáhať. Všetci v celom lese ju obdivovali a milovali, aj bohovia samotný si ju obľúbili. Vždy poskakovala uprostred húfu ostatných víl z Dúhového lesa a rosa jej pri tom stekala po nôžkach, šaty z pavučín sa ladne vlnili na jej tele a vlasy čechral jemný vánok a pritom jej spieval sernády. Aj mesiac sa najradšej díval na ňu a vždy ju pohladil svojim najjasnejším lúčom. Nosila náhrdelník z lesných jahôd a spávala na matraci z machu, prikrytá lúčnymi kvetinami.

Mnohokrát sa už pokúsila struna v piane uniknúť z nevoľníctva, nič však nevyšlo, stovky pokusov ju už stálo mnoho síl a sama na sebe čím ďalej cítila ako sa jej ich postupne prestáva dostávať. A s každým zmarom viac a viac vtierala sa bolestivá myšlienka, že skôr či neskôr zostane už len ten jeden jediný zaručený spôsob ako sa osobodiť. Aspoň v tomto jednom mala istotu, že bude môcť naplno uplatniť vlastnú vôľu, hoci je len slabá útecha za toľkú mieru zúfalstva, čo vytrpela. Postupom času začínala prepadať beznádeji, situácia sa stávala viac a viac vážnou. Po rokoch príkoria, všetko sa v nej ukladalo ako sedimety na morskom dne a priebehom času pochovávali mŕtve schránky jej snov, túžob i prianí. Ako každá iná nádoba, aj život sa skôr či neskôr naplní a nie inak to bolo v tomto prípade. Po kvapkách pribúdali dni existencie, pomaličky ubúdala vôľa k zotrvávaniu na zemi. Tok jej života neúprosne plynul, zúfalstvo začínalo víťaziť a myšlienka na konečné riešenie sa vracala čoraz častejšie.

Už pár dní cítila Gerdundula, že sa neustále blíži niečo nečisté a hoci spočiatku nedávala na sebe nič poznať, jednej noci, keď oblaky zahalili oblohu a mesiac ani bohovia cez ne nevideli, priplížila sa nepozorovane do lesa Veľká temnota. Táto zlá sila vysávala zo živích stvorení ich energiu a takto získavala moc. Dnes už bola natoľko silná, že sa chystala na najkrašiu z víl. Ak by tento plán vyšiel, bola by z nej najmocnejšia bytosť a mohla by ovládnuť svet. Oblak čierneho dymu spočiatku len z povzdiali sledoval zábavu v lese. Všetky víly sa veselili ako každú noc. Všetky až na jednu. Gerdundula dnes bola zamlklá a neveselá, netancovala a neveselila sa s ostatnými vílami v zlej predtuche. Veľká temnota nemala naponáhlo, pozorovala víli, striehla, vyčkávala. Vedela, že musí byť trpezlivá, aby jej obeť neunikla.

Nič naplat, prišiel deň ktorý prísť musel, keď už sa zdalo, že sa vyčerpala aj posledná možnosť na slobodu. Zrazu stála pred poslednou otázkou: bude mať odvahu na uskutočnenie posledného riešenia? Kto pozná odpoveď na takú otázku, na akú väčšina nájde odpoveď až v poslednej chíli jej realizácie či naopak jej neuskutočneni? Ona na to už ale poznala odpoveď dávno. Tá odpoveď vyplynula z tisícov márnych a neúspešných pokusov o oslobodenie. A tak prišiel posledný nádych, posledné vzopätie síl, nápor tak mohutný ako nikdy – a struna od piana sa roztrhla.

...a kdesi v paralelnom vesmíre, spätým s tým našim pupočnou šnúrou, v Dúhovom lese vystriehla Veľká temnota najvhodnejšiu chvíľku, aby spútala svojou mocou najkrajšiu a najsladšiu z víl Gerdundulu. Tá sa začala triasť zimou, pod náporom chladnej sily a poprosila bohov, aby k nej boli milostivý, pri jej púti do záhrobia. Pozdvihla svoje veľké modré oči k nebu a naposledy v živote uvidela v medzere uprostred mračien mesačný svit. Jediné mocné stisnutie z nej vytlačilo všetku energiu a v smrteľnej kŕči, bez jediného povzdychu, sa zosunula na zem.

Po tisíc rokov skrápali hrob všetky lesné víly, hoci už z náhrobku nešlo prečítať, kto je to tam pochovaný, tisíc rokov zpínali ruky, tisíc rokov sa modlili k bohom o milosť, až prišla chvíľa, keď sa z hmly začala ozývať ária najkrajšia, čo kedy v lese zaznela a zo sĺz a milosti bohov sa znovuzrodila víla Gerdundula, aby sa do Dúhového lesa opäť vrátila dúha a spev vtákov.