Veľa Zážitkov, Málo Spomienok: Zelená Idylka (1. časť)

    Bol by to krásny deň, keby opäť nepršalo... pomyslel si Robo a trafil doňho blesk. 
    „Ach, to už je ďalší kamarát! Prečo práve mne musia umierať kamaráti tak pravidelne a ešte aj čudným spôsobom. Niekedy ľudia umierali so cťou, ako napríklad vo vojne alebo v lágroch , a nie uprostred poľa. Tento svet za veľa nestojí. Stačilo by mi pár dní a naprogramoval by som lepší.“ Viac ako Robova smrť ma trápilo, že došla vodka. Robo bol totiž jediný, kto po ňu v takýto čas išiel. Ja by som zakotvil pri prvom výčape, Kamil má chorľavé nohy a Maja? Tá je taká sprostá, žeby ani naspäť netrafila. Určite by ju niekto po ceste znásilnil a vytriasol z nej aj posledné ovisajúce vlákna inteligencie. 
    V tom zrazu prišla Miška, Robova čajka. akoby ju zoslal Boh na zavolanie.
    „Máš?“ spýtal som sa pre istotu.
    „Máš jasné!“
    To bola prvá pozitívna správa tohto dňa, úplne som aj zabudol, že sedím na mŕtvom Robovi, ktorý zľahka síce elektrizoval, no viac pripomínal masážne kreslo. 
    Keď ho zbadala Miška, začala hlasno kričať. Človek by očakával plač, ale nie vždy vyjde aj na slzy. Už som ju išiel utíšiť, aby nikoho neprivolala a nemali sme z toho problém všetci, načo len sucho zahlásila:
    „Ani umrieť nevedel bez toho, aby som s tým ja nemala robotu, teraz ho treba zakopať...“
    Jej postoj ma trochu prekvapil, nikdy nebola taká, možno to bude tou novou antikoncepciou, ktorú berie, vraj len nedávno ju prestali testovať na potkanoch a už jej ju vo firme ponúkli. Dostáva 3000€ na mesiac. Za tie peniaze by som to bral aj ja, hoci by mi mali narásť prsia potom. Veď dnes sa dajú aj dôležitejšie veci odstrániť. Počul som, že pár ľuďom na Blízkom východe už naoperovali žiabre namiesto pľúc, len zabudli na to, že najbližšia voda je od nich 200 kilometrov ďaleko. Viac sa o nich radšej nepísalo.
    „Hej halo, počúvate ma?“ kričí na nás Miška.
    „Ach, áno,“ prebral som sa zo svojich delikátnych predstáv. Zhodou okolností som mal pri sebe príručnú lopatku, s ktorou som sa v detstve hral na pieskovisku a naokolo nič vhodnejšie nebolo. Trvalo dvanásť hodín, kým sme vykopali aspoň pol metra. Videl som, ako sa nad nami supy zlietali, dokonca aj vrabce, svorne čakajúce na svoj podiel. Jeden z nich od vysilenia odpadol, tak sme si ho upiekli. Škoda, že to nebol konkord, najedli by sme sa všetci, nie iba ja.  
    Doba je zlá a jedia len tí najrýchlejší. Potom, ako sme zahladili stopy, utekali sme do najbližšieho čínskeho fastfoodu. Mali už len tradičný vývar z koňa. 
    „Však to chutí ako ľudské,“ zahlásila Maja.
    „Je vidieť, že niekto je znalec,“ prebehla mi v hlave myšlienka, čo to dievča robí po večeroch, je to už istý čas, čo som jej brata Bzuča naposledy videl, ale nechcel som rušiť idylickú atmosféru ako pri poslednej večeri.
    Chutilo to ozaj zvláštne. Vraj tam primiešali aj trocha bravčoviny. Toľká nehoráznosť! Dnes si už bežný spotrebiteľ nemôže byť istý ani poctivou koninou. Kde sú tie časy, keď naše prababky chodili po lesoch s kopijami a naháňali medveďov, aby sme mali čo do úst vložiť. Teraz sú v obchodoch len samé polotovary. 
    „Podáš mi kečup?“
    „Ku koňovi kečup? A ja, že sa to je iba s tatárskou, ty kde žiješ, prosím ťa,“ Maja sa na mňa kyslo zapozerala. 
    „Aha, ty v tom máš dlhoročné skúsenosti, prepáč, zabudol som.“
    „Každý máme svoj vlastný štýl, ja napríklad oblizujem ropuchy,“ pripojil sa do konverzácie Kamil. 
    „Tak to preto toľko slintáš! Už tomu rozumiem... A sú potom nejaké halucinácie, jak sa hovorí v kreslených rozprávkach?“ zvedavo som sa opýtal.
    „Čo si pod tým predstavuješ?“
    „Uvidím draky?“
    „Iba ak sa budeš pozerať do sáčku chipsov.“
    „Nejem chipsy.“
    „Mal by si začať.“
    „To je rada od skúseného zubára? Ty ješ chipsy?“
    „Nie, prečo by som to robil?“
    „Aby si videl draky...“
    „Jedného mám v jaskyni.“
    „Ty máš jaskyňu?“
    „Nie, iba draka.“
    „A kde je?“
    „V jaskyni predsa.“
    „A kde je tá jaskyňa?“
    „Aká jaskyňa?“
    „No veď tá!“
    „Ktorá?“
    „Máš ich viac?“
    „Nie, iba jednu.“
    „Ale veď teraz si o nej hovoril, že...“
    „Aha, tak tá je v podkroví...“
    „Dobre, zajtra sa tam pôjdem pozrieť.“
    „Nebudem doma.“
    „A kde budeš?“
    „Ešte neviem.“
    „Zavoláš mi?“
    „Možno.“
    „Dobre, tak sme dohodnutí!“ a odišiel som od stola. Stále som cítil medzi zubami zvyšky toho koňa. Dnes nebol veľmi dobrý. Minule ho urobili ako perkelt na smotane, teraz mi tam vadil kôpor... To sa k tomu vôbec nehodí.
    Cestou domov som stretol divokého Janiho... 
    „Nazdar, nevidel si náhodou Roba?“
    „Prečo?“ snažil som sa vyvolať dojem, že nemám poňatia.
    „Ale, poslednú dobu je nejaký divný, akoby sa mu malo niečo prihodiť...“
    „Vlastne máš pravdu, aj mne sa zdá... Ide ti peniaze?“
    „Nie.“
    „Tak to máš šťastie, mne áno, ale nie som si úplne istý, či je teraz v stave, kedy mi ich vie vrátiť.“
    „Stávajú sa aj horšie veci... No nič idem šnupnúť čiaru, skôr ako ma niekto predbehne. Zajtra sa vidíme!“ a zostal po ňom iba smrad. Bol marihuanový. Hmmmm... Kým mi napadlo, žeby som si zriešil aspoň polku, už bol preč. Ten chlapec musel mať pri sebe aspoň 10 gramov a ide si dávať kokaín? Čo by som za to dal ja? 
    Keď som prišiel domov, čakala na mňa Laura v dverách s kladivom.
    „Teraz sa chodí domov?“ vybehla na mňa.
    „Čo? Veď je iba desať hodín.“
    „Dobre, ale vieš aký je dátum? Tri dni si nebol doma. Toto sa ti zdá normálne? Vieš ako som sa bála? Iba som čakala kým mi niekto zaklope a...“
    „Ku nám aj tak nikto nechodí, iba poštár.“
    „To vôbec nie je vtipné, mám svoje dni, tečie mi krv, mohla som sa na nej šmyknúť a rozbiť si hlavu.“
    „Ach, zlatko, koľkokrát ti mám opakovať, že tie tampóny si nemáš dávať do nosa, dokonca ani vložky neslúžia ako podbradník. Odkedy ti vybrali mandle, veci sa ti vymkli spod kontroly... Niekedy mám pocit, že si tými mandľami aj rozmýšľala.“
    „Ale láska...“
    „Teraz by si mala ísť do postele a späť, pretože dnes odo mňa nemôžeš nič očakávať. Som úplne hotový...“
    Na druhý deň nebolo ráno, pretože sme ho prespali. Bol hneď obed... Laura ma prebrala, aby sme neprešvihli celý deň ničnerobením, s čím ja osobne problém nemám, ale ženy sú ženy. 
    „Zlatko, mám na niečo chuť.“
    „Tak si choď niečo uvariť!“ odvetil som jej z polospánku.
    Myslel som si, že dnes ma neprinúti nič vstať z postele a prežijem krásnu nedeľu, ale to by nemohol byť Jani, aby mi neprezvonil už sedemnásty krát. Asi si myslí, že to neuvidím... Tí ľudia bez reálneho kreditu iba s podivným koeficientom na agresívne prezváňanie to pravidelne robia. Ale božechráň im dvihnúť. Hotová pohroma! Zaliali by vás do betónu s poriadne rýchlym tuhnutím.
    „No hurá! To trvalo...“ ozval sa nepokojne roztraseným hlasom.
    „Za posledných 5 minút si mi zavolal sedemnásťkrát... Tebe to príde normálne? Čo sa deje?“ spýtal som sa.
    „Počúvaj, máme problém,“ odvetil.
    „Aký?“
    „Našli Robovo telo.“
    „Kto?“
    „Adrenalínová mafia, vykopávajú telá zavraždených a berú si ich ako tromfy so sebou...“
    „Ale Robo nebol zavraždený.“
    „Preto jeho telo hodili do rieky.“
    „A teraz je kde?“
    „Našla ho polícia. Počkaj, počkaj, ako vieš, že nebol zavraždený?“ 
    „Mám taký ciťák.“
    „Aha, už som mal pocit, že vieš, čo sa stalo. Ale ani si mi nespomínal, že je mŕtvy.“
    „Vieš, bol to taký silnejší ciťák.“
    „Rozumiem. Tiež mám také, keď ochutnávam neoznačené lieky, nanešťastie, nie vždy sú správne.“
    „To som si už všimol.“
    „Dobre, tak dnes prídeš do mesta?“
    „Žijem v meste.“
    „Potom je všetko jak má byť. Vidíme sa,“ a zložil.
    Konečne sa mi podarilo vstať z postele. Úprimne neznášam nedele, snáď ešte viac ako pondelky. Je to čas toho maximálneho ničnerobenia s vedomím, že zajtra vstávam do práce. 
    Moja práca je ťažko opísateľná. Navyše minulý rok ma povýšili, pretože som svoju činnosť nemal ako prakticky vykonávať. Teraz som kontrolór štátnych kontrolórov, ktorí kontrolujú intenzitu slnečného žiarenia, dopadajúceho pod menším ako 30°C uhlom. Moja šéfka na mňa pred mesiacom nasadila pre nedostačujúce výsledky vyššieho kontrolóra, ktorého posledné dni sledujú priamo kontrolóri z Bruselu. Mám to v práci napäté, ale aj na háku. Predsa sa nedá kontrolovať prácu mojich podriadených 24 hodín denne na celom území... Nikdy by som si nepomyslel, že tu na okolí je toľko kopcov. Sám pochádzam z nížinatej rodiny. Oni sa báli aj lesa a nieto ešte kopcov. Mama ma považuje za dobrodruha, otec sa so mnou prestal rozprávať, keď mi bolo päť a naučil som sa chodiť po schodoch. 
    Z mojich úvah ma prebudilo hlasné búchanie na dvere. Počul som iba:
    „Tu polícia, otvorte!“
    Nevedel som, čo chcú, úplne som zabudol, že Robo včera zomrel, veď aj tak ho nikto nemal rád, tak čo ma po ňom. 
    „Už idem, len sa prezlečiem.“
    Navliekol som na seba tričko s výrazným nápisom “A.C.A.B. - What’s wrong Nigga?“ 
    „Tak čo to dnes máme chlapci? Zase som išiel tak rýchlo, že ste ma dobehli až deň potom?“ slušne som sa opýtal.
    „Boli ste včera s Róbertom Pálenkom?“
    „Áno, čo zase to prehnal s alkoholom?“
    „Nie iba zomrel, nespomínal vám?“
    „Nestihol, vám sa zdôveril?“
    „Oznámili nám to z márnice, nezdá sa vám to divné?“
    „Prečo by sa malo?“
    „Neoznámiť svoju smrť na polícii aspoň 3 dni vopred, asi nemal dobré vychovanie, však?“
    „Ani ja sa dnes veľmi necítim a ešte som vám nevolal.“
    „Nevadí, môžete vyplniť aj dotazník, zhodou okolností mám jeden pri sebe.“
    „Počkaj, prepáč, dnes som omylom zobral tie druhé. Niečo na štýl, aký film máte najradšej,“ prerušil ho kolega.
    „Och Braňo, na teba sa už nedá spoľahnúť, aj pri výbere koblíh si úplne ľavý. Niekedy mám pocit, akoby ti to išlo už len v noci...“
    „Chlapci, správate sa teplejšie ako svedkovia Jehovovi,“ nemohol som ich emocionálne výlevy ďalej počúvať, „vráťte sa, ak budete mať niečo dôležitejšie,“ a zavrel som dvere.
    Keď som si konečne sadol do môjho obľúbeného koženého kresla, pribehla ku mne Laura, bola celá vystrašená.
    „Láska, ty si kriminálnik, bola za tebou polícia už druhýkrát tento mesiac, čo chceli?“
    „Nič... akurát Robo zomrel.“
    „Čo? Preboha! Čo sa stalo?“
    „Trafil doňho blesk, ale to chlapcom zjavne nedošlo, hoci mal spečené celé telo.“
    „Preboha! To mi je ľúto, mala som ho fakt rada.“
    „Nemusíš sa pretvarovať, to by si bola asi jediná, išiel nám slušný balík peňazí.“
    „Ty si mu zasa požičal?“
    „No nie! Hovoril mi, že mu prišiel súrny balík z Bogoty. Vraj nejaký macík. Úprimne, koľkokrát teba prišla dôležitá zásielka z Bogoty súkromným kuriérom?“
    „Láska? A nemohol to byť kokaín?“
    „Robo a kokaín? Prosím ťa! Také ľahké drogy on nikdy nebral.“
    „To som sa upokojila, už som si myslela, že nás zase namočíš do niečoho nelegálneho. Ešte si pamätám, ako u nás naposledy nechal tie sudy s vínom. Museli byť v pivnici a nikto o nich nesmel vedieť, pretože boli veľmi reaktívne.“
    „Drahá, ale to neboli vínové sudy.“
    „A aké?“
    „To bola urna s tvojou babkou. Susedia to s ňou už nevedeli vydržať, vraj si často spievala v sprche, tak som im sľúbil, že ju prídem trochu utíšiť, nevedel som, že to bude až také účinné.“
    „Si zlatý, ako tak rád pomáhaš ľuďom. Čo by som si bez teba počala?“
    „No vidíš, tak už bež, myslím že ten sud už budeme môcť vyliať susedovi na gerbery. Budú mu dlhšie kvitnúť...“ 

...príbeh bude pokračovať...