Edna

Poviedka, zo života veštcov.

„Tak to ti poviem, Edna, ten môj starý už dva týždne nepriniesol ani groš!“ uľavila si Sára chrapľavým hlasom a do silno narúžovaných úst si vložila cigaretu. Ako si pripaľovala, na jej krikľavých šatoch sa rozzvonili drobné zvončeky. Okoloidúci čašník sklopil hlavu a zrýchlil krok.

„Časy sú zlé, nikomu sa nedarí. Ľudia už nemajú záujem o budúcnosť.“ odpovedala Edna sediaca oproti a pomiešala si horúcu kávu.

„Ľudia by aj boli, ale ten môj chmuľo, ten nevie, čo im povedať!“ oponovala Sára.

„Vari už stratil schopnosť? Už nevidí?“

„Vidí, vidí. Až moc dobre. Ale hovorí im pravdu, idiot! Myslíš, že ľudia chcú počuť pravdu? Že nech robia čo robia, žiadne dieťa sa im nenarodí? Alebo, že ich do dvoch rokov postihne zákerná choroba? Alebo, že síce vyhrajú v športke, ale do mesiaca o všetko prídu?“

Edna s odpoveďou váhala. Vyfúkla cigaretový dym, druhou rukou zmietla zrnká popola z širokej sukne a nakoniec povedala: „Nechcú.“

„Samozrejme, že nechcú!“ vykríkla Sára a jej krčný lalok sa samým rozčúlením zatriasol. Hostia v kaviarni sa zvedavo otáčali, no dvojica žien si toho vôbec nevšímala.

„Takí ľudia sa viac nevrátia. Nahnevaní odídu. Zaplatili peniaze a dozvedia sa holú pravdu, napríklad, že zomrú!“

„Každý raz zomrie,“ podotkla nesmelo Edna.

„To je jedno. O to tu teraz nejde. Podstatné je, že sa cítia podvedení. A vieš čo? Ja sa im ani nečudujem. Miliónkrát som mu hovorila, aby sa spamätal, aby potešil duše tých nešťastníkov a doprial im milého slova a aby občas myslel aj na svoju rodinu, ktorú treba nakŕmiť. Je naozaj tak ťažké namiesto strohého: Ty zomrieš! Použiť niečo ako: Zomriete...ale, dalo by sa s tým niečo urobiť.“

„A dá sa s tým niečo urobiť?“, prerušila priateľku Edna a v jej hnedých očiach zasvietila zvedavosť.

„Možno áno, možno nie. Ale v každom prípade, tú možnosť musíš aspoň spomenúť. Natiahnuť trocha čas, dohodnúť ďalšie stretnutie, chápeš?“ pokračovala Sára, zámerne ignorujúc Edninu náhlu zvedavosť. „Najlepšie je, nepríjemnosti vôbec nespomenúť. Zamerať sa na príjemné udalosti, ktoré na klienta čakajú. No a ak na neho nečakajú, tak treba dať tým nepríjemným záležitostiam, pozitívny charakter. Ale toto všetko ťa vajda učí ešte v plienkach. Ale ten môj chmuľo to za toho pána nechce pochopiť. Stále si hudie len to svoje: Zákazníci majú právo poznať čistú pravdu. Ako keby ani nebol náš.“

Edna koniec preslovu vôbec nevnímala. Mysľou sa zakvačila na možnosť: ...dá sa s tým niečo urobiť. Končekmi dlhých, kostnatých prstov sa pohrávala s pozlátenou náušnicou, čo bol neklamný znak toho, že tuho premýšľa. Keď jej došlo, že Sára konečne dorozprávala, zošpúlila mäsité pery do úlisného úsmevu a ponúkla priateľke ďalšiu cigaretu.

„Drahá Sára, nieže by mi na tom záležalo, pýtam sa len s čírej zvedavosti, ale naozaj sa s Tým dá niečo urobiť? Dá sa To obísť alebo oklamať?“

„Myslíš smrť?“

Edna pritakala. Sama sa to slovo neodvážila nahlas vysloviť, nato bola príliš poverčivá. S priamym prejavom Sáry nesúhlasila, no zároveň ho kdesi v kútiku obdivovala.

„Niekedy. Sama do toho príliš nevidím, ale raz mi môj starý spomínal, že istému významnému gadžovi pomohli hrobárovi z lopaty. Ale o čo konkrétne išlo, to by si sa musela spýtať jeho. A prečo ťa to tak zaujíma?“ Sára šípila, že s priateľkou nie je niečo v poriadku, no trpezlivo čakala, kým sama nepovie, čo ju trápi. Nemienila z nej dolovať niečo, čo sama nechce povedať.

Edna sediaca oproti sa zavrtela, urovnala si sukňu a dopila kávu.

„Tak dobre. Nakoniec, pozri sa sama,“ vzdychla a podala Sáre šálku. Na dne sa rozťahovala hnedá usadenina rozomletých kávových zŕn. Sára pozorne skúmala dno šálky a dlhšiu dobu nič nevravela. Na tvári sa jej usadil ustarostený výraz.

„Ako dlho to už vieš?“ opýtala sa na koniec.

„Týždeň.“

                                                                  ---

Omar sedel v kresle, tvár prikrytú novinami. Vedel, že čoskoro prídu, no napriek tomu sa oddával sladkému driemaniu. Balansoval na hrane medzi spánkom a bdením a rozvažoval, či má zmysel zaspať. Nakoniec si sklamane oddýchol a narovnal sa. Vzápätí nato sa rozleteli dvere a Sára s Ednou sa vrútili dnu.

„Vidíš ho? Chrápe!“ spustila Sára namiesto pozdravu a pretlačila sa okolo Omara do kuchyne.

„Nechrápem,“ ohradil sa muž, „čítal som si noviny.“

„A načo? Aj tak vieš čo sa stane,“ nedala sa Sára.

„Viem, čo sa stane, ale neviem, čo sa stalo.“

„Čo?“

„Ale nechaj to tak,“ uzavrel debatu Omar a obrátil sa k Edne. Na vráskavej tvári vyčaril galantný úsmev a ponúkol jej miesto na sedenie. Čiernymi očami pozoroval jej plaché pohyby a mysľou mu prebiehali nemravné fantázie. Napriek tomu, že jeho vlasy sa beleli ako sneh, v žilách mu koloval oheň, ktorý dokázal rýchlo vzbĺknuť.

„Čo ťa k nám privádza, drahá Edna?“ opýtal sa.

„Máme problém!“ odpovedala namiesto Edny Sára a rozčapila sa na gauč. Napriek tomu, že to bol gauč pre tri osoby, Sárin zadok ho naplno obsadil. „Edna čoskoro zomrie.“

„Sára!“ napomenula priateľku Edna.

„No čo? Vari to nie je tak? Načo budeme chodiť okolo horúcej kaše?“ ohradila sa Sára.

„Mohla by si byť trocha citlivejšia,“ zastal sa Edny Omar.

„Citlivosť ju nezachráni,“ nedala sa Sára.

Omar si premeral svoju manželku a zvažoval, či má cenu pustiť sa s ňou do hádky. Pozeral na jej vypasenú hlavu, v ktorej iskrili drobné oči. Provokovali ho. Akoby vraveli. No poď, len to skús. Pusti sa do mňa a ja ti ukážem, čo dokážem. Nakoniec sa ovládol a pohľadom preskočil na Ednu. Nebudem sa zhadzovať pred takouto krásavicou, pomyslel si. Sára sa opovržlivo zasmiala. Omar pevne stisol pery, no prekonal aj túto provokáciu a najpokojnejším hlasom, akým bol v momentálnej situácii schopný, sa opýtal: „Ako to vieš? Ako vieš, že tvoj čas sa blíži?“

Sára sa nadýchla pripravená spustiť, no Edna ju ráznym pohybom chudej ruky zastavila.

„Dokážem rozprávať aj sama! Ja...viem, že by sa to nemalo, no vyveštila som si to sama.“

„Ty si si sama veštila budúcnosť? Prečo?“ zhíkol prekvapene Omar. „Dobre vieš, aké je to nebezpečné, tak prečo? Mohla si poprosiť Sáru, alebo mňa.“

„Ja neviem, nerozmýšľala som nad tým, jednoducho som to spravila.“ zašomrala Edna. „Cítila som sa sama a opustená, bol večer a vonku fučalo, jednoducho som si spravila kávu, vypila ju a potom, potom som sa pozrela na dno.“ Edna sa na moment odmlčala. V miestnosti zavládlo absolútne ticho. Sára a Omar napäto čakali.

„Veštba bola úplne jasná. Štrnásť dní si život tečie, kým ťa smrtka neodvlečie. Dva týždne, z ktorých je už jeden fuč.“

„A potvrdila si veštbu u niekoho iného?“ zisťoval Omar.

Edna prikývla. „Bola som u Rodriga a dnes ráno mi veštila Sára.“

Trojročné decko vie veštiť lepšie ako Sára, no Rodrigo, ten sa nezvykne pomýliť, premýšľal Omar.

Bolo mu ľúto tak príťažlivej ženy. Napriek tomu, že sa jej do vlasov zaplietali prvé striebriny, stále z nej vyžarovala slastná energia. Znova sa mu myseľ zatúlala nemravným smerom. Späť ju vrátil až Sárin chrchľavý hlas.

„Spomínala som Edne toho gádža, ako ste ho minulý rok zachránili. Nerob sa, že si nepamätáš. Ja dobre viem, o čom hovorím!“

Práve, že nemáš ani poňatia o čom táraš, ty teľa, pomyslel si Omar a venoval Sáre ľadový pohľad. Presne vedel, čo má na mysli a pri tej predstave ho striaslo. Uprene pozoroval Ednu a dlhšiu dobu nič nevravel. Edna sa nechápavo pozrela na Sáru a tá jej naznačila aby ostala kľudná a čakala. Po niekoľkých minútach dospel Omar k rozhodnutiu. V hlave mu skrsol plán, ktorý navždy ovplyvní životy ich troch. A možno aj ich smrť. Pri tejto myšlienke sa musel usmiať.

„Dobre, pomôžem ti,“ vyhlásil nakoniec. Sára samou radosťou zatlieskala, no vzápätí sa zháčila a dodala:

„Samozrejme to nebude zadarmo.“

                                                               ---

Večer si Omar ľahol vedľa chrápajúcej manželky, ktorá sa rozťahovala na spoločnej posteli. Pripomínala mu veľrybu, vyvrhnutú na pláž. S povzdychom sa vystrel na kúsku voľného matraca a snažil sa uvoľniť. Cítil, ako mu oťažievajú nohy. Drobné chvenie sa šplhalo k bruchu a zachvacovalo ruky a trup. Myšlienky sa rozplývali, hlava sa vyprázdňovala, iba pery nečujne ševelili, opakovali neznáme slová. Stále dokola v pevnom rytme. Záclona nad pootvoreným oknom sa pohla a dnu zavial ľadový vzduch. Pri Omarovej hlave sa usadil rozplývavý obrys postavy, čierny tieň bez jasných kontúr. Pery veštca stíchli a o pár sekúnd nato, z ležiaceho tela vystúpil Omar. Posadil sa a pozeral na svoju telesnú schránku. Na rozdiel od tieňa v kúte, jeho duša mala jasný pravidelný tvar verne zachytávajúci živú podobu. Možno bol len o niečo bledší.

Postavil sa a rýchlo sa uklonil prízraku, ktorý sa stále trpezlivo vznášal pri jeho tele.

„Volal si ma,“ zaznelo v Omarovej hlave.

„Odpusť mi moju trúfalosť, ale potreboval by som od teba láskavosť,“ odpovedal starý veštec bez toho, aby otvoril ústa.

„Znova?! Tvoja drzosť prekračuje všetky hranice! Tancuješ na tenkom ľade.“

„Viem, že tvoj čas je vzácny a máš príliš veľa práce, aby si sa zdržovala s takým naničhodníkom ako som ja, ale neodvďačil som sa ti naposledy?“

Tieň sa nebadane zachvel.

„Čo chceš?“

Omar sa rozhodol, že prejde rovno k veci.

„Edna Olahová.“

                                                                   ---

V tmavej izbe odbíjali hodiny polnoc. Edna sa s výkrikom zobudila. Celé telo mala zmáčané potom a v hrudi cítila tupú bolesť. Akoby jej srdce uchopila ľadová ruka.

                                                                    ---

„Aj ona vidí. Čím je vás menej, tým lepšie pre mňa. Povedz mi jediný dôvod, prečo by som to mal urobiť?“ spytoval sa tieň.

„Ponúknem ti viac ako rovnocennú odmenu,“ začal s obchodovaním Omar.

                                                                  ---

Sára vytiahla horúce tousty a natrela ich hrubou vrstvou džemu. Sadla si za stôl a zadívala sa na Omara. Bože dobrotivý, prečo som len s tebou. Obzerala si šľachovitého muža s tmavou pleťou a skobovitým nosom. Mohla som si vyberať, muži z celej osady mi ležali pri nohách. A koľko gádžov ma milovalo. Keby som vedela čo sa s teba vykľuje nikdy by som... So znechutením sledovala ako si pripaľuje cigaretu.

„Nemôžeš ísť s tým smradom niekam inam? Nevidíš, že raňajkujem?“ zadrapla.

Omar sa narovnal a vyfúkol obláčik bieleho dymu. Na perách mu prebleskol nebadaný úsmev.

„Viem, ako pomôcť Edne. Nebude to jednoduché, ale spoločne to zvládneme.“

„Ako to myslíš, že spoločne? Nikdy som ti pri niečom podobnom nepomáhala. Viem len veštiť, nič viac.“

„Neboj sa, drahá, tvoja úloha bude veľmi jednoduchá. Neurobíš to pre Ednu?“

„Zaúčtujem si za to extra príplatok,“ zašomrala Sára a pustila sa do džemového chleba.

Omar neraňajkoval. Namiesto toho fajčil a pil silnú, čiernu kávu. Na dno šálky sa nikdy nepozeral.

Do obeda zavolal Edne a dohodol si s ňou schôdzku u nej doma. Bude lepšie, ak zopár dní nebudeš vychádzať z domu.

                                                      ---

Edna nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť. Že by to bolo skutočne také jednoduché?

Z večera do rána prekabátiť smrť? Len tak lusknutím prsta? Bolo známe, že Omar patrí k hŕstke vyvolených, ktorí vidia hlbšie ako bežní smrteľníci a ich známosti siahajú ďaleko za hranice tohto sveta, no aj tak jej to prišlo neuveriteľné. Keď sa ho pýtala na cenu, odpovedal vyhýbavo. Necháme to na neskôr. Peňazí nemala veľa, len toľko aby vyžila, aby bolo čo do úst a niečo na seba. Ak samozrejme nepočítame zlato, zamyslela sa. Ale o zlate sa nesmie nikto dozvedieť, je na horšie časy. Môžu byť horšie časy, ako tieto, kedy tvoj život visí na vlásku, napadlo ju v zápätí. Rýchlo tu myšlienku zahnala. Ak nebude treba, určite sa ním nebudem chváliť, uzavrela svoj vnútorný dialóg a pomaly sa začala chystať na stretnutie. Čajník na platni začal netrpezlivo bublať, keď sa ozval zvonček pri dverách. Práve včas, pomyslela si Edna a odstavila sporák.

Omar sa dovalil do bytu s kyticou červených ruží, čím Ednu poriadne zmiatol. Jeho tvár bola samý úsmev, a jazyk samá lichôtka. Tak toto mal na mysli, keď sme sa bavili o platení? Zadívala sa na štíhleho muža v tmavohnedom obleku. Nakoniec by som z toho mohla vyjsť celkom ľahko, napadlo Edne a ďalšia myšlienka patrila zlatu, ktoré na jej veľkú radosť ostane pravdepodobne nedotknuté.

„Sára neprišla?“ opýtala sa Edna, na úvod.

„Ospravedlňuje sa. Rada by sa zúčastnila, no má nejaké neodkladné záležitosti,“ oznamoval usmiaty Omar. Nezdalo sa, že by Edne neprítomnosť jeho manželky veľmi prekážala.

Prešli do obývačky a Edna rozliala voňavý čaj. Potom sa posadila a čakala, kým sa Omar ujme slova.

„Edna, moja milá, musím sa ťa opýtať, akú cenu si ochotná zaplatiť za záchranu svojho života?“ spustil Omar bez prípravy. Otázka ju vyviedla z miery, no rýchlo sa spamätala.

„Tú najvyššiu.“

„Nerozprávam o peniazoch.“

„O čom teda rozprávaš?“ Omar sa usmial. Šikovná mačka.

„Musíš si uvedomiť, že ja som ten, kto môže zachrániť tvoj život.“

„Chceš, aby som sa s tebou milovala?“

„Možno,“ pokračoval Omar. Jej priamosť ho nijako nerozhádzala.

„Teraz?“

„Nie, teraz nie, až keď bude po všetkom. Si ochotná sa mi oddať? Si ochotná dať mi všetko, čo máš?“

Omar postrehol, že Edna na malý okamih zaváhala. .

„Oddám sa ti, dám ti všetko čo chceš,“ odpovedala.

Ešte chvíľu sa nezáväzne rozprávali, pričom si po celý čas uprene hľadeli do očí. Pripomínali dve kobry v milostnom súboji. Nakoniec jej Omar odporučil aby do piatka nevychádzala z domu.

„Tam vonku striehne smrť,“ povedal napoly žartom napoly vážne. „Ak budeš niečo potrebovať, zavolaj mne alebo Sáre, pomôžeme ti. V piatok ráno po teba prídeme a všetko ukončíme. Teraz hlavne oddychuj a o nič sa nestaraj.“

                                                                   ---

Sára sa nevedela dočkať, kedy Omar dorazí. Pôvodne chcela ísť s ním, no nakoniec ju presvedčil aby ostala doma. Sám zvládne vyjednať lepšiu cenu. Veľmi neochotne súhlasila. Videla, že toto je jedna z tých minimum situácií, kedy musí zavrieť ústa a podvoliť sa.

V mysli sa jej ligotalo Ednine zlato. Už celú hodinu ležala rozkysnutá na gauči a prerátavala nový majetok. Hovela si v predstavách ako milú Ednu ošklbe až na kožu. Tak ty si si myslela, že pred nami utajíš taký poklad, len tým, že sa budeš obliekať ako posledný chudák? Čo by to bolo za Olaha bez zlata? Musela sa zasmiať. O Edninom bohatstve sa dozvedela úplnou náhodou. Chytila sa klebety, poťahovala ju ako šnúrku v bludisku, ktorá ju nakoniec doviedla k holej pravde. Edna sedí na obrovskej kope zlata. A teraz bude moje. Sára sa víťazoslávne zasmiala.

Keď vo dverách uvidela Omara, napäto na neho vyštekla: „Tak čo?“

Omar sa usmial a súhlasne prikývol. „Dá mi všetko čo chcem, ale ako som povedal, budem potrebovať tvoju pomoc.“

                                                                   ---

V piatok pršalo. Nad strechami viseli sivé mračná a spúšťali na mesto hustú záclonu dažďa. Vzduch bol chladný a vlhký. Ulice civeli prázdnotou, len kde tu prebehol nejaký nešťastník, snažiaci sa schovať pred ľadovým dažďom.

Hmm, má zmysel pre scénu, napadlo Omara pri pohľade z okna. Na sebe mal sviatočný oblek, ozdobený červeným karafiátom. Od rána mal stiahnutý žalúdok ako vojak pred vylodením. Zaprisahal sa, že toto je poslednýkrát, čo vyjednával s druhým svetom. Už nebol najmladší a stálo ho to priveľa drahocenných síl. Skontroloval hodiny.

„Sára, je čas. Dúfam, že si pripravená.“

„Samozrejme, že som pripravená,“ vyštekla znepokojene žena. Sedela v kuchyni a fajčila. Trápilo ju, že jej Omar nechcel nič prezradiť. Potrebujem tvoju pomoc. Nič viac z neho nedokázala vypáčiť. Starý tvrdohlavý osol. Keď to dnes dokončíme, nastane najvyšší čas zbaviť sa ho, uvažovala. Už od rána sa cítila stiesnene, pokúšal sa o ňu strach, čo sa nestalo už celé desaťročia. Ak by nešlo o zlato, nikdy by Omarovi nepomáhala. Nech je to už za mnou, pomyslela si a v duchu odriekala súkromnú modlitbu.

„Tak teda poďme,“ zavelil veštec.

S Ednou sa stretli na námestí svätého Floriána. Chudá žena bola biela ako krieda a v očiach sa jej zračila panika. Dážď jej premočil kabát, no ona to vôbec nevnímala.

„Tak a čo teraz?“ opýtala sa s trasúcim hlasom.

„Poprechádzame sa,“ odpovedal Omar.

Spoločne zamierili k ulici Martina Sedláka. Známa nákupná zóna bola až mŕtvolne prázdna. Inokedy hostila davy nákupuchtivých ľudí, no šľahajúci dážď ju dočista vymietol. Klepot Sáriných opätkov sa odrážal od múrov.

„Kam ideme?“ opýtala sa Sára. Cez hrubý kabát cítila ako jej tlčie srdce.

„Tu na konci ulice je križovatka,“ zamrmlal Omar.

„A potom?“

„Potom nič. Prosím, už sa ma nič nepýtaj.“ odsekol veštec a pritiahol si límec.

Edne sa od vypätia triasli nohy. Omar jej ponúkol rameno, na čo Sára pohŕdavo odfrkla, no nechala to tak. Hlavne nech už je po všetkom.

Prazvláštna trojica veštcov v tichosti prešla na koniec ulice, zašla za roh a ocitla sa na križovatke. Okrem nich tam nebolo živej duše, len semafor svietiaci krvavo červenou farbou. Postavili sa k nemu a čakali, kedy naskočí zelená. V diaľke zahučal motor auta. Dážď zhustol.

Konečne sa farba preklopila na zelenú a oni mohli vkročiť do cesty. Sára sa netrpezlivo rozbehla, pričom si pridŕžala sukňu, aby sa nenamočila do kaluže. Zvuk motora sa priblížil. Hneď za ňou sa pohla Edna, no Omar ju strhol k sebe a zadržal. Edna sa na neho nechápavo pozrela. Usmieval sa a pohľadom sledoval Sáru. Ticho preťal hlasný piskot škrípajúcich bŕzd a následný tupý zvuk nárazu. Edna sa otočila, aby uvidela ako sa mohutné telo jej priateľky rozpleštilo o stĺp verejného osvetlenia a bezvládne padlo na zem. Biela dodávka cúvla, obišla Sáru a rýchlo sa stratila v uličkách mesta. Všetko sa to odohralo v priebehu niekoľkých sekúnd. Edna sa chcela rozbehnúť k Sáre, no Omar ju stále pevne držal.

„Čo to robíš, pusti ma,“ kričala na neho.

„Počkaj,“ preriekol ľadovo s očami stále upretými na svoju mŕtvu ženu.

Z jej obrovského tela odrazu vystúpil bledý duch Sáry. Zmätene sa rozhliadal naokolo. Keď zbadal Omara v tvári mu naskočil besný výraz.

„Ty! Zabijem ťa. Do konca tvojho prašivého života ťa budem strašiť! Preklínam ťa, ty starý podvodník!“ Ozvalo sa v Omarovej hlave. Podľa toho ako sa strhla Edna usúdil, že ducha Sáry počuje aj ona.

Odrazu sa sa za Sárou objavila Smrť. Tmavý mihotavý tieň bez jasných kontúr. Priplachtil k Sárinmu duchovi a ponúkol mu svoju ruku.

„Ale... ale to nie je spravodlivé,“ zafňukal duch Sáry, „všetko to malo byť inak, to ona. Ona mala ísť s tebou. Vymenil nás.“

„Život nie je spravodlivý, prečo by som mala byť spravodlivá ja? Je čas ísť.“ zakončila Smrť a chytila Sárinho ducha za ruky aby spoločne zmizli.

Edna si v šoku sadla na mokrý obrubník a rozplakala sa. Z diaľky k nej prehovoril Omarov hlas.

„Tak, a teraz mi dáš všetko.“

---