Večná krása

temná poviedka o rande, ktoré sa moc nevydarilo.

Martin si oprášil otrusinky z trička s nápisom Show must go on, a rozmýšľal, či to s tým kostýmom Fredyho Mercuryho neprehnal. Celý večer na sebe cítil pohľady ostatných hostí. Nevedel, či zato môžu vypasované rifle s nápadnou vydutinou v rozkroku, alebo žlté blýskavé sako s pozlátenými gombíkmi. Nech už to bolo tak alebo onak, rozhodne si kvôli tomu nechystal trhať žily.

Od okoloidúceho čašníka si zobral pohár šampanského a pohľadom mapoval dav tancujúcich ľudí. Našiel ju na druhej strane miestnosti, ako si pri bare objednávala drink. Pozoroval ju celý večer a musel si priznať, že ho uchvátila. Podobne ako on, dorazila na párty bez partnera a tento fakt v kombinácii s čiernym, priliehavým kostýmom čarodejnice, okolo nej budoval auru záhadne príťažlivej dámy. Ale úplne prvé, čo Martinovi udrelo do očí, bola jej takmer nadprirodzená krása. Nedokázal presne určiť v čom sa skrývala, najskôr to bola dokonalá súhra viacerých fyzických a duševných parametrov, no medzi ostatnými ženami žiarila ako vybrúsený diamant.

Napadlo ho, že by to mohla byť príjemná zmena po búrlivom vzťahu, ktorý mu len nedávno stroskotal. Hoci sa sotva pred týždňom zaprisahával, že svoj život dožije single, pohľad na tajomnú čarodejnicu ho nútil prehodnocovať tento záväzok kritickejším okom.

Keď sa začal obzerať po čašníkovi s tácňou plnou šampanského, pristúpil k nemu jeho strýko George v kostýme Petra Pana. V rukách držal dva úzke poháriky naplnené zlatým mokom.

„Ideš ako na zavolanie,“ povedal Martin a vytrhol mu jeden pohár z ruky. Prešedivelý Peter Pan s pivným bruchom kypiacim cez opasok, patril k vrchnej smotánke mesta a celý tento halloween cirkus organizoval pod svojou taktovkou a, samozrejme, za svoje peniaze. Mal dokonalý prehľad o hosťoch. Každý z nich musel prejsť prísnou previerkou pozostávajúcou hlavne z ohovárania a podlizovania sa veľkému strýkovi Georgovi. Ale na druhej strane, byť na jeho párty bola výnimočná príležitosť, ktorá dokázala pootvárať mnoho nedostupných dverí.

„Vidím, že sa dobre bavíš. Postávanie v pološere a pozorovanie situácie z bezpečnej vzdialenosti musí mať určite svoje čaro. Aj keď netuším aké,“ povedal George.

„Potreboval by som od teba láskavosť,“ začal Martin, prehliadajúc jeho ironickú poznámku.

„Nechaj ma hádať. Chceš, aby som ťa predstavil Amande Freyovej. Aha, pardon, ty nevieš, kto to je. Tak ešte raz. Chceš, aby som ťa predstavil nádhernej čarodejnici stojacej pri bare a pozerajúcej našim smerom.“ Strýko George vystrúhal sladký úsmev a nenápadne jej zakýval.

Martin nevedel čo povedať. V šoku ostal bezmocne stáť a čumel na Amandu.

„Ako to vieš?“ opýtal sa nakoniec.

„Civíš na ňu celý večer. Vyzeráš pri tom ako somálsky chlapec, ktorý prvýkrát v živote uvidel nákladné auto. Sama ma poslala. Má pre teba odkaz.“

Keď na to Martin nič nepovedal, strýko pokračoval.

„Rada ba sa s tebou zoznámila, ale v spoločnosti ako je táto, je netaktné aby žena oslovovala muža ako prvá. Chlapče, naber odvahu a vystrel za ňou.“

„Určite si myslí, že som idiot,“ zaúpel Martin.

„Budeš idiot, keď sa tam hneď teraz nepoberieš.“

„Dobre, dobre, ale ešte mi niečo o nej porozprávaj. Veď vieš, nejaké eso do ruky.“

Strýko sa usmial.

„Je to Amanda Freyová, majiteľka klenotníctva na Adams street. Určite ho dobre poznáš. Bezkonkurenčne najluxusnejší tovar v okolí. Príjemná, zdvorilá dáma, ale na nešťastie nekompromisná obchodníčka. Vydolovať od nej zľavu je náročnejšie ako by sa na prvý pohľad zdalo.“

„Taká mladá a majiteľka klenotníctva?“

Strýko George sa zarazil.

„Zdanie klame, milý chlapče. Taká mladá rozhodne nie je. Neviem to presne, ale podľa mňa má dobre po štyridsiatke.“

„Blbosť.“

„Ver mi. Ja sám ju poznám aspoň pätnásť rokov. V dnešnej dobe sa dajú robiť s výzorom hotové zázraky. Ale varujem ťa, rozpráva sa o nej, že je to poriadna šelma.“

„Každá šelma potrebuje krotiteľa,“ zamrmlal Martin a vykročil jej smerom.

Ako sa približoval, jej krása nadobúdala nadľudský charakter. Čierne, jemne vlnité vlasy padali na útle ramená, ktoré vyvolávali v Martinovi priam povinnosť ochraňovať ich. Pod obtiahnutou vestičkou sa rysovali krásne, dokonale pevné prsia,aké by jej mohli závidieť osemnásťročné dievčatá. Nie, táto žena rozhodne nemá štyridsať rokov. A predsa, keď sa ich pohľady stretli, zbadal v jej žiarivých očiach skúsenosti celých vekov.

 

Ráno sa prebudil pod záplavou bielej periny. Cez široké okno dopadalo na posteľ poludňajšie slnko a naplňovalo ju trblietavým jasom. Ihneď pochopil, že nie je doma. Jeho posteľné prádlo, ešte stále páchlo (alebo voňalo) po ňom. Už týždeň nedokázal nabrať odvahu na výmenu, a tak ráno čo ráno vdychoval posledné zbytky rozpadnutej lásky. Dnes ráno túto vôňu nahradzoval závan dámskeho parfumu s dráždivým buketom. Pohladil prázdne miesto vedľa seba a na dlani ucítil príjemné teplo.

Privrel oči a v mysli sa mu začal pomaly odvíjať včerajší večer. Prišlo mu neuveriteľné, ako rýchlo sa všetko zomlelo. Zopár drinkov rozpustilo prvotné napätie a rozhovor vtiekol do uvoľnenejších vôd. Ako sa ukázalo, pod krehkou maskou jemnej bezbrannej dámy sa ukrývala sebavedomá Amanda, ktorá presne vedela čo chce a neváhala si to zobrať. Pevne uchopila opraty večera do svojich rúk a po pár bezvýznamných konverzačných obratoch priamo navrhla, aby sa pobrali k nej domov. Martin nebadane zaváhal, no pekelne hriešna túžba planúca v jej očiach ho rýchlo presvedčila. Amandina nedočkavosť prepukla už v taxíku a v priamom obliehaní jeho nohavíc ju zastavili až zvedavé pohľady šoféra. Odviezli sa k starému rodinnému sídlu, ktoré od nepamäti stálo na vyvýšenine nad mestom. To Martina veľmi prekvapilo. Bol si takmer istý, že stavba je už dlhé roky opustená. Auto prefrčalo mohutnou, kovovou bránou a na konci prístupovej cesty zastavilo priamo pred hlavným vchodom. V tmavej noci budova pôsobila strašidelným dojmom a pripomínala hladného kamenného obra. Martin vo svojom vnútri pocítil malý nebadaný záchvev. Ostro vycibrený šiesty zmysel, akým disponuje mnoho žien, no iba zopár mužov, vydal prvý varovný signál. Na nešťastie sa rýchlo stratil v mori sexuálneho napätia, ktoré zaplavovalo Martinovu myseľ ako tsunami.

Milovali sa celú noc, chvíľu ako zvieratá v divom súboji, potom nežne, pomaly ako dvaja zaľúbenci a vzápätí len ako stroje, v snahe dosiahnuť čo najrýchlejšie vyvrcholenie. Keď skončili, nad mestom sa rozťahovali prvé ranné lúče.

Ani sa nečudujem, že sa cítim ako zbitý pes, pomyslel si Martin. Posadil sa a telo mu zovrela bolesť. Končatiny mal ako z olova a v hlave mu nepríjemne hučalo. Po takom výkone mám právo byť trocha vyčerpaný. Snažil sa logicky obhájiť svoju nevoľnosť, no kdesi vnútri sa mu už naplno rozozvučal poplašný systém. Jeho životná energia sa z večera do rána zmenila z rozžeravenej vatry na opustený tlejúci uhlík. Odolal pokušeniu znova zaspať, vstal a obliekol sa. Otvoril okno a keď sa nadýchal čerstvého vzduchu, uľavilo sa mu. Rozhodol sa, z tohto chmúrneho domu čo najskôr vypadnúť.

Amandu našiel v kuchyni. Mala na sebe len tenký župan, pod ktorým presvitalo drobné telo. Nevedel prečo, ale zdala sa mu chudšia. Jej boky stratili ladné krivky zo včera a celá postava pripomínala rovnú dosku.

„Dobré ráno,“ pozdravil.

Amanda sa prudko otočila a na zlomok sekundy jej tvárou prebleskol prekvapený výraz. Ihneď ho vystriedal sladký úsmev, no Martinovi to stačilo, aby si uvedomil, že sa niečo deje.

„Dobré ráno, miláčik,“ zaštebotala a poctila ho bozkom. Jej pery boli suché a popraskané. Martin ucítil odliv energie.

„Ako si sa vyspal?“ opýtala sa, pričom mu rukou hladila prirodzenie.

„Ušlo to,“ odpovedal a odtiahol jej zvedavú ruku hore. „Prepáč, ale necítim sa dobre. Asi som prechladol alebo čo.“ Snažil sa, aby mal jeho hlas vecný tón, ktorý dá jasne najavo, že nemieni včerajšiu noc natiahnuť na dlhší románik, nedajbože vzťah.

Amanda sa odsunula a prezrela si Martina skúmavým pohľadom. Nedokázal odolať chladným zeleným očiam a sklopil zrak.

„Ach, miláčik, naozaj nevyzeráš dobre. Mal by si si znova ľahnúť. Ja zatiaľ pripravím teplý čaj,“ odvetila milým hlasom, ktorý ostro kontrastoval s tvrdým výrazom usadeným v jej tvári.

„Myslím, že bude lepšie ak pôjdem domov. Nerád by som ťa obťažoval,“ bránil sa Martin. Odrazu sa chcel čo najskôr dostať preč z vily, uniknúť napätiu, ktoré sa vznášalo naokolo.

„To v žiadnom prípade. Nepustím ťa v takomto stave na ulicu. Určite máš teplotu. Pozri sa ako vyzeráš,“ zavelila Amanda prekvapivo silným hlasom. Kdesi zo šuplíka vytiahla malé zrkadlo a podala ho Martinovi.

V odraze uvidel Fredyho Mercuryho, s bledou pokožkou a prázdnymi očami podliatymi krvou. Takto nejako musel vyzerať tesne pred smrťou, napadlo Martina. Vystrašene si obzeral zvädnutú tvár, keď sa mu znenazdajky podlomili nohy. Amanda ho v poslednej chvíli podoprela a zabránila tak pádu. V spoločnom objatí ucítil dramatický odliv sily. Napadlo ho, že sú ako spojené nádoby, v ktorých sa prelieva energia z jednej strany na druhú. Vracali sa do izby, pričom prechádzali dlhou chodbou, ktorá bola z oboch strán lemovaná dverami. Martin by bol prisahal, že tesne predtým ako celkom stratil vedomie, počul spoza dverí mužský krik.

 

Pomaly prichádzal k sebe. Chvíľu mu trvalo, kým si spomenul, kde sa nachádza, ale keď na to prišiel, premkol ho nepríjemný pocit. Ležal nepohnute, naďalej predstierajúc spánok. Opatrne pootvoril viečka a cez úzku štrbinu pozoroval izbu. Po chvíli si jeho oči zvykli na tmu a rozoznávali obrys stvory sediacej na kraji posteli. Stará žena s šedivými riedkymi vlasmi ho hladila po líci a druhou rukou sa snažila priviesť jeho prirodzenie do použiteľného stavu. Dotyky kostnatých prstov pretkával mŕtvolný chlad a spôsoboval Martinovi nepredstaviteľné muky. Akoby ho olizovala sama smrť. No najväčší šok sa dostavil vo chvíli, keď v starene spoznal Amandu Freyovú. O tisíc rokov staršiu, ale s rovnako žiadostivým pohľadom.

„Amanda?“ zašepkal neveriacky.

„Len lež, zavediem ťa do kráľovstva rozkoše.“

„Ale ja...“ Nedovolila mu dokončiť vetu a lačne sa prisala na jeho pery. Slizkým jazykom vnikla do vlhkých úst a vysávala z neho energiu. V závane paniky sa zaprel do ženiných kostnatých pliec a odsotil ju na podlahu. Akokoľvek sa to zdalo nemožné a nepochopiteľné, Amanda omladla. Vlasom sa takmer úplne vrátila tmavá farba a len kde tu sa preplietala strieborná niť v podobe šedivého vlásku. Pokožku zaliala červeň a v očiach pulzoval horiaci plameň.

„Ty sviniar!“ zvrieskla zlostne a jediným prudkým výskokom sa postavila späť na nohy, „ako je možné, že odolávaš? Prečo ešte neplačeš a neprosíš o moje dotyky ako ostatní?!“ Izba sa naplnila takmer hmatateľným zlom. Martina zovrelo zúfalstvo. Chcel niečo povedať, zakričať alebo prosiť o milosť, no strach mu umlčal hlasivky. Bože, ako rád by sa prebral z tohto bláznivého sna. Prudko by sa posadil a s úľavou pochopil, že všetko sa odohrávalo iba v jeho mysli. Rozprestrel by záclonu a jeho útulnú izbu by zaplavilo ranné slnko. Bože, ako rád...Na ústach mu pristála Amandina päsť a rozrazila mu hornú peru. Náraz ho vtlačil späť do postele a na bielu perinu vyfŕkol prúžok čerstvej krvi.

„Prezraď mi svoje tajomstvo, ty bastard!“ jačala.

Znova sa napriahla na úder, no Martin sa prevalil na druhú stranu postele a zosunul sa k zemi. Telo mu zaplavil adrenalín, ktorý donútil jeho mozog pracovať. Buď začneš niečo robiť, alebo tu zomrieš!

Amanda stále vrieskala, očné bielka jej zaplavila krv a tvár sa jej skrčila do príšernej grimasy. Vystierala k nemu prsty s dlhými nechtami ako sup, ktorý si chce odtrhnúť zaslúžený kus mrciny.

Hojdavým krokom sa presunula na druhú stranu izby, no na podlahe ho nevidela. Zarazene pozorovala vyleštené parkety. Martin sa medzitým pregúľal pod posteľou na druhú stranu a mrštne vyskočil. Amanda pochopila jeho trik neskoro. Keď sa otočila, videla, ako sa za ním zatvárajú dvere. Rozbehla sa za ním, ale do cesty sa jej postavila noha postele, a poslala ju nekompromisne k zemi.

Martin vybehol na chodbu a nechal za sebou rev rozzúreného satana. Sily mu rapídne ubúdali, triasol sa na celom tele a nebyť steny, o ktorú sa opieral, určite by sa zrútil na zem. Napriek fyzickej vyčerpanosti mal myseľ prekvapivo čistú. Takmer akoby ani nepatrila jemu, ale dajakému postaršiemu mužovi, ktorý životom preskákal mnoho podobných situácií. S presnosťou vojenského stratéga, analyzoval svoju situáciu a rozhodoval sa ako ďalej. Ak sa aj dostane z budovy von, čo potom? Začne volať o pomoc? Kto by ho tu počul uprostred noci? V stave, v akom sa práve nachádzal by sa nedoplazil ani k bráne. Dostala by ho bez väčších problémov. A potom, len boh vie čo by s ním porobila. Nie! Musí to vyriešiť tu a teraz. Nevyhnutnosť konfrontácie bola jasná a neodvratná... Poobzeral sa po nejakej vhodnej zbrani, ale prázdna tmavá chodba mu neponúkala žiadnu možnosť. Za sebou počul Amandine brblanie. Vpadol do prvých dverí, ktoré mal po ruke a potichu zabuchol. Kým sa stratil pod posteľou, uvedomil si tri veci: Po prvé, je zhruba v rovnakej izbe ako pred chvíľou, po druhé, v kúte stál na drevenom stojane kamenný kochlík s ťahavou kvetinou, (jedno aj druhé sa dalo použiť ako zbraň) a po tretie, na posteli ležal pripútaný muž. Amanda vletela do izby a zastala vo dverách. Starec na posteli radostne zakričal: „Moja kráľovná, konečne si tu. Poď ku mne, som pripravený ukojiť tvoju vášeň. Vyskoč na svojho verného sluhu a zober si, čo ti patrí.“

„Zavri hubu, špinavec. Teraz nie je tvoj čas,“ umlčala chlapa a rozhliadla sa po tmavej miestnosti.

„Kde si?“ zrevala. Martin sa roztriasol, no vydržal potichu ležať. Amanda urobila zopár krokov dopredu. Vyčkával. Znova krok. Jej dokonalé členky zastali tesne pri okraji postele. Martin zacítil závan chladnej nenávisti. Z hlboka sa nadýchol a zaútočil. Rukou bleskovo zovrel nohu tesne nad členkom a mocným myknutím sa ju snažil zvaliť na zem. Prerátal sa. Úbytok energie bol väčší ako predpokladal. Jeho zúfalý pokus pripomínal chlapca snažiaceho sa uvolniť sekeru, ktorú do klátu zaťal mocný otec. Uvedomil si zlihanie a v sekunde prešiel na plán číslo dva. Uvolnil nahromadenú zúrivosť a s hurónskym revom sa zakusol do šlachy tesne nad členkom. Cítil, ako zubami narazil na kosť a ústa sa mu začali plniť teplou krvou. Amanda zvrieskla a snažila sa odtiahnuť, no Martin nepovolil, čím spôsobil, že stratila rovnováhu a zosunula sa na zem. Vyštartoval spod postele, preliezol po jej tele, pričom jej uštedril zopár kopancov a zamieril rovno ku kochlíku. S vypätím posledných síl ho zdvihol vysoko nad hlavu a hodil ho ležiacej žene rovno do tváre. Dopadol a dutý náraz ukončil jej zvierací ryk.

Muž na posteli sa rozplakal a hlasno zastonal

„Nieeeee. Naša kráľovna. Ty bastard!“ Staré telo sa mocne spínalo pod reťazami a snažilo sa vyslobodiť. Martin sa zrútil na kolená. Hlavne sa udržať pri vedomí, ak teraz odpadnem, je to môj koniec. Štvornožky sa doplazil k oknu a pustil dnu čerstvý nočný vzduch. Sedel opretý o stenu a cítil ako mu ľadová noc dodáva silu. Každý nádych oživoval neposlušné končatiny a vlieval do nich prepotrebnú moc. Miestnosť prechádzala očistou a zlo sa pomaly plazilo do hlbokej noci. Niečo nehmatateľné, nevysvetliteľné, ale bez akýchkoľvek pochybnosti prítomné, sa presúvalo medzi dvoma svetmi. Misky váh sa rozkolísali.

Pozoroval Amandu a s hrôzou si uvedomil, že schne. Nedokázal nájsť výstižnejší výraz na divadlo, ktoré sa začalo odohrávať pred jeho očami. Pružnú pokožku zaplavila sieť vrások a zmenila ju na odstávajúci kus látky s nadbytočnými záhybmi a presvitajúcimi, vystúpenými žilami. Svaly pod ňou akoby sa scvrkli a stratili pôvodný tvar. Rovnako vlasy opustila hlboká tmavá farba a nahradila ju šeď, pripomínajúca pleseň rozťahujúcu sa na starom ovocí. Premena na zostarnutú ľudskú existenciu prebehla za niekoľko sekúnd. Je to vôbec ešte človek? Bol to niekedy človek? Otázky vybuchovali v Martinovej hlave ako svetlice. Pri pohľade na kôpku kostí obtiahnutých starou kožou ho premklo zhnusenie, no aj tak nedokázal uprieť zrak iným smerom. Z tranzu ho prebralo až opätovné kvílenie muža pripútaného na posteli. Najvyšší čas vypadnúť, napadlo ho. Pridŕžajúc sa steny smeroval ku dverám.

„Stoj, ty prašivý pes! Uvoľni ma a postav sa mi ako chlap. Zabil si našu kráľovnú, stoj!“

Našu? Je vás tu snáď viac? Martin sa zahľadel na muža. Bol takmer nahý, z prepadnutého hrudníka sa ťahali dlhé kostnaté končatiny ako nejaké chápadlá pripevnené k rámu postele. Mal prekvapivo mladý hlas, ktorý nešiel do kopy so zostarnutou, zarastenou tvárou. Ak by ho oslobodil, okamžite by sa na neho vrhol. Pohľad šialeného narkomana čakajúceho na svoju vytúženú dávku hovoril jasnou rečou. Odviaž ma a sekundu nato ti rozkusnem krčnú tepnu. V mene kráľovnej.

„Kto si?“ opýtal sa Martin.

Muž neodpovedal, namiesto toho ďalej chrlil kliatby a hrozby, akoby otázku vôbec nezaregistroval.

Rozhodol sa nečakať na odpoveď a pobral sa von. Chodbu zalieval zúrivý rev mužov uväznených v ostatných izbách. Poletoval ako roj divých včiel a zožieral Martinove ušné bubienky.

„Ocitol som sa v samom pekle,“ zamrmlal. A zabil si satana, napadlo ho v zápätí. Nemusel snoriť v izbách, aby si domyslel, že sú obsadené uväznenými nešťastníkmi, ktorí zdrvene čakajú na milostný akt svojej kráľovnej. Ale prečo? Čím ich dokázala takto zmanipulovať a potopiť na samé dno mužskej hrdosti.

Sex s Amandou bol ďaleko najlepší aký kedy zažil, ale nestál zato, aby kvôli nemu premenil svoj život na spaľujúce čakanie, uväznený kdesi v tmavej izbe. To rozhodne nie. Tak isto úpenlivo rozmýšľal nad tým, čo v nej prebudilo toľkú zúrivosť. Prečo to na teba nefunguje? Prečo si nepodľahol? Krik sa zintenzívnil a z ktorejsi izby sa ozvalo hlasné zarinčanie reťazí. Stačí!! Najvyšší čas odtiaľto vypadnúť. Kým sa niektorý z tých úbožiakov neoslobodí a nerozhodne sa ma zabiť.

Vybehol pred dom a pustil sa krížom cez široký trávnik. Jasný mesiac zaplavoval okolie strieborným svetlom, vďaka ktorému ľahko zamieril k vysokej bráne. Stála v diaľke ako nejaká šialená hranica oddeľujúca skutočný, bezpečný svet od bizarného predstavenia v ktorom hral hlavnú rolu. Prechádzal okolo skupinky mladých platanov, keď na štrku pred bránou zaškrípali kolesá. Z robustného čierneho mercedesu vystúpila mužská postava. Martin sa schoval za stromy a pozoroval ustarosteného chlapíka ako sa náhli príjazdovou cestou priamo do domu. Pod svetlom, ktoré na terasu vrhala žltá žiarovka sa zo siluety sformoval strýko George.

Prišiel ma zachrániť, preblesklo mu okamžite hlavou. Nejakým záhadným pôsobom zistil, čo je tá beštia zač a prišiel ma varovať, alebo zachrániť. Bože, rozhodol sa nasadiť vlastný život aby ma vytrhol zo spárov istej smrti. V tomto momente k nemu pociťoval priam posvätný obdiv a úctu. Vybehol zo svojho úkrytu a zakričal: „George. Strýko George, tu som!“

Chlap od prekvapenia poskočil a bleskovo vložil pravú ruku pod kabát. Pomalým krokom zostúpil z terasy a rozhliadal sa po okolí. O niekoľko sekúnd zbadal Martina.

„Kde je Amanda?“ opýtal sa a prezeral si svojho synovca skúmavým pohľadom.

„Vnútri...“ odpovedal Martin a s veľkým prekvapením pozoroval ako sa v strýkovej tvári hromadí hnev so zúfalstvom.

„Je mŕtva?“ skočil mu do reči.

Martin len nemo stál a pozoroval muža pred sebou. Vôbec ničomu nerozumel.

George sa rozohnal a úderom pästi zložil svojho synovca na zem. Vzápätí na to, vytiahol spod kabáta revolver. Namieril ho na Martina a zopakoval svoju otázku, pričom kládol dôraz na každú slabiku.

„Čo do pekla...“ začal Martin, no keď zbadal čiernu hlaveň mieriacu na jeho hlavu, zmĺkol. Pochopil. Akokoľvek sa to zdalo neuveriteľné, bola to pravda. Pozrel na strýka a videl muža pripraveného stlačiť spúšť a skoncovať s jeho životom. V jeho napätej tvári sa zračilo rovnaké odhodlanie ako u muža priviazaného na posteli.

„Ty si to všetko vedel.“ zašepkal, „poslal si ma sem aby ma vycicala ako tých ostatných chudákov. Ale prečo?!“

„Len som plnil jej prianie,“ odpovedal George a hlavňou mu naznačil, aby sa postavil.

„Ty prašivý pes, podstrčil si jej vlastného synovca. Svoju krv!“

George sa opovržlivo zasmial.

„Ak by si priala, poslal by som jej do náručia vlastného brata. Ponúkol by som jej seba, ak by o mňa stála. Ty si v porovnaní s jej veľkosťou len obyčajný, bezvýznamný červ.“

„Kto vlastne je, že si pre ňu ochotný položiť život?“

„Vari si ju nevidel? Zahrnula ťa svojou veľkoleposťou a ty si ostal slepý? Je to bohyňa. Prapodstata krásy vpísaná do ľudského tela.“

„Nie je to človek,“ zamrmlal pre seba Martin.

„Je niečo omnoho viac. Je to klenot, ktorý treba chrániť a starať sa o neho.“

„Požiera našu energiu, zotročuje nevinných mužov a vyciciava ich.“

„A nakoniec zabíja. Ale to je len malá daň, za jej dokonalú krásu. Uvedom si, že tu medzi nami žiari už stovky rokov. Čo je oproti tomu zopár bezvýznamných životov. A koniec koncov, tí muži jej slúžili z vlastnej vôle. Je pre nich potešením ukájať našu kráľovnu.“

„Tak prečo tie reťaze?“

„Bez reťazí, by ju zničili. Neúmyseľne, ako deti, ktoré si na prsia privinú svojich miláčikov a samou láskou im nechtiac zlomia väz.“

„Bola ich drogou.“ odporoval Martin.

George sa strhol, „ako to myslíš, že bola?“

 

Keď prechádzali chodbou, z izieb sa stále ozýval krik a rinčanie reťazí. Ako prvý vošiel do miestnosti Martin. Na podlahe ležalo bezvládne telo Amandy s kochlíkom pri hlave. Postel bola prázdna. Kým si to Martin uvedomil, George ho odtisol nabok a rozbehol sa ku kráľovnej.

Snažil sa ju vziať do náručia, no akonáhle sa dotkol jej krehkých končatín, začali sa rozpadávať na prach.

„Láska, odpusť. To ja som ťa zabil,“ prihováral sa kôpke kostí a popola, „Poslal som ti jed, ktorý ťa nakoniec priviedol do záhuby. Príliš neskoro som zistil, že je iný. Nech zhorím v pekle za svoj omyl.“

Martina zmrazilo. Tajomstvo, uchované v jeho rozpoltenej duši, sčasti naplnenej láskou k dievčatám a s časti láskou ku chlapcom sa prevalilo. Jeho životné prekliatie (alebo požehnanie?), za ktoré sa chvíľu nenávidel, chvíľu obdivoval, ho nakoniec zachránilo pred kúzlom krásnej čarodejnice. Ale ako sa to dozvedel strýko?

Nemal čas odpovedať na túto otázku, pretože George vstal a prebodol ho pohľadom šialenca. Tvár mal zlomenú ako človek, ktorý prišiel o všetko, čo mu bolo v živote drahé.

„Ty priteplený bastard!“ vykríkol zlostne a roztrasenou rukou na neho namieril zbraň. Martin zavrel oči v presvedčení, že sú to posledné sekundy jeho života.

Tesne predtým ako cvakla spúšť, sa spoza dverí vyrútil polonahý muž a skočil po Georgovi. Pohybmi pripomínal viac opicu ako človeka. Vyrazil mu z rúk revolver, ktorý však stihol vystreliť. Guľka zasvišťala vzduchom a zavŕtala sa Martinovi do ramena. Muž chytil stojan na kvetiny a zúrivo začal mlátiť Georga, pričom vrešťal: „Zabil si kráľovnu! Zabil si kráľovnu! Skap!“ Príliš dlhý čas v tesných reťaziach bez sladkých bozkov kráľovnej mu zatemnil aj ten posledný zvyšok mozgu, ktorý mu ostal. Vo svojej zúrivosti sa vôbec nezdržoval so zisťovaním, kto je kto, a skočil po osobe, ktorá sa ako prvá priblížila k jeho kráľovnej. Drevený stojan dopadal na Georgove telo a nemilosrdne ho premieňal na kašu.

Martin po zásahu odhodilo na podlahu. Z ramena sa mu do celého tela šírila ostrá bolesť. Z posledných síl sa prevalil na brucho a snažil sa doplaziť k revolveru. Keď sa mu to konečne podarilo, uchopil zbraň do zdravej ruky a vystrelil. Polonahý muž sa zosypal k zemi.

 

Zúrivé vrešťanie šialencov ho poháňalo vpred. Vonku stále panovala noc. Podla všetkého upadol do bezvedomia len na niekoľko minút, ale náhodný pohľad do zrkadla vysiaceho na chodbe hovoril niečo iné. Kráľovná z neho nevysala iba energiu a silu. Únava nebola jediným príznakom stretnutia s ľudským vampírom. Odčerpávala z neho život. V zrkadle sa odrážal obraz šedivého starca s jasnými očami a vráskavou bledou tvárou. Akoby prespal päťdesiat rokov.

Ešte chvíľu sa pozeral na svoju podobu, kým sa napokon vydal do chladnej noci v ústrety svojej budúcnosti, ktorá prišla skôr, ako očakával.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---