Kocka

Hlavolam mi doručili poštou. Kuriéra vôbec nezaujímali moje námietky, že som si nič neobjednal. Jednoducho mi položil pred dvere krabicu veľkú ako pračka a pod nos mi podstrčil formulár s perom. Zvedavosť bola veľká, tak som podpísal. Odvliekol som krabicu do obývačky a pustil som sa do rozbaľovania. Strhol som lepiacu pásku a kartón potrhal ako malý chlapec, ktorý rozbaľuje vianočné darčeky. Keď som skončil stála predo mnou kocka sivej farby. Siahala mi po pás a na jej povrchu sa rozprestieralo husté bludisko vyrytých cestičiek. Vyzerala akoby bola vyrobená z ocele, no nato bola príliš ľahká. Dokázal som ju udvihnúť na jednej ruke. Chodil som okolo a dumal čo s ňou. Poriadne som poprezeral kartón v ktorom prišla. Dúfal som, že nájdem adresu odosielateľa, alebo aspoň pečiatku nejakej pošty. Nič také. Prevracal som to vskutku umelecké dielo z každej strany, sledoval husté bludisko a lámal si hlavu čo s tým. Nakoniec som ju postavil rovno pred gauč a vyložil si na ňu nohy. Ako konferenčný stolík slúžila dokonale. Ozdobil som ju háčkovanou dečkou od starej mamy a viac som sa ňou nezaoberal.

Odišiel som do krčmy. Chlapom pri bare som porozprával a čudnom darčeku a nenápadne som zisťoval, ktorý z nich v tom má prsty. Na nič som neprišiel. Ich prepité ksichty sa tvárili rovnako sterilne ako po iné dni. Spláchol som sedem pív , zopár panákov a okolo polnoci som sa pobral domov.

Odomkol som a do očí mi udrela modrastá žiara rozlievajúca sa po obývačke. Kocka žiarila ako televízor pustený o druhej v noci. Keby som v sebe nemal sedem pív a nejakých panákov, možno by som sa aj bál. Takto ma ovládla len číra zvedavosť. No okrem toho som bol aj mierne nahnevaný. Chcel som spať a nejaká kockatá kravina si tu vysvecovala ako reklama na wall street. Rozhodol som sa, že jej ukážem kto je tu pán a kopol som do nej. Ani sa nepohla. Skúsil som ju posunúť, zaprel som sa do nej, vložil som do toho všetku fyzickú silu, ale márne. Akoby sa rozhodla v mojej obývačke zapustiť korene. To ma teda riadne naštvalo. Odišiel som do kuchyne a vrátil sa s poriadnym kladivom. Rozohnal som sa a udrel. Žiara sa zintenzívnila.

„Nepáči sa ti to čo?“ zabručal som a znova udrel. Tentoraz sa kladivo neodrazilo. Ostalo prilepené na jej povrchu, akoby to bol magnet. Keď sa mi ho nepodarilo odlepiť, zašiel som znova do kuchyne a vrátil som sa so sekerou. Prišlo mi to divné, ale vrámci ľudskosti som sa najprv pokúsil o humánnejší spôsob riešenia konfliktu a kocke som sa prihovoril.

„Počúvaj, ak mi vrátiš kladivo, neudriem ťa sekerou. A ešte by si mohla prestať svietiť. Som dosť unavený a rád by som si trocha zdriemol. Zajtra mám pred sebou náročný deň.“ To posledné samozrejme nebola pravda, ale nechcel som sa hneď prezentovať ako povaľač . Nič sa nestalo. Kocka tvrdohlavo zvierala moje kladivo a zahlcovala izbu modrastým svetlom.

„Ako chceš,“ zdvihol som sekeru nad hlavu a rozohnal sa. Snažil som sa ju zasiahnuť priamo do stredu, čo by sa mi asi podarilo, keby sa tesne pred dopadom čepele nerozdelila na dve polovice. Sekera preletela medzerou a zatla sa do parkiet.

A mám po stolíku, napadlo mi v prvej chvíli. Sťažka som vypáčil sekeru z podlahy a snažil sa zistiť, čo sa stalo. Nové hrany kociek, teraz skôr hranolov, boli hladké ako zrkadlo a ukazovali môj odraz. Teda takmer. Na jednej strane sa na mňa dívalo malé holohlavé bábätko s veľkými modrými očami a ústami bez zubov. Vedel som, že som to ja. Nedokážem vysvetliť ako som to vedel, ale bol som to skutočne ja. Krásny človiečik bez poškvrny, stojaci na štartovacej čiare.

V druhom odraze sa knísal muž s tvárou ako rozorané pole. Ústa bez zubov. Ale tie oči, tie boli rovnaké ako u bábätka na druhej strane.

V strede medzi výjavmi som sa nachádzal ja, stojaci na štyroch ako pes, kývajúc hlavou raz na jednu, raz na druhú stranu. Nevedel som sa nabažiť svojich odrazov, najradšej by som sa na ne pozeral súčasne. Najradšej by som splynul.

Túto myšlienku som si pravdepodobne mohol odpustiť, pretože hneď ako mi preletela hlavou sa obe polovice prisali k sebe a kocka ma pohltila.

 

Stál som na koľajniciach, všade naokolo príjemný rozľahlý priestor, plný trávnatých planín, možno to boli polia, vzduch voňal sviežosťou a dával mi pocit nespútanej slobody. Paradoxne zísť z koľajníc a rozbehnúť sa oproti tej nádhere, mi neprišlo ako dobrý nápad. Obzrel som sa za seba a videl som to nádherné bábätko ako mi máva a naznačuje aby som sa pohol vpred. Predo mnou nebol nikto. Vykročil som na cestu, koľajnice sa vo veľkom oblúku stáčali v pravo a vyhýbali sa modrému jazeru. Po asi dvesto metroch som narazil na prvú križovatku. Stáli tam dve tabule a každá ukazovala iným smerom. Na prvej tabuli bola napísaná otázka: Chceš peniaze? A na druhej Chceš chľast? Páni moji, to je teda veľmi divná ponuka, pomyslel som si a poškrabal som sa po hlave. Nebolo nikoho kto by mi poradil. Zdalo sa mi to veľmi divné, a mal som pocit, že ak vytriezviem nedokážem hrať túto podivnú hru. Dostanem strach, sadnem na koľajnice a pustím sa do revu. Druhý dôvod prečo som sa vybral po koľajniciach smerujúcich ku chľastu bol ten, že som sa nikdy nezaoberal peniazmi viac ako bolo treba.

Cupotal som krok po kroku podivnou krajinou, kedy sa zelené polia pomaly premieňali na vyschnuté, zničené záhony plné šedivých skapínajúcich rastlín. Akoby sa tam prehnalo mračno kobyliek. Vzduch vyschol, driapal v hrdle a na mojom tričku sa objavili fľaky od potu. Pohol som sa v pred, snažiac sa rýchlo opustiť sodomu ktorá vládla naokolo. Netrvalo dlho a dorazil som k ďalšej križovatke. Znova tabula s nápisom: Chceš chľast? Na druhej sa ponuka zmenila a nápis znel: Chceš prácu?

Bože! Na tejto križovatke som sa rozhodol naozaj rýchlo. Pokračoval som po koľajniciach vedúcich k súdku chladivého pivka a nejakej tej whisky. Aspoň som v to dúfal. Už som naozaj pociťoval silnú potrebu, niečoho sa napiť a neúnavne som pochodoval spustošenou krajinou. To si snáď niekto robí prdel. Ponúknuť na misku váh ku chľastu, prácu. Uvažoval som čo by ma asi stretlo na konci tej pre mňa nepatričnej odbočky. Pri šťastí, ktoré ma celý život sprevádzalo, mi to vychádzalo na lopatu a tonu štrku. Nie nie, chľast je lepší. Chľast ešte nikdy nesklamal. Neviem ako dlho som pochodoval, ale kým som dorazil na ďalšiu rozdvojku, zošerilo sa. Obligátnu ponuku chľastu dopĺňala tabuľa s nápisom, nad ktorým som musel pouvažovať. Chceš niečo povedať Brook? Do riti. Moja milá Brook. Bolo to tak dávno, že som na ňu takmer zabudol. Na jej lásku, starostlivosť, snahu a... na rozchod. Na ten som veru nezabudol. Budem si ho pamätať do konca svojho biedneho života. Zadíval som sa na tabulu. Či jej mám čo povedať? Že či! Ale najprv sa potrebujem napiť. Bez toho to nezvládnem. Moja milá Brook, ešte chvíľu budeš musieť počkať. Plný hnevu a hanby som sa rozbehol smerom, ktorým ukazovala tabuľa s nápisom: Chceš chľast? Vbehol som do tunela, obostrela ma hustá zatuchnutá tma. Dupot mojich krokov sa ozýval a plašil netopierov, ktorý začali poletovať sem a tam. Tisíce okrídlených myší vírili v úzkom priestore, narážali do mňa, obtierali sa mi o vlasy aj ústa. Bránil som sa, odháňal som ich rukami a plný strachu som si razil cestu vpred. Kričal som ako malé decko a po tvári sa mi kotúľali teplé slzy. Napadlo ma, že je to môj koniec. Zomriem v tunely, ubitý na smrť netopierími krídlami. A nikto sa to nedozvie, lebo tunel je v kocke, ktorá ma uväznila. Ktovie koľko mŕtvych duší tu so mnou blúdi a hľadá svoju vytúženú fľašu whisky.

Nakoniec sa tunel predsa len skončil a ja som vybehol von, nechajúc za sebou tie hnusné pískajúce tvory. Okolo mojej koľajnicovej trati sa rozprestierala púšť. Vyprahnuté kopy žltého piesku siahali až za obzor a vzduch horúci ako samé peklo mi tancoval priamo pred očami. V diaľke sa črtala ďalšia križovatka. Na smrť uťahaný som sa konečne dovliekol ku dvom tabuliam a zdalo sa mi, že na krátke chvíľky strácam vedomie. Prebral ma až nápis na jednej s tabúľ. A poviem vám, bolo to ako rana palicou. Stálo tam: Chceš niečo povedať svojmu dieťaťu? Zmeravený ako kôl v plote som civel na nápis a snažil sa spracovať, čo všetko tá jednoduchá otázka obnáša. Ja predsa nemám žiadne deti. Napadlo mi v prvej chvíli. No úprimne, si si istý? Odišla Brook od teba sama, alebo zo sebou vzala aj nevyrieknuté tajomstvo schovávajúc ho pod šatami. Naozaj si bol taký zaslepený, nemožne otupený chľastom, že si si to nevšimol? Koľkokrát ti to chcela povedať? Tisíce náznakov, ale ty si ostával slepý. Vnútorný hlas sa rozozvučal a kúsal moju dušu ako divý pes, zasypával ma popolom, lámal chabé argumenty ako voda ktorá pretrhla priehradu. Rozplakal som sa. Nie potichu ako zvyknú plakávať tvrdí chlapi keď sa nikto nepozerá, ale nahlas bez zábran. Plakala celá moja duša a telo sa len zvíjalo v bezmocnom kŕči ako postrelené zviera. No najhoršie na tom všetkom bolo, že som neplakal pre všetky tie stratené chvíle, ani pre klamstvo, ktoré mi uštedrila Brook. Plakal som preto, lebo kdesi vo svojom najhlbšom vnútri som vedel, že moje ďalšie kroky nepovedú smerom, ktorým ukazoval nápis prezrádzajúci najväčšie prekvapenie môjho života. Plakal som nad slabosťou, ktorá ma nútila vykročiť presne opačným smerom. Chceš chľast? Chcem, DO RITI CHCEM HO VIAC AKO ČOKOĽVEK NA SVETE! Viac ako peniaze, viac ako prácu viac ako Brook, viac ako vlastné dieťa. Pološialený som sa rozbehol po koľajnici, ktorá mi určovala smer už mnoho rokov. Bežal som, zapchávajúc si uši, ako by to mohlo zabrániť vnútornému hlasu naďalej zaplavovať moju dušu tonami výčitiek. Bežal som a modlil sa, aby sa koľaj skončila a ja sa prepadol do najhlbšej priepasti.

Ďalšia križovatka prišla pomerne rýchlo. Naokolo stále panovala nemá púšť s nekonečnými dunami. Už som neplakal, panovalo vo mne zvláštne odovzdanie, akoby slzy odplavili všetko nadbytočné a ostal len holý základ. Cítil som sa ako strom, ktorý zhodí posledný list a čaká na novú jar, aby mohol začať odznova. V mojom vnútri ostalo iba to, čo odchádza do neba, všetko pozemsky ľudské sa stratilo.

Zastavil som pred tabuľami. Obe ukazovali rovnakým smerom- k veľkej kamennej hore na ústi ktorej stály tesne vedľa seba dva tmavé vchody. Na prvej svietila otázka: chceš chľast? Koľajnice ústili do otvoru, z ktorého vanula príjemná vôňa chladeného piva. Druhá tabula mi podávala pomocnú ruku. Chceš ešte jednu šancu? Pýtala sa a mňa napadlo, koľko takýchto šancí som premrhal. Premkla ma železná istota, že toto je definitívne posledná ponuka. Tabuľa ukazovala do druhého kamenného vchodu . Oslobodený od všetkého pozemského som vykročil za svojou poslednou šancou. Vliezol som do tmavého vchodu a ocitol sa v rozľahlej tmavej kobke. Stena ktorá rozdeľovala obe jaskyne bola priehľadná, takže som mohol pozorovať čo sa deje v miestnosti, ktorá sľubovala chľast. Žiaden chľast tam nebol, len ošúchaná drevená debna s otvoreným vekom. O chvíľu sa tam objavil starý krívajúci muž. Na sebe mal nahádzané dotrhané handry, ktoré vôbec nepripomínali oblečenie. V rozkroku sa mu vynímala veľká vlhká škvrna. Nohy mal bosé a plné špiny. Na chvíľu sa zahľadel mojim smerom a naše pohľady sa stretli. Asi zachytil moje náhle zdesenie, lebo ústami vytvoril niečo, čo malo pripomínať úsmev. Jeho oči boli prázdne ako dno pohára, ale ja som ich poznal. Patrili mne. Ten starec som bol ja. Naposledy mi zamával a uložil sa do debny. Veko sa z buchnutím zavrelo a všade sa rozliala tma. Zdesene som ustúpil od priehľadnej steny.

Keď som sa ako tak upokojil, pristúpil ku mne muž. Nedokážem vysvetliť, kade a ako prišiel. Jeden moment som pozrel pred seba a už tam stál. Poznal som ho, bol to odraz, ktorý som videl v zrkadle, keď sa rozpoltila kocka v mojej obývačke. Usmieval sa. Potom nedbalo prikývol. Jemne ma chytil za plece a postrčil k dverám, ktoré som pred príchodom vôbec nezaregistroval. Boli to obyčajné drevené dvere s nápisom: Tvoja posledná šanca. Naposledy som sa zahľadel do svojich očí a stisol som kľučku. Prešiel som cez prah a ocitol sa späť vo svojej obývačke. Kocka stála nepohnuto na svojom mieste, ale už nežiarila. Vtom momente mi pri dverách zazvonil zvonček.

Nevedel som čo skôr robiť. Nakoniec som nedokázal dlhšie odolávať neústupnému drnčaniu zvončeka a pobral som sa otvoriť dvere. Predo mnou stál kuriér -presne ten istý, ktorý mi kocku priniesol- a tiež sa usmieval. Napadlo mi, že ma ovládla sekta usmievajúcich sa ľudí. Bez slova vstúpil dnu, zdvihol kocku a podstrčil mi pod nos formulár na podpis. Skôr ako som si uvedomil, čo sa deje bol fuč.

Zvláštne, naozaj veľmi zvláštne. Pobral som sa do kuchyne, chcel som si namiešať panáka. V polovici prípravy som sa však zarazil. Neviem ako dlho som bojoval, ale nakoniec som obsah pohára vylial do výlevky. Nasledovala fľaša a za ňou všetky tajné zásoby zo špajze. Necítil som sa nijak výnimočne, bol som unavený a chcelo sa mi spať. No ostávala tu ešte jedna vec. Veľmi neodkladná záležitosť.

Siahol som po telefóne a vytočil číslo.

„Ahoj Brook to som ja.“

„Hmmm mám sa fajn. Počuj nemohli by sme sa niekedy stretnúť?“

 

 

 

---