Ako upír dedinu napadol

Pršalo. Hviezdy sa schovávali za tmavými mrakmi a všade vládla hustá tma. V oknách sa nesvietilo, len pouličné lucerny vrhali riedke lúče svetla do uplakanej čiernej noci.

Nečujne prebehol cez prázdnu ulicu a schoval sa pod drevenou bránou. Na hrudi zacítil nepríjemný pocit. Akoby mu na prsia vyliali vriacu vodu. Pozrel sa pred seba. Na druhej strane ulice uvidel kostol s  obrovským krížom na streche. Zasyčal a pohol sa ďalej.

Z dolného konca dediny sa ozýval krik. Zmes nahnevaných hlasov. Dedinčania vyšli do noci, ozbrojený kosami, cepmi a ohnivými pochodňami. Ako rozbúrená vlna hnevu, sa valili ku kostolu.

Musel rýchlo zmiznúť. Prebehol do úzkej uličky a bežal popri starom pivovare. Na rozpadnutej omietke sa plazil brečtan. Dvoma rýchlymi skokmi sa vyštveral po pevnej rastline a vyhupol na strechu.

Mračná sa pohli a oblohu osvietil mesiac. Stál tam ako krvavý rytier, pozoroval dav prenasledovateľov vedený mohutným mužom, ktorému z tváre sršal hnev. A bolesť. Len pred chvíľou našiel svoju ženu  v kaluži krvi. Nad jej bezvládnym telom sa skláňala vysoká štíhla postava a vyciciavala z nej posledné zvyšky života.

Musel rýchlo uniknúť oknom, ktoré sa s rinčaním rozsypalo na dlažbe. Nikdy predtým sa mu to nestalo. Nikdy predtým nestratil toľko opatrnosti, aby sa nechal vidieť. Ale žena, ktorú práve ochutnal stála za to. Stála za riziko, ktoré podstúpil. Napriek zraneniu a  napriek tomu, že bude musieť dedinu opustiť.

Dav sa zhromaždil na námestí. Muž na jeho čele horlivo rozdával príkazy a posielal skupinky ľudí prehľadávať jednotlivé ulice.

 

Simon pomaly kráčal úzkou uličkou a snažil sa nepozerať na obrovské tiene, ktoré spolu s Bartolomejom vrhali na stenu starého pivovaru. Rozmýšľal, čo je to za prízrak, že ho naháňa celá dedina. V dave zachytil len zopár viet. Vraj je to upír a práve vycical kováčovu ženu. Niekto zakričal, že má dva metre a z prstov mu trčia ostré drápy. Iný zas videl, že namiesto zubov má v ústach žiletky. A oči mu svietia ako dva rubíny. Bol rád, že je Bartolomej s ním. Silný Bartolomej s mečom za opaskom.

 Prechádzali okolo starého brečtanu keď ho schmatol za plece.

„Pozri,“ šepol a ukázal na spletitú rastlinu.

Simon sa pozrel na miesto, kde ukazoval priateľ a uvidel listy pokryté čiernou tekutinou.

„Krv?“ opýtal sa.

Bartolomej len pokrčil plecami.

Pozreli hore. Pri trocha vôli by sa dalo po rastline vyšplhať na strechu. Simon váhal. Nevedel či sa chce stretnúť zoči voči s príšerou ktorá vyžiera ľuďom mozgy. Bartolomej sa len pohŕdavo uchechtol a odstrčil Simona nabok.

„Sraľo,“ precedil a začal sa driapať po rastline.

Vyštveral sa ku streche a s vypätím síl sa prehupol cez rínu.  Keď sa mu to podarilo, zvalil sa na dopraskané škridle.

O minútku sa k nemu vytiahol aj Simon.

„Myslel som, že si sa schoval maminke pod sukňu.“

„A kto by dal na teba pozor?“

Bartolomej sa usmial a potľapkal Simona po pleciach. Prešli poza komín a vyšplhali sa na štít strechy. Ležiac na bruchu pozorovali nádvorie starého pivovaru. Z ulice k nim doliehal krik dedinčanov.  Keď budú robiť takýto randál, nikdy ho nedostaneme, zamračil sa Bartolomej. Trénovaným okom blúdil po rozpadnutých sudoch a kadiach v ktorých sa kedysi vyrábalo najchýrnejšie pivo v zemi. Spozornel. V severnom kúte nádvoria zachytil pohyb. Iba záblesk. Možno to bola mačka alebo potkan. A možno niečo iné.

„Ideme,“ sykol Simonovi a už aj sa začal spúšťať po opačnej strane strechy. Simon len zmätene nasledoval priateľa, nevediac čo ho tak rozrušilo. Nepáčilo sa mu, že opúšťajú bezpečie, ktoré im ponúkala strecha.

Prešli k ríne a spustili sa na nádvorie. Bartolomej ľutoval, že nechali pochodne na druhej strane budovy. Teraz by sa im zišli. Prikrčení postupovali popri stene k severnému kútu. Obišli sudy a dostali sa až k drevenej bráne. Železná závora bola otvorená a jedna strana brány odchýlená.

„Nemali by sme počkať na posily?“ opýtal sa Simon, keď zastali. 

„Určite nie,“ odvetil Bartolomej a veľmi pomalým pohybom vytiahol spoza opaska krátky meč.

Dnu ich privítal odporný zápach.

„Smrdí to tu ako trojdňová mrcina,“ zanadával Bartolomej a pomalým krokom pokračoval vpred. Simon ho mlčky nasledoval. Cítil ako nim lomcuje strach. Po chvíli si oči privykli na šero a  Simon zbadal na stene malú lucernu. Pomocou kresadla ju zapálil a miestnosť zaplavilo sliepňavé svetlo.

Sekundu na to zistili, čo spôsobuje tak neznesiteľný smrad a zaplavila ich hrôza. V kúte miestnosti sa rozkladala obrovská kopa mŕtvych potkanov. Bartolomej to odhadoval na dve, možno tri stovky nehybných, chlpatých telíčok.

Za potkanmi ležali psy a mačky. Za nimi krava, ktorá pred týždňom zmizla z garbiarovho dvora. Bartolomej si spomenul ako za jej zmiznutie odsúdili garbiarovho suseda, starého Ondrušku. Chudák už týždeň sedí v podzemí iba o chlebe a vode.

„Kristus stoj pri nás,“ šepol Simon a prežehnal sa. Lucerna sa mu triasla v ruke.

Na konci miestnosti narazili na dvere.

 

Balil si zopár nenahraditeľných cenností, keď ich zacítil. Zasyčal a odvrátil hlavu. Vôňa ľudskej krvi a rýchly rytmus prestrašeného srdca ho dráždili. Znova strácal kontrolu. Vedel, že by sa mal rýchlo zbaliť a vypadnúť niekam veľmi ďaleko. Dedina sa búrila, je to len otázka času kedy ho dostanú. Sladká vôňa mu však vnikala do tela a rozkazovala zabíjať. Žiadna krava ani pes, už vôbec nie krysa, nenahradia fascinujúcu chuť ľudskej krvi. Horel. Myseľ radila utekať, no telo neposlúchalo a blížilo sa k dverám.

 

Bartolomej sa spamätal z otrasného pohľadu a pomalým krokom zamieril k dverám. Stisol kľučku. Pánty zavŕzgali. Simon stál tesne za jeho chrbtom a snažil sa lucernou osvetliť miestnosť, za dverami.

V strede malého priestoru vystlaného slamou stál vysoký muž. Tvár mal bledú a studenú ako čerstvý sneh. No oči mu horeli. Červené plamienky nenávistne pozorujúce nepozvaných hostí.

„Ani sa nepohni,“ zaburácal Bartolomej. Z postavy pred sebou pociťoval neopísateľnú hrôzu, no zároveň sa v ňom ozýval hlas bojovníka, ktorý kričal radosťou nad vzácnou korisťou.

Simon pozeral na mužove prsty a hľadal ostré drápy. Na konci každého prsta mal dlhý necht zabrúsený do špica. Predstavil si ako nimi podrezal hrdlo kováčovej žene a náhle mu prišlo nevoľno.

„Bartolomej...“ zvolal kamarátove meno a zosunul sa k podlahe. Bartolomej sa otočil, aby skontroloval čo sa deje. Na malú sekundu stratil vysokého muža z očí. Ten využil zaváhanie a bleskurýchlo zaútočil. Priskočil k Bartolomejovi a zdrapil ho za hrdlo. Plánoval mu vytrhnúť hrtan a napiť sa z prúdu čerstvej krvi, no protivníkova šija bolo obrastená hrubými svalmi. Zaryl ostré nechty pod Bartolomejovu kožu a keď sa mu nepodarilo vydrapiť kus mäsa, zmenil plán a pokúsil sa ho udusiť. Ovinul dlhokánske prsty okolo krku a stisol.

Bartolomej stratil rovnováhu, urobil dva kroky vzad. Potom mu vysoký muž stisol hrdlo a ťahal ho späť do miestnosti. Cítil ako stráca vedomie. V poslednej chvíli si uvedomil, že ešte stále zviera v ruke meč. Rozohnal sa a vrazil ho mužovi do boku. Ten iba zasyčal, no zovretie nepovolil. Bartolomej skrútil čepeľ a snažil sa mužovi rozpárať črevá. Ak nejaké mal. Nič z toho neoslabilo pekelné zovretie jeho hrdla.

 

Simon sa prebral, a zbadal Bartolomeja ako zápasí s vysokým mužom. Videl ako priateľ pomaly stráca silu a podvoľuje sa. Jeho telo ochabovalo a tvár strácala farbu. Ak mu nepomôžem, zomrie. A potom zomriem aj ja. Nikdy sa nezúčastnil žiadneho boja. Dokonca sa mu do dnešného dňa darilo vyhýbať sa všetkým krčmovým bitkám a pouličným šarvátkam. Nikdy nikoho neudrel. Nevedel bojovať a nevedel sa ani brániť. Možno práve preto zareagoval inštinktívne a bez rozmyslu. Chmatol horiacu lucernu a hodil ju do dvojice zápasiacich chlapov. Rozbité sklo sa rozsypalo po podlahe, ale ohník žil. Preskočil na mužov kabát a prekvapivo rýchlo sa rozširoval. Vzplanul, pohltil úzke plecia a preskočil na hlavu. Vtedy stisk povolil. Bartolomej sa bezvládne zosunul k zemi. Muž zasyčal a snažil sa zbaviť sa horiaceho kabáta.

Simon medzitým ťahal omámeného Bartolomeja do bezpečia. Keď sa mu ho podarilo dostať z miestnosti von, zatvoril dvere. Videl ako vysoký muž nenávistne syčí a zmieta sa v ohnivom tanci. Slama na podlahe vzbĺkla ako papier.

Bartolomej sa prebral a pomohol Simonovi zaprieť dvere, spoza ktorých sa ozýval pekelný rev. Vo vzduchu smrdela síra.

Bartolomej uchopil dvere oboma rukami a prikázal Simonovi, aby privolal pomoc. O nedlho sa pred miestnosťou zbehli dedinčania a so zimomriavkami na chrbte počúvali rev za dverami. Ubehla takmer celá hodina, keď konečne nastalo ticho.

Bartolomej ustúpil a spýtavo pozrel na mužov stojacich za jeho chrbtom. Stisli meče a prikývli.

Pomaly odchýlil dvere. Von sa vyvalil čierny dym a smrad spáleného mäsa. Museli otvoriť bránu na nádvorie aby sa lepšie vyvetralo. Aj tak sa z miestnosti valil stále nový a nový dym, akoby horela celá dedina.

„To sú čary,“ zašeptal ktosi a chlapi sa mimovoľne prežehnali.

Konečne sa dym dostal von a Bartolomej mohol vstúpiť do miestnosti. Rozhliadol sa okolo seba no videl len očiernené steny a popol zo spálenej slamy. Telo, alebo aspoň jeho pozostatky nenašiel. Zvedavci nakukli dnu, no ani oni nič nenašli. Nakoniec do miestnosti vstúpil farár, poriadne ju popolieval svätenou vodou a odriekal zopár žalmov, ktoré nikto nepoznal.

Všetci svorne verili, že sa im podarilo beštiu zahubiť, no nikto o tom nebol dokonale presvedčený.

Zrnko strachu klíčilo v duši každého dedinčana, ktorí sa zúčastnil nočného lovu.

 

Ak by sa niekto pozrel na oblohu vo chvíli, kedy z pivovaru unikal veľký, čierny mrak dymu, smrdiaci po síre, možno by videl ako sa nad strechami sformoval do tvaru obrovského netopiera, zamával čiernymi krídlami a zmizol do noci.

 

Muži sa pomaly vracali do svojich príbytkov, uspokojení i znepokojení zároveň. Videli to čo naozaj videli? Navštívil ich dedinu satan? Podarilo sa im ho zapudiť? Vráti sa niekedy?

Podobné otázky kolovali aj v hlave kováča, ktorého žena vpadla do spárov diabolskej beštie. Zahnal všetky chmúrne myšlienky a vzchopil sa. Čakala ho ťažká noc. Musel pochovať svoju milovanú, zariadiť obrad a mnoho ďalších vecí. Smútiť bude neskôr.

Vstúpil do spálne, kde jeho žena skonala. Na podlahe sa vynímala škvrna zaschnutej krvi, no telo bolo preč. Cítil ako ho obchádzajú mrákoty.

„Čo to do pekla?!“ zahromžil. Žeby som sa zmýlil? Žeby sa jej podarilo nejakým zázrakom prežiť?

Nemožné. Bola predsa, mŕtva. Alebo nie?

„Drahá,“ zakričal.

Ticho.

Prešiel do kuchyne. Jeho žena sedela za stolom. Ústa sa usmievali, no oči boli mŕtve. Tvár mala bielu ako vápno a na krku sa jej vynímali dve malé, červené ranky.

„Vrátil si sa,“ prehovorila mŕtvym hlasom.

---