Večné (A)more

Pre teba

            vyvraciam hlavu

keď telo opíše oblúk

– nad nenarodeným ránom.

 

V prstoch zvieraš prievan z vlasov.

 

Len sklo – 

– odrazí výkrik, čo zostal

(z posledného dúška) na dne pohára.

 

Večné more ťa odnáša preč.

 

V dlaniach sa zaleskne(š)

– túžba po návrate –

a mušľa v podpaží šumí.

 

Je to búrka v roztopenom ľade,

                        čo ťa prezradí

                        a pod stolom

                        kôpka napadaných hniezd...

 

Zajtra,

            keď nazrieš s nocou do okien,

                        budem pripravená

                                   znova ťa zabudnúť.

---