Tajomný brat

Sedel som za volantom svojho nového forda. Len prednedávnom som ho kúpil v bazári, a každá sekunda strávená na cestách mi robila neskutočnú radosť. Každé oranžové svetielko svietiace na prístrojovej doske mi dalo pocítiť, že šoférujem skutočný skvost. Teda v porovnaní s felíciou, na ktorej som doteraz jazdieval.

Hrnul som sa do Berksonlakowa k rodičom, kde sa konala oslava bratových narodenín. Bola polovica augusta, všade naokolo vládol nádherný, slnečný čas, ako stvorený na záhradnú party. Už som sa nevedel dočkať kedy konečne uvidím celú rodinu pohromade. Urozprávaného otca, starostlivú mamu s plným plechom koláčov, a samozrejme brata Georga s deťmi. Bol som zvedavý ako malá Sarah a Nikolas podrástli. Hneď ako sa Sarah narodila, George sa odsťahoval na sever krajiny, kde prijal miesto doktora v tamojšej nemocnici. Veľká vzdialenosť spôsobila, že naše stretnutia sa stali veľmi sporadickou záležitosťou. Keď tak nad tým premýšľam, naposledy som ho videl na Vianoce, čo je viac ako sedem mesiacov.

Auto elegantne svišťalo po ceste obklopenej lánmi zlatej pšenice a ja som spomínal na naše spoločné detstvo. Na výlety do vinohradov, kde sme chodili kradnúť sladké hrozno, na pouličné súboje s chalanmi z dolného konca dediny a na jeho prvé rady ohľadom zvádzania dievčat, ktoré preberal z pánskych časopisov nášho otca. Sedávali sme za senníkom, fajčili marlborky a ja som ho sústredene počúval, akoby sa mi prihováral sám pán boh. Bol o tri roky starší, a trpezlivo ma zaúčal do svojho sveta, čo znamenalo že cigaretu som fajčil ako desaťročný a na prvé rande ma vyslal ani nie rok potom.

Z rozmýšľania ma vytrhol človek stojaci pri kraji cesty. Nechápal som, kde sa tam, uprostred nekonečných polí, mohol vziať. Poslednú dedinu som míňal pred dvadsiatimi kilometrami a do ďalšej to nebolo o nič menej. Stál tam, oblečený v čiernom obleku, lakovaných topánkach s rukou vystrčenou do cesty.

Stopárov zo zásady neberiem no tohto mladíka (akoby spadol z neba), som jednoducho nemohol ignorovať. Neobvyklá kombinácia rozľahlej prírody a manažéra, ktorý znenazdajky stratil smer ma prinútila stlačiť brzdový pedál a odstaviť auto pri krajnici.

V spätnom zrkadle som pozoroval ako sa natešene rozbehol k autu.

„Kam to bude?“ opýtal som sa, cez stiahnuté okno. Chlap mal upravené, krátke vlasy, a v strede hranatej tváre najčernejšie oči, aké som kedy videl. Bolo v nich niečo tak smutné, čo vás nútilo udržovať vážnosť, aj napriek tomu, že sa vám chcelo smiať.

„Do Milktownu?“ Opýtal sa s nádejou. Jeho hlas mal prekvapivú hrúbku, ktorá kontrastovala s útlou postavou.

„Môžem vás hodiť do Berksonlakowa, ak vám to pomôže. Odtiaľ je to kúsok, niekto vás tam isto zastaví.“

„Výborne. Berksonlakowo je skvelé. Viac ako som dúfal,“ potešil sa a nasadol.

Chvíľu medzi nami panovalo ticho, aké vzniká medzi dvoma neznámymi ľuďmi, ktorý nevedia viesť nezáväzné rozhovory. Nakoniec som usúdil, že nemôžme mlčať až do Berksonlakowa, vzdialeného ešte dobrú pol hodinu cesty, a snažil som sa rozpútať rozhovor. Samozrejme sa mi to podarilo tou najnemožnejšou otázkou.

„To sú šošovky?“ opýtal som sa. Muž na mňa nechápavo pozrel. Zrejme netušil o čom rozprávam a tak som dodal na vysvetlenie: „Myslím vaše oči. Sú také čierne, že ma napadlo, či to náhodou nie sú šošovky.“

„Ach tak. Nie, to sú moje vlastné oči. Poctivá matka príroda.“

Takmer som dodal, že sú nádherné, no v poslednej chvíli som sa spamätal a podarilo sa mi udržať ústa zatvorené. Nechcel som, aby si myslel, že padol do osídiel opusteného gaya. Namiesto toho som sa opýtal, čo ho privádza do Milktownu.

„Môj brat. Pred pár hodinami ho zrazilo auto.“

Razom mi bolo jasné, prečo je taký smutný.

„Je to neskutočné, ako sen. V jednom momente rozmýšľate čo si dať na obed a v druhom vám ktosi zavolá a oznámi, že váš brat v nemocnici bojuje o život.“

„To je strašné,“ povedal som. Okamžite som si spomenul na vlastného brata, a ďakoval som bohu, že je v poriadku.

Muž iba pokýval hlavou.

„Nestihol som autobus. V zapadákove, kde žijem, chodí jeden autobus ráno a druhý večer. V tom zmätku mi nenapadlo nič lepšie, ako vybehnúť na ulicu a nasadnúť do prvého auta, ktoré mi zastaví.“

„A odkiaľ ste?“ opýtal som sa. Niečo mi na tom príbehu nesedelo. V hlave mi vystávalo mnoho nejasností, napríklad, prečo je oblečený ako na svadbu. Alebo na pohreb, napadlo ma v zápätí. Ale nechal som to tak. Nechcel som do neho rýpať, a zbytočne dráždiť.

Na moju otázku iba mávol rukou. Takže pán tajomný s umierajúcim bratom. Len som čakal, kedy ma požiada o nejaké peniaze, prípadne sa pokúsi vziať mi ich násilím.

Nič také sa však nestalo.

„Prepáčte, že vás zaťažujem svojimi problémami,“ ozval sa po chvíli.

„To je v poriadku.“

„Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Telefón a bum. Človek nevie čo skôr. Tesne predtým som premýšľal nad tým, že ho navštívim. Nevideli sme sa už od Vianoc.“

Chcel som poznamenať, že úplnou náhodou som aj ja pred chvíľou rozmýšľal o svojom bratovi, ktorého som od Vianoc nevidel. Potom som si to rozmyslel. Prišlo mi nepatričné spomínať zdravého, živého brata pred človekom s jeho problémami. Mohol by to brať ako provokáciu.

„A to nebývame od seba ani sto kilometrov. Človek si stále opakuje, už ho navštívim, už ho navštívim, ale vždy mu do toho niečo príde a stretnutie odloží. Veď potom, keď bude viac času. A zrazu zistí, že mu žiadny čas neostal. Toľko by som mu toho porozprával.“

„Porozprávate. Určite sa z toho dostane,“ snažil som sa ho podporiť. Smútok sa mu lial z celej tváre, no oči mal suché ako púšť. Zatiaľ. Dúfam, že ti to vydrží až do Berksonlakowa. Nechcelo sa mi utešovať plačúceho muža, a tak som dupol na plyn. Motor zaburácal a auto zrýchlilo v obdivuhodne krátkom čase. Polia naokolo sa zliali do celistvej žltej plochy. Po chvíli ticha znova spustil.

„Dúfam, že stihnem doraziť v čas. Aspoň sa rozlúčiť.“

„Verím, že sa vám to podarí. Musíte myslieť pozitívne,“ odvetil som.

„Vám sa to ľahko povie. Váš brat nebojuje o život!“ vyprskol náhle.

Zarazil som sa. Odkiaľ vie, že mám brata? Alebo to povedal iba ako prirovnanie? Celý tento človek sa mi prestával páčiť.

„Prepáčte. Som rozrušený,“ ospravedlnil sa v zápätí, „viete, on je taký mladý. Len teraz dostal miesto chirurga v nemocnici. Veľmi sa z toho tešil.“

„To je v poriadku,“ povedal som. Stále som váhal či mám spomenúť, že aj ja mám brata a čuduj sa svete, tiež je to chirurg. Ešte stále som to považoval len za zhodu okolností.

Muž pokýval hlavou a odvrátil pohľad na ubiehajúcu cestu.

O desať minút sme dorazili na križovatku. Doprava Milktown, dvadsať kilometrov. Doľava Berksonlakowo, dva kilometre. Váhal som. Stačilo odbočiť doľava, prejsť cez kruhový objazd a oslava sa môže začať. Sústredene som stískal volant a uvažoval nad tým, ktorý smer si vybrať. Mladík sediaci vedľa mňa nebol zrovna príjemná spoločnosť, šíril okolo seba atmosféru pohrebnej hostiny a moju oslavnú náladu behom pár minút rozdupal na prach. Ale na druhej strane, čo ak by v tej nemocnici ležal môj brat? Dopekla, zanadával som v duchu a vyhodil smerovku doprava.

„Viete čo? Hodím vás priamo do Milktownu,“ povedal som a auto sa pohlo.

Chlapík viditeľne ožil. Tvár mu očervenela od prekvapenia.

„To myslíte vážne?“

„Samozrejme. Sám mám brata, takže vám rád pomôžem.“

„Ďakujem vám. Z celého srdca vám ďakujem.

Zvyšok cesty sme sa viezli potichu, čo som náležite ocenil. Snažil som sa opäť naladiť na oslavu bratových narodenín, no príliš sa mi to nedarilo. Stále mi v mysli zavadzala tá podivná zhoda okolností. Brat, doktor, chirurg, Vianoce... Po očku som ho pozoroval a na moje veľké prekvapenie sa mi zdalo, že sa usmieval. Je toto vôbec možné? Žeby som predsa len naletel? Srdcervúcou historkou ma donútil odviezť ho až do Milktownu kde má rande alebo niečo podobné? V hlave sa mi vytváral poriadny zmätok, ale to som nevedel, že ten najväčší šok ešte len príde.

Ani nie za dvadsať minút sme dorazili do Milktownu. Milktown je pomerne veľké mesto, takže nájsť nemocnicu, trvalo nejaký čas. Nakoniec som však odparkoval pred veľkou sivou budovou a pozrel na spoločníka.

„Tak sme tu,“ prehodil som. Rátal som s tým, že sa mi v rýchlosti poďakuje a vybehne hľadať oddelenie, na ktorom leží jeho brat. Namiesto toho, sa otočil, pozrel mi priamo do očí a povedal.

„Ďakujem vám veľmi pekne. Som rád, že ste sa rozhodli vziať ma až sem. Určite som vám spôsobil meškanie, ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré.“

Netušil som, kam týmto porekadlom mieril. Radšej som sa iba súhlasne usmial.

Nakoniec si otvoril a vystúpil na chodník. Tesne predtým ako zabuchol dvere som sa opýtal.

„Len tak pre zaujímavosť, ako sa váš brat volá?“

„George,“ povedal a po krátkej sekunde doložil, „pozdravujte odo mňa Sarah a Nikolasa.“

Kým som si stihol uvedomiť, čo práve povedal, prešiel na druhú stranu cesty. Vyliezol som z auta a zakričal za ním: „Hej! Stoj!“

Dorazil na chodník a otočil sa.

„Kto vlastne si?“ opýtal som sa nahlas.

Usmial sa a pokrčil ramená.

„Nikto. Možno iba medik, ktorý sa ponáhľa na skúšku z anatómie. Možno chlapec, ktorý tu má rande so svojim dievčaťom. A možno niekto úplne iný.“ Zakýval mi na pozdrav a stratil sa v dave ľudí. Chcel som sa za ním rozbehnúť na ako naschvál sa po ceste premával súvislý prúd áut. Stratil som ho.

Sadol som si do auta a snažil sa spamätať. Odrazu som mal nejasný pocit, že brat je v nebezpečenstve. Možno je to práve on, kto bojuje o holý život. Naštartoval som, zvrtol auto do cesty a uháňal som do Berksonlakowa. Porušil som hádam všetky rýchlostné obmedzenia a len náhoda chcela, že ma pri tom nezastavila nijaká policajná hliadka. Vyletel som z mesta a rútil sa rovnou cestou priamo k rodičom. Motor zavíjal, vrhal sa do extrémnych otáčok, hnaný neústupčivým tlakom mojej nohy a posúval auto vpred neskutočnou rýchlosťou. O pár chvíľ som zabrzdil pred rodičovským domom a vrútil sa do záhrady. Otec sa schovával pred slnkom v bielom altánku. Sedel na stoličke a pozeral do prázdna, akoby uvažoval nad niečim veľmi dôležitým. Mama postávala za ním, ruky položené na jeho pleciach. Neusmievali sa. Z ich tvári sa nedalo vyčítať nič príjemné. Srdce mi stisol ľadový kŕč. Deti ani Georga som nevidel.

„Kde je George?“ vyhŕkol som namiesto pozdravu. Až teraz zaregistrovali moju prítomnosť.

„Adam, no konečne,“ potešila sa mama a vyšla mi v ústrety.

„Meškáš,“ zahundral otec a tiež sa postavil. Mama sa ma chystala objať no ja som sa znova spýtal kde je George.

„Tu som,“ ozval sa spoza môjho chrbta, „to si už nemôžem ani odskočiť?“

Stál tam na schodoch živý a zdravý, so širokým úsmevom na tvári.

„George, ani nevieš ako rád ťa vidím,“ povedal som a mocne ho objal.

„Dobre, dobre, človeče, aj ja ťa rád vidím. Hlavne ma nerozpuč.“ Zrejme ho zaskočilo moje vrúcne prijatie.

„Ja mal som taký divný pocit, neviem, akoby sa ti niečo stalo. A keď som sem prišiel mama a otec sa tvárili ako na pohrebe,“ pustil som sa do vysvetľovania.

„George nám iba rozprával sen, čo sa mu prisnil,“ povedal otec.

„Veď ho poznáš samé táraniny. Len aby nás poriadne vystrašil,“ dodala mama.

„Mama. Skutočne som si tentokrát nič nevymyslel,“ bránil sa George.

„A čo také strašné sa ti snívalo?“ opýtal som sa, keď sme si posadali pod altánok.

„V noci som sa strhol zo sna. Spotený, vystrašený som čumel do tmy, no za pána som si nevedel spomenúť čo sa mi snívalo. Určite to nebolo nič príjemné. Napokon som to nechal tak a znova si ľahol. Ráno som si ani nespomenul, že som bol v noci hore. Veľká pohoda, vybral som sa na cestu sem. Šoférujem, deti vzadu vystrájajú, všetko je tak ako má byť. No tesne pred Berksonlakowom mi to došlo. Rovno keď som vošiel na kruhový objazd. V sekunde sa mi pred očami odohral sen z noci. Čistý, jasný ako film v kine. Snívalo sa mi, že prechádzam presne tým istým kruhovým objazdom. Smerujem k rodičom, deti na zadných sedadlách. Odrazu sa z ľavého pripájacieho pruhu, vyrútiš ty na svojom aute. Ideš rýchlo ako strela. Pozeráš priamo pred seba no nevidíš ma. Dupnem na brzdu, ale už neskoro. Vpáliš do nás celou silou. Autá odhodí do poľa a ešte niekoľko metrov sa kotúľajú. Extrémny náraz. Posledné čo som videl boli nehybné deti na zadných sedadlách.

No a toto všetko sa mi odohralo pred očami práve vo chvíli, keď som prechádzal tým prekliatym kruháčom. Tak som sa vyplašil, že som okamžite dupol na brzdu. Auto zaškrípalo a šmykom sa dostalo do stredu kruháču. Našťastie za mnou nikto nebol. Bál som sa pozrieť do pripájacieho pruhu. Normálne som vedel, že si tam a rútiš sa na nás. Iba som zavrel oči, stisol volant a čakal. No ty si tam nebol.“

„Chvála bohu,“ skočila mu do reči mama.

„Presne tak. Chvála bohu. Skutočne som bol na pár sekúnd presvedčený, že sa ten sen jednoducho musí splniť. Našťastie sa tak nestalo.“

„Juj, ešte teraz mám zimomriavky,“ povedal otec, keď George dorozprával.

Sedel som bez slova a vnímal každé bratove slovo. Ako za detských čias. Nakoniec som povedal.

„Kde sú deti, chcel by som ich pozdraviť.“

„Sarah, Nikolas! Prišiel strýko Adam, poďte sa pozdraviť,“ zakričal George a hneď nato sa z konca záhrady ozval nadšený detský smiech.

 

 

 

---