Experiment I - cesta do bitky

Plne obsadený voz nabehol na kameň. Väčšina vojakov na ňom si myslela že sa zničí koleso, avšak nakoniec to bol iba niekoľko centometrový výlet do vzduchu.

Manrar to nenávidel. A práve akurát keď pil. Priesvitná tekutina ktorá mala podľa zápachu veľmi ďaleko od vody sa mu rozliala po celej brade a urobila kvapky aj na vrchnej časti brnenia.

Jeden z prísediacich vojakov doňho mierne štuchol. Manrar oddialil svoje ústa od čutory, zavrel ju a s arogantným pohľadom sa pozrel na toho kto sa opovážil prerušiť jeho rituál.

Tá tvár mu vôbec nebola povedomá. Asi nejaký nováčik.

"Čo chceš?" vyrazil zo seba v stave miernej opitosti. Asi bolo predsa len dobré že ho ten mládenec prerušil. Musí sa totiž aspoň trocha koncentrovať aj keď dnes to určite nebude vážna bitka. Dnes bude...

"Nieje to nebezpečné? Myslím piť alkohol predtým než zaútočíme?"

Chudá nováčikova postava sa pri tom ako zo seba vypúšťal túto vetu celá triasla. Zovrel rukovať svojho krátkeho meča, avšak ako to mu nepomohlo. Mykal ním strach.

Manrarove krivé a zjazvené ústa sa rozšírili do úsmevu a potom z nich vybuchol hrdelný smiech, ktorý sa začal šíriť aj od ostatných veteránov.

"Prvá bitka?"

Mladík sa nezmohol ani na jedno slovo, len slabo pokýval hlavou.

"Ty môj zlatý sa dneska poštíš, poserieš a povraciaš. Každý to tak urobíí keď prvýkrát niekoho zabije."

Mladík sa síce túto vetu snažil ignorovať, ale červeň v jeho tvári prezrádzala že sa mu to nedarí, tak rýchlo zmenil.

„Prečo vlastne ideme na zaútočiť?“

„Jediné čo ja potrebujem vedieť je to, že mám čo rozsekať, nechce sa mi zaoberať takýmito vecami.“ A ani ty by si to nemal chlapče, lebo sa z toho zcovkeš.

„Ale pre mňa...“

Bolo počuť len slabučké syknutie a koniec vety sa utopil v chrčaní. Z hltanu mu vykúkal kúsok ostrého železného hrotu. Krv sa zhromažďovala okolo šípu a potôčikom stekala na hrudné pláty.

Z neďalekých stromov sa zniesla ďalšia kanonáda. Na túto bol však Manrar pripravený a okamžite proti nej zdvihol svoj štít.

Voz zastavil tak prudko, až to jeho a ostatných zhodilo. Chvíľku ležal len tak, chránený z oboch strán vysokými stenami. Škoda že im nesiahali tie steny až po hlavu. To by potom dopadlo inak.

Začul svišťanie šípov aj z druhej strany.

Krupobitie na chvíľu ustalo. Z Pravej strany bolo počuť krik a rinčanie ocele. Tam sa už stretli, odtiaľ šípy nehrozia. Zobral svoj štít a pomaly vykukol von. Vzduch je čistý. Chránení štítom spredu a vozom zo zadu sa on a desať ďalších chlapov začali blížiť k lesu. Myslel som si že to bude ľahšie.

Trochu sa mu točila hlava. Asi toho vypil viac než bolo treba. Nevadí, existujú legendy o bojovníkoch, ktorých alkohol robí neporaziteľnými. Možno medzi nich patrí aj on. Uškrnul sa pri tej stupídnej predstave.

Na jeho štíte konečne zabubnovalo znova zopár šípov, avšak pre obranu už bolo neskoro. Už sa k nim blížili, cítil pach elfov.

Čosi kovového sa zaťalo do jeho pravej nohy. Bastardi útočiaci z tmy!

Zranenie našťastie nebolo až také vážne. Prúd adrenalínu úplne prehlušil bolesť. Manrar sa okamžite otočil a a sekol svojim krátkym mečom tam odkiaľ útok prišiel. Čosi spadlo a bolo počuť vreskot. Vyzerá to tak, že tvoje zranenie je vážnejšie chlapče. Nabudúce si nezačínaj s niekým kto je skúsenejší. Ak nejaké nabudúce pre teba bude.

V húštine našiel elfa skčeného do klbka. Do klbka ktoré dosť vypovedalo koľko bolesti šklbe teraz telom. Držal sa za krvácajúci kýpeť. Manrar odkopol zvyšky elfovej ruky, ktoré mu stáli v ceste. Chvíľu nad zraneným stál. Určite pre elfa vyzeral ako hrozivá podobizeň boha vojny. To je pekné. Treba ťa vystrašiť pred smrťou.

Vzápätí Manrarov meč oddelil krásnu hlavu od krásneho tela.

Začala sa zabíjačka.

Ich dedina nebola až tak dobre skrytá ako si elfovia mysleli. Manrar sa mračil keď videl ako vojaci privádzajú nových otrokov. Ku chôdzi ich povzbudzovali kopancami a údermi všetkým možným, od päste až po prilbu či rukoväť meča. Niektorých ťahali po zemi a keď sa raz za čas objavila nejaká pekná elfka, tak piati chlapi si ju odviedli za kríky. Radšej ani nechcel vedie´t čo sa tam odohráva. Už aj tak mu bolo na vracanie. Bitka je bitka. Zabi alebo budeš slúžiť ako hnojivo pre budúce generácie. Ale toto je niečo iné.

Škoda že som si nenalial viac, aspoň to by mi otupilo zmysly.

Vedel že čosi takéto príde, veď práve preto si ich najali, avšak o takých krutostiach čo sa odohrávali teraz ani nesníval. Kebyže tá skurvená noha nepotrebovala po krátkej šarvátke oddych, tak by hneď tých zelenáčov ako treba zaobchádzať s vojnovou korisťou. Nie, určite by so špicatými ušami nenarábal v rukavičkách, ale nezabíjal by ich len pre zábavu.

Jeden zo zajatcov sa práve snažil utiecť, ale chytili ho. Štyria vojaci išli ohnúť dva stromy, jeden dovliekol väzňa medzi ne. Niekto zohnal povrazy a pripútal elfa k ohnutým stromčekom. Keď vojaci pustili stromy a tie sa narovnali tak to nebol pekný pohľad.

Karavána sa konečne pohla. Kolesá vozov začali vytvárať brázdy v krvavom blate. Nejakého nováčika to všetko premohlo a vyvrátil svoj obed na cestu.

Manrar bol rád že to skončilo.

 

---