Sudičky

V panelákovom byte na dvanástom poschodí sa svietilo. Napriek tomu, že byt bol od nepamäti v ponukách realitných kancelárií a domáci mali zato, že je opustený. Nikto si s tým však nelámal hlavu. Ľudia mali kopec svojich vlastných problémov. Akosi tušili, že by do toho nemali strkať nos.

    V byte sedeli dve staré ženy. Jedna sa skláňala nad radiátorom a zohrievala si skrehnuté prsty. Len pred chvíľou sa vrátila z vonku. Zdalo sa, že o niečom tuho premýšľa.

Druhá žena sedela za stolom a v slabom svetle žiarovky študovala akýsi zoznam.

„Počuj Irena, nejako mi to vypadlo,“ ozvala sa po chvíli žena pri radiátore,“ o piatej mám ísť  k Jonášovcom a o pol šiestej Malíkovcom?“

„Edna!“ vyhŕkla žena pri stole, „je to presne naopak.“

„Aha...“

„O piatej ideš Malíkovcom...“

„...tým sa narodí Adamko,“ snažila sa doplniť informáciu Edna. Bohužiaľ, opäť nesprávne.

„Nie!“ zastavila ju nervózne Irena, „celé to máš domotané.“

„Prepáč, ešte stále som premrznutá. Nemôžem sa poriadne sústrediť.“

Ty si zamrznutá skoro stále, pomyslela si Irena a venovala Edne uštipačný pohľad.

„Radšej poď sem a znova si ten zoznam naštuduj.“

Edna sa sťažka postavila. Jej rozložitá postava zatienila žiarovku a miestnosť na malý okamih potemnela. Napriek veľkosti, elegantne preplachtila k stolu a posadila sa oproti Irene. Tá bola na rozdiel od priateľky vychudnutá na kosť a na ohnutom chrbte sa jej pohyboval malý hrb.

„Takže,“ začala Irena odznova a do papiera zabodla dlhý prst, „o piatej Malíkovci. Narodí sa im Samuel. O pol šiestej Jonášovci, tu sa narodí Adam. Tento mesiac sú to posledné deti, tak to prosím ťa nedomotaj, nech to nedopadne ako naposledy.“

Ednina tučná tvár očervenela.

„No bože, tak som sa raz pomýlila!“ vyprskla.

„ Lenže teraz máme v meste chlapca, čo vyšíva obrusy a dievča, ktoré dokáže pol dňa kálať drevo a ani sa pri tom nezapotí. To by sa sudičke s tvojimi skúsenosťami nemalo stávať. Keď si nedáš pozor dopadneš ako stará Antigona,“ nedala sa Irena.

Stará Antigona bola medzi všetkými sudičkami odstrašujúci príklad, čo sa môže stať, ak svoje remeslo neberú dostatočne vážne. Pôsobila v Rakúsku a okolí už dobrých tristo rokov. Nikto dodnes nechápe čo sa s ňou vlastne porobilo. Jasné, bolo o nej známe, že si rada vypila, no tristo rokov perfektnej, bezchybnej práce nejaký ten pohárik bez problémov ospravedlnilo. Až do chvíle, kedy sa nepostavila ku postieľke s drobným, usmievavým chlapčekom menom Adolf.

Keď Irena spomenula jej meno, do Edny akoby udrel blesk. Ústa sa jej stiahli do tenkej čiary a na čele jej vyskočila modrá žilka. Schyľovalo sa k poriadnej hádke.

V tom sa otvorili dvere a do bytu vstúpila tretia žena.  Stiahla si z hlavy šatku a hrubý kabátec zavesila na kolovrátok stojaci v kúte. Od dvoch žien bola o sto rokov staršia, čo dokazovali biele vlasy a  hlboké vrásky.

„Odporná zima,“ zamumlala. Tvár mala vyštípanú od mrazu. Pohľadom prebehla po ženách. Edna sedela v bojovej polohe, ruky založené v bok. V tvári pripomínala Thora tesne pred použitím ničivého kladiva. Irena bola zhrbená ako mačka, pripravená vyškrabať oči.

„Zase sa hádate?“ prehodila sucho a prešla ku radiátoru.

„Nazvala ma starou Antigonou,“ žalovala Edna.

Nemáš od toho ďaleko pomyslela si tretia sudička.

„To nie je pravda! Iba som povedala, že tak dopadneš, ak si nedáš pozor,“ bránila sa Irena.

„To je jedno,“ zavyla Edna.

„Dosť už sestry. Nemám chuť počúvať vaše spory. Práv idem od Najvyššieho a nesiem nový zoznam. Zdá sa, že máme poriadny problém.“

„Iba jedno meno?“ čudovala sa Irena.

„Veru tak,“ pritakala Stela, najstaršia sudička.

„Máme na starosti tridsaťtisícové mesto a na zozname je len jedno meno? To ľudia už spolu vôbec netrtkajú, alebo čo? Veď je zima, do pekla! Čo robia v tých bytoch celé dni?“ rozčuľovala sa Edna.

„Nerád to priznávam, ale mám dojem, že nás chce vyštvať. Úprimne, sme tu už cez päťsto rokov, tlačenica je veľká... No a ten Ednin incident nám tiež nepridal.“

Edna sedela na gauči a popíjala plechovku piva. Pri spomenutí malého faux-pas iba prevrátila oči.

„Tak prečo nás nevykopne hneď? Prečo nám dá na  zoznam jedno jediné meno?“ rozčuľovala sa Irena.

„Nie je to niečo ako posledná šanca?“ rozmýšľala Edna.

„Posledná šanca? To z neho akože máme spraviť supermana so srdcom matky Terezy? Potom budeme môcť ostať?“

„Pozrite sa, vôbec netuším, ako to myslel. Proste len urobíme svoju robotu, najlepšie ako vieme a potom sa uvidí,“ uzavrela Stela a tiež si vybrala z chladničky plechovku piva.

„A kedy sa to má vlastne narodiť?“ opýtala sa Edna.

„Minútu po polnoci.“

Adam Hruška hladil manželku Zoju po spotených vlasoch. Snažil sa byť nápomocný ako najlepšie vedel, no stále sa nemohol zbaviť dojmu, že by bol omnoho radšej s chlapmi na pive a netrpezlivo čakal na telefonát z pôrodnice. Zastával názor, že chlap nemá pri pôrode čo hľadať. Je to vyslovene ženská záležitosť.  Ale manželka bola v tejto veci až nezvyklo neústupčivá. Trvala na jeho prítomnosti a spoliehala sa na jeho silnú morálnu podporu. Navyše sa rozhodla porodiť doma, len s pomocou pôrodnej asistentky. S nosatou Taliankou spolupracovala počas celého tehotenstva a postupne sa medzi nimi vyvinul priateľský vzťah, ktorý mal vyústiť pôrodom v ich obývačke. Dve ženy sa teraz nachádzali v rozhodujúcich chvíľach deväťmesačného snaženia a na neho, muža, pozerali ako na cudzí element, ktorý viac prekáža ako pomáha.

Rozmýšľal, či už oľutovala rozhodnutie mať ho pri sebe počas celého pôrodu. Od vypuknutia pôrodných bolestí sa k nemu správala hrubo a pôrodná asistentka (tá mrcha) ju v tom len podporovala. Za iných okolností by už dávno treskol dverami a pobral sa preč, ale dnes Zojine správanie pripisoval prílišnému vypätiu a snažil sa ostať pokojný. Svoju komunikáciu s manželkou obmedzil iba na stisk ruky a občasné pohladenie.

„Pomaly to vypukne,“ zahlásila vzrušene pôrodná asistentka a sadla sa oproti Zojiným roztiahnutým nohám.

„Kde je Edna?!“ kričala Stela. Len pred chvíľou sa zobudila a s hrôzou zistila, že je jedenásť hodín. Za  hodinku sa má narodiť jediné dieťa, ktoré majú tento mesiac na zozname. A čo je horšie, po Edne akoby sa zľahla zem.

„Ja neviem,“ krčila ramenami Irena, „o piatej išla k Malíkovcom a potom Jonášovcom. Povedala, že sa hneď vráti.“

Pravda bola taká, že Irena vôbec netušila, kedy Edna zmizla. Bola zaujatá televíziou. Vysielali koleso šťastia, jej najobľúbenejší program. Keď išlo o koleso šťastia, Irenu mohli pokojne vykradnúť a vôbec by si to nevšimla.  No rozhodne to nechcela vešať Stele na nos. Nie je predsa jej problém, že Edna ešte neprišla.

„Do psej matere! Keď ju chytím do rúk, tak ju prerazím,“ supela Stela. Rýchlo na seba hodila kabát a pobrala sa ku dverám.

„Najprv to skúsim U kocúra. Ty sa pozrieš v  Baníkovi a U zvädnutej ruži. Stretneme sa o tridsať minút pred domom Hruškovcov.“

„Dohodnuté,“ odvetila Irena.

„Tak ja ti niečo poviem Jonáško...“

„...prosím, volaj ma Peter.“

„To je jedno. Ty si myslíš, že byť sudičkou je také jednoduché? Že je to med lízať? Omyl. Je to neskutočne náročná a ubíjajúca práca.“

Edna sedela oproti vlasatému chlapíkovi, ktorý mal oblečenú riflovú bundu s odtrhnutými rukávmi. Na gatiach mu namiesto opasku visela reťaz. A ktorému sa o pol šiestej večer narodil syn. Na stole medzi nimi stálo trinásť prázdnych krígľov od piva a deväť poldecákov.

Chlapík sa tváril veľmi chápavo.

„Asi máš pravdu,“ odvetil.

„To sa vsaď, že mám pravdu. Obzvlášť ak musím spolupracovať s takými majsterkami ako sú Edna a Irena. Jedna stála pri kolíske Štúra, Dubovského, a neviem ešte koho. Druhej vyšiel Štefánik. Všetko krásny ľudia. Teda až na tie konce.“

„A ty? Kto je tvoj?“ opýtal sa zo záujmom chlapík.

„Napríklad ty. Dúfam, že mi teraz jednu nevrazíš.“

„Ja? To vážne?“

„No, viem, že to mohlo dopadnúť aj lepšie, ale na druhej strane máš veľké srdce a si štedrý. To sa ráta. A máš krásneho syna!“

„Garson, ešte jednu rundu,“ zahučal chlapík a celý potešený sa usmial na svoju objemnú spoločníčku. S tak vyšinutou tetkou sa v živote nestretol. Ale páčilo sa mu to. „Takže vy ste niečo ako moja matka?“ opýtal sa.

„No, zase by som to tak nepreháňala.“

„Ja som totižto matku nikdy nepoznal. Hneď ako som sa narodil, strčila ma do decáku.“

Edna cítila, že je načase rozhovor ukončiť. Za chvíľu si spomenie ako sa dostal do kriminálu a to by sa nemuselo dobre skončiť. 

„Prepáč, ale musím si odskočiť. Hneď som späť,“ povedala milo a pobrala sa k záchodom.

V tlačenici ľudí narazila na Stelu. Snažila sa rýchlo zmeniť smer no bolo už neskoro. Uvidela ju.

„A poďme,“ precedila Stela a zdrapla sestru za golier.

Adam Hruška kontroloval stav batérie na fotoaparáte. Najdôležitejšie momenty jeho života prichádzali. Zoja zavíjala bolesťou a pôrodná sestra vydávala rýchle, úsečné povely. Tvárila sa veľmi profesionálne. To musel uznať. No stále sa mu na nej niečo nezdalo. Jeho šiesty zmysel už dávno zapol výstražný režim. Nechápal ako jej mohla Zoja tak bezmedzne dôverovať.

„Už vidím hlavičku. Tlač, tlač, poďme,“ povzbudzovala Zoju, ktorá zavíjala od bolesti.

„Už to bude miláčik,“ šepkal Adam a stískal manželkinu ruku.

Odrazu sa izbou rozľahol detský plač. Magický zvonivý zvuk, ktorý vohnal do Adamových očí slzy.

„Je to dievča,“ zahlásila sestrička a položila drobného, krvavého človiečika na Zojine brucho. Na malú sekundu sa spojili dva vesmíry. Nastala absolútna rovnováha o ktorej môžu zen budhisti iba snívať.

Adam urobil prvé zábery svojej dcéry a hostil sa prestrihnúť pupočnú šnúru. Keď tak urobil, pôrodná sestra zobrala bábätko do vedľajšej izby, kde mala pripravené veci na kúpanie.

Adam sa naklonil k Zoji a dal jej pusu.

„Si statočná...mama,“ povedal.

„Ďakujem miláčik.“

Irena stála pred bránou rodinného domu a triasla sa od zimy. Na konci ulice pozorovala dve postavy.

„To je dosť, že idete. Ešte chvíľu a nestihli by sme to,“ zašomrala, keď spoznala sestry.

„Poďakuj sa Edne,“ odsekla Stela.

„Iba som si krátila čas. Presne som vedela, kedy to vypukne, tak sa do mňa nenavážaj,“ odula sa Edna.

Ďalšia komunikácia nebola potrebná. S problémami, ale nakoniec včas, došli na miesto určenia a mohli sa pustiť do roboty. Vošli do domu, prešli vstupnou halou a zastavili sa v obývačke.

Na posteli ležala matka. Vedľa sedel otec a hladil ju po tvári.

„Len sa o ňu pekne postaraj. Najbližšie dni ťa bude potrebovať,“ prehovorila Stela keď ich uvidela.

Nezdalo sa, že by ju Adam so Zojou počuli, alebo dokonca videli. Všetky tri sa rozliezli po izbe, beztoho, aby u novopečených rodičov vzbudili nejaké podozrenie.

„Niečo mi tu nehrá,“ prehodila Edna, keď sa nahla nad kolísku.

„Čo zas?“ opýtala sa Irena.

„Kolíska. Je prázdna.“

Pohľady sudičiek sa stretli.

„Netrvá to tej asistentke nejako pridlho?“ opýtal sa Adam manželky.

„Daj jej čas, musí ju poriadne poumývať,“ odpovedala Zoja.

Adam sa napriek tomu zošuchol z postele a pobral sa do vedľajšej izby skontrolovať dcéru. Za chrbtom mu cupitali tri staré baby.

Adam sa prehnal po dome ako víchor. Tajne dúfal, že ďalšia miestnosť bude tá, kde objaví pôrodnú asistentku so svojou dcérou. Panika mu vliezla až do končekov vlasov. Cítil ako sa trasie. To nemôže byť pravda, to nemôže byť pravda, ozývalo sa mu v hlave dokola. Počet dverí, ktoré ešte neotvoril sa dramaticky znižoval. S každou sekundou sa jeho najhoršia nočná mora stávala realitou. Nakoniec presnoril celý dom a musel pripustiť, že jeho dcéra zmizla. Okamžite sa vrhol po telefóne. Musím rýchlo zavolať políciu. A doktora. Keď sa to dozvie Zoja, určite sa zosype.

Zdvihol sluchátko no telefón bol hluchý.

„Čo to robíš?“ opýtala sa prekvapená Irena, keď videla Stelu, ako blokuje telefónnu linku.

„Na policajtov nie je čas. Musíme konať,“ odvetila rýchlo a pokračovala.

„Irena, prehrab ich spomienky a zisti čo je ta ošetrovateľka zač. Keď to budeš vedieť, zisti jej osud. Kto ju veštil, kde sa narodila. Proste všetko. Edna ty upokoj rodičov. Akokoľvek. Nesmú urobiť žiadnu hlúposť.“

„Rozkaz,“ odvetila Edna a pobrala sa k Adamovi. Ešte stále sa snažil oživiť telefónnu linku. Vystrela ruky a končekmi prstov sa jemne dotkla jeho hlavy. V mieste dotykov zasvietilo slabé, modré svetlo.

Adam položil slúchadlo. Pobral sa do kuchyne a z chladničky vybral fľašu šampanského.

Je čas oslavovať, pomyslel si a veselo sa usmial. Kým sa dostal do obývačky, Edna upokojila Zoju.

„Miláčik, ty si úžasný. Ako si vedel, že mám chuť práve na šampanské?“ odpovedala, keď uvidela Adama s fľašou v ruke.

Irena len prevrátila očami.

„No čo! Sú kľudní? Sú,“ ohradila sa Edna. So svojou robotou bola spokojná.

Irena oboch ľudí jemne chytila za ruky a začala študovať ich pamäť. Našla presný obraz pôrodnej asistentky. Agnesa Baggio, postaršia žena pochádzajúca z Talianska. Nízka, čiernovlasá s krivým nosom.

„Viac o nej neviete!?“ zhrozila sa Irena. Nedokázala pochopiť, ako niekto dokáže zveriť pôrod dieťaťa do rúk človeku o ktorom nič nevie.

„To je nezodpovednosť,“ zašomrala a pokúsila sa zistiť Agnesin pôvod. No žiadna Agnesa Baggio s podobou akú vytiahla z myslí úbohých rodičov nenašla. Agnessa Baggio sa nikdy nenarodila.

„No do riti,“ zanadávala a poponáhľala sa za Stelou.

„Ako to, že sa nenarodila?“ čudovala sa Edna.

„Nie je to človek. Musí to byť niekto z nášho sveta,“ uvažovala Irena.

„Zlodej detí. Prízrak kradnúci duše s veľkým potenciálom. Odoberá ich z ľudského sveta a snaží sa tak narušiť rovnováhu. Pracuje z poverenia Najhlbšieho. Môže na seba vziať podobu človeka a pohodlne zbierať tie najzaujímavejšie kúsky,“ vysvetľovala Stela.

„Ale prečo?“

„Aby sa znova nenarodil niekto ako Nelson Mandela. Duša s veľkým potenciálom sa pod rukami schopnej sudičky môže premeniť na skvostného človeka. Na niekoho, kto dokáže pohnúť svetom.“

„Takže preto ju máme na starosti my? Sme schopné sudičky?“ zažiarila Edna.

„To sa ešte uvidí. Nezabúdaj, že vôbec nevieme, kde sa dieťa nachádza,“ tlmila sestrine vášne Irena.

„Ja len dúfam, že je ešte na tomto svete. Poďte, niečo ma napadlo.“

Stela s Irenou vyšli do tmavých ulíc. Ednu nechali u Hruškovcov, aby sa postarala o rodičov.

Smerovali k nákupnému centru, pred ktorým, vždy postávalo zopár taxíkov. Museli sa rozhodnúť. V ich meste sa zo sveta ľudí, dalo odísť dvoma východmi. Jeden sa nachádzal v úzkej uličke medzi cintorínom a budovou Gymnázia a druhý presne na opačnom konci mesta, kúsok za psychiatrickou liečebňou. Priechody sa schovávali za železnými poklopmi kanálov. Vskutku originálne maskovanie. Takmer nikoho nelákalo nahliadnuť do smradľavých útrob mesta.

Problém spočíval v tom, že Stela s Irenou, nemali ani najmenšie tušenie, ktorý priechod sa Zlodej rozhodol použiť.

Keď sa ich taxikár opýtal, kam to bude, ostali ticho. Hodnú chvíľku na seba nervózne pozerali, neschopné pevného rozhodnutia. Nakoniec Stela zavrela oči a rýchlo zakričala:

„Psychiatrická liečebňa!“

Tak to ma vôbec neprekvapuje, pomyslel si taxikár a pohol sa vpred. 

Z temnej oblohy sa začal liať drobný dážď a na ceste vytváral jemnú vrstvu ľadu. Celé mesto sa obliekalo do tenkého ľadového kabáta. Každý pohyb sa stal zlovestne nebezpečný. Šofér spomalil na minimum. Nervózne stískal volant a pod hustými fúzmi si prehrával celý arzenál nadávok, ktoré poznal. Mesto, po ktorom brázdil už tridsať rokov sa hnevalo.

„Nestihneme to,“ strachovala sa Irena. Jej drobné oči sa plnili obavami.

„Ak sa zlodej rozhodol použiť tento východ, máme šancu.“

„A ak nie?“

Odpoveďou bolo ticho.

Po zdĺhavej ceste sa konečne dostali k liečebni. Stareny povyskakovali z auta, zaplatili a drobnými krokmi sa pohli do noci.

Prechádzali okolo oploteného areálu. Sem tam sa z liečebne ozval pomätený výkrik a preťal napäté,  nočné ticho.

„Čo spravíme, ak na neho narazíme?“ opýtala sa Irena.

„Pokúsime sa ho zastaviť.“

„Ale ako? Sme len dve prestarnuté babky.“

„Ja neviem!! Jednoducho niečo spravíme. Budeme bojovať. Urobíme všetko preto aby sme dieťa zachránili,“ odvrkla Stela.

Irene sa páčilo jej odhodlanie. Vohnalo jej do starých žíl mladícke odhodlanie. Áno, budeme bojovať. Vyškrabem tej svini oči. Cha!

Stela prudko zastala. Irena nestihla zareagovať, narazila do nej zozadu a obe sa zrútili na zamrznutú zem.

„Čo to vystrájaš pre boha!“ zúrila Irena a snažila sa postaviť. Neznášala takéto trápne situácie. Doslova cítila akoz nej uniká ženskosť.

„Ticho!“ zahriakla ju Stela a naznačila, aby sa pozrela dopredu.

Ani nie päťdesiat metrov pred nimi sa pod pouličnou lampou skláňala postava v čiernom kabáte. Hrbila sa nad kanálom a s nadávkami sa snažila otvoriť poklop.

Irene sa na tvári zjavil obrovský úsmev. Nechcela veriť vlastným očiam.

„Primrzol,“ zašeptala škodoradostne, „To snáď ani nie je pravda.“

„Veru tak, máme šťastie,“ odvetila Stela. 

Stareny ležali na zemi. Ešte stále neboli schopné sa postaviť. Nakoniec sa doplazili k najbližšiemu stromu a horko ťažko sa dostali na nohy.

Opatrne pricupitali o niečo bližšie.

Stela zastala, chytila rovnováhu a zakričala:

„Hej! To dieťa je naše!“ Snažila sa aby jej hlas znel hrozivo.

Irena sa s prekvapením pozrela na sestru. Tak to už ano.

Postava pod lampou sa strhla a pozrela ich smerom. Zdala sa byť poriadne vysoká. S výzorom Agnesy Baggio nemala nič spoločné. Pomalým pohybom vybrala spod čierneho kabáta dieťa a opatrne ho položila na zem. Stareny pri pohľade na dieťatko zatajili dych.

„Ty sa postaraj o malú, ja zatiaľ odvediem jeho pozornosť,“ šepkala Stela.

Postava sa pohla v pred. Až teraz uvideli, že nestojí na zemi, ale sa vznáša, ako duch.

„Odovzdaj nám dievčatko a necháme ťa v kľude odísť.“

Irena vypleštila oči.

„Nepreháňaš to trošku?“

„Postaraj sa o dieťa.“

Postava sa pomaly približovala.

„Že sa nehanbíš, unášať malé deti. Najhoršia robota zo všetkých. Mali by ťa povesiť na prvý konár, ty smradľavá žumpa!“

Irena sa pomalými krokmi oddeľovala od Stely a mierila k dieťaťu. Zdalo sa, že plán funguje. Postava si ju nevšímala. Presunula sa za jej chrbát a rozbehla sa k dievčatku. Podišla k malej Hruškovej a chcela ju vziať do náručia. V tom postava mávla rukou a Irenou šklblo. Neviditeľná sila ju schmatla za vlasy a zdvihla do vzduchu. Irena vrešťala bolesťou. Keď si už myslela, že jej koža zlezie s tváre sila ju vymrštila a hodila priamo na Stelu. Stareny sa zrazili ako dva kamene. Odhodilo ich na zem a  ešte niekoľko metrov sa šmýkali. Otrasené ostali ležať. Po malej chvíli sa postavili a váhavo pohli vpred.

Postava nečakala a znova ich zmačkla drvivou silou. Vzniesli sa do vzduchu a začali sa točiť. Stále rýchlejšie. Nakoniec ich tlak odhodil k neďalekým stromom.

„Takto to nepôjde,“ zúrila Stela.

„Musíme ho nejako zastaviť, sme predsa sudičky. Sme zodpovedné za to dieťa,“ nedala sa Irena.

„To je ono! Sme sudičky“ odvetila Stela. Práve jej niečo napadlo.

S posledných síl sa znova postavila a zamierila k dieťaťu. Postava otvorila primrznutý poklop s pod ktorého sa vyhrnula žltá žiara. Vzala dieťa do náručia a chystala sa zostúpiť dole.

Stela vystrela ruky pred seba a z plných pľúc zvolala.

„Ja sudička Stela, vkladám ti do vienka tento dar. Neopustíš tento svet, najbližších sto liet!“

Železný poklop sa s rachotom zaklapol a žlté svetlo pohaslo. Postava zúrivo zapišťala a rozletela sa k Stele.

Irena pochopila a spustila:

„Ja sudička Irena vkladám ti do vienka tento dar. Každé zlo, čo ti hrozí, dotykom premeníš na bobek kozí!“

V tej chvíli oblohu preťal obrovský blesk a postava v temnom kabáte sa rozsypala na  stovky malých, zapáchajúcich guličiek.

Stela zagánila na sestru.

Tá iba pokrčila ramenami: „V tej rýchlosti ma nič lepšie nenapadlo.“

Rozbehli sa k dieťaťu.

„Poď sem zlatíčko,“ prihovorila sa jej Stela a vzala ju do náručia. Okamžite pocítila obrovský potenciál mladej dušičky. S ničím podobným sa ešte nestretla.

„No teda. Skutočne máš nato aby si rozhýbala svet. A poriadne.“

Irena ju pohladila po ružovom líčku.

„Vitaj krásavica.“

U Hruškovcov vládla uvoľnená atmosféra. Zoja spala, schúlená pod bielym paplónom.

Adam Hruška sedel za stolom a hral s Ednou karty. Okolo sa povaľovali fľaše od šampanského.

Práve sa chystal zahrať full house, keď do obývačky vošli Stela s Irenou. V rukách držali malú Hruškovú.

„No nehovoril som ti, že to zvládnu?“ zvýskla Edna a pleskla Adama po pleci. Adam sa obzeral no nikoho nevidel.

„Idete práve v čas. Zachránili ste ma od škaredej prehry,“ spustila.

„Ako to že si sa mu ukázala,“ hrešila sestru Irena.

„Je opitý ako teľa. Nič si nebude pamätať.“

Stela uložila dieťatko do kolísky. A podišla k Edne.

„Si na rade sestrička. Ale daj pozor, je to v skutku výnimočná duša.“

Edna sa naklonila ku dieťatku a chvíľu sa na neho nežne pozerala. Je taká krásna.

„Tak teda dobre. Ja sudička Edna vkladám ti do vienka tento dar...