Úrad zbytočných vecí

Kamil sedel v čakárni. Čakal. Na úrade. Na Úrade zbytočných vecí. Vysedával tu už hodiny, no nik ho nezavolal. Také zbytočné čakanie.
Ticho.
Zbytočné ticho, v čakárni by to malo predsa žiť... Čakaním, keď už nie niečím iným, rozvažoval Kamil.

Dočkal sa.

Biele dvere s guľou miesto kľučky sa otvorili. V nich sa zjavila útla postava ženy. Čierne vlasy jej lemovali okrúhlu tvár s malým nosom zasadeným medzi uhľovočiernymi očami. Kamilovi sa aj zdala celkom pekná. Dáma.
„Ďalší,“ ozvalo sa a z dámy sa vykľula surová žena. Kamilove sympatie boli fuč. Aký ďalší, pýtal sa v duchu Kamil, keď nikto z kancelárie nevyšiel.
„Aký ďalší,“ pýtal sa nahlas Kamil, „keď nikto od vás nevyšiel?“
„Nebuďte drzý,“ dostalo sa mu odpovede, „občan.“

Och, tá občianska spoločnosť, zavŕzgala spomienka medzi Kamilovými hemisférami, kde sú tie časy ľudu? Ľud aspoň vyznieval tak ľudskejšie a táto žena by ho musela osloviť „človek“ (alebo „súdruh“? Keď, krucinál, v tých spomienkach to tak škrípe!). Nič ľudské mi nie je cudzie, povedal si na záver spomienky a rozhodol sa, že túto ženu oberie o ľudskosť. Na oplátku, z pomsty. Bude proste úradníčka. A parom ber tú jej menovku s Evitou!

„Posaďte sa!“ prikázala. Bez akéhokoľvek náznaku ponuky.
Kamil sa posadil. Vzpurne a s odporom. Úradníčka si zastala stoličku oproti nemu. S radosťou a akýmsi podivným zadosťučinením v očiach. Obe postavy nášho byrokratického príbehu oddeľoval písací stôl obťažkaný hromadou papierov, hárkov, tlačív a...

Kde v pekle majú monitor? pozastavil sa Kamil, keď si všimol klávesnicu.
„Kde v pekle máte monitor?“ ušlo Kamilovi nahlas.
„Ten je tu zbytočný,“ vystrúhali odpoveď červeným rúžom preťažené pery, „a vyprosím si ten slovník.“
Kamil sa potešil. Konečne sa mu podarilo aspoň trošku ju vytočiť. Trošíčku.
„Tak, čo si želáte?“ vhupla do Kamilovej radosti.

„Poslali ma zo štvrtého poschodia,“ začal Kamil, „vraj to, čo potrebujem, vybavím u vás. Pred štvrtým som bol na prvom, odtiaľ som mal ísť na to štvrté po nejaký formulár, ale tam mi povedali, že na to, aby mi dali ten formulár, musím vypísať nejaký formulár u vás.“
„Tak to ste tu zbytočne,“ bez okolkov vyriešila problém i formulár úradníčka.
„Ako to?“
„Neviete čítať? Ste na Úrade zbytočných vecí.“
„Tak ale prečo ma tu poslali?“
„Aby sme sa necítili zbytoční.“
„Nerozumiem,“ nedal sa Kamil.
„Pozrite, je zbytočné vám niečo vysvetľovať,“ objasnila úradníčka a potmehúdsky dodala, „a to verte, že na vysvetľovanie zbytočností nie je kompetentnejšieho miesta ako tohto.“
„Takže som prišiel zbytočne?“
„A čo čakáte od úradu, ktorý tento pojem nesie v názve?“
„Neviem, trebárs trochu ochoty...“
„Občan, nebuďte smiešny, ochota je zbytočnosť.“
„A hen tie tlačivá?“ hodil okom i otázkou Kamil na dokumenty na stole.
„Sú zbytočné.“
„Tak načo ich tu máte?“
„A kde majú byť zbytočné formuláre ak nie u nás?! Skúsime to ešte raz. Kde sa nachádzame teraz?“
„Na Úrade zbytočných vecí,“ rezignoval Kamil.
„No vidíte,“ potešila sa úradníčka vidiac, že opäť niekto pochopil pozíciu jej i úradu.
„Dobre teda, ale čo mám robiť? Ten papier potrebujem...“
„A čo s tým mám ja ako dočinenia?“
„Však sedíte na úrade, kam ma poslali.“
„Poslali vás zbytočne.“

Kamil to už nevydržal. Krv sa mu nahrnula do spánkov, otvoril ústa, pripravil sa na prudký výpad plný argumentov, keď si odrazu uvedomil, že...
„Vidíte, predsa ste tu neboli úplne zbytočne,“ vyprevádzala Evita Kamila s pocitom dobre vykonanej práce.