Poézia zajatá v próze kultúrnych produktov

Baudolino píše ľúbostné listy Beatrice, básnikovi básne, Eco napísal Baudolina a ja...

Ja som len skromným čitateľom.

Krivoľaké cesty sluchu sa snaží vyrovnať plochý ambient, aby jeho melanchólia podčiarkla tú moju. Smutné veci sa dejú, keď sa ponorka neponára, lež prehlbuje. „Chce to zmenu, chce to novú, živú krv!“ kričať by sa zachcelo.

Ale ja nekričím, ja som len skromným poslucháčom.

Lež komu kričať? Už iba tomu, čo odchádza. Jednému bude smutno, dvom už menej a traja... traja svorne zabudnú. Nieto veru logiky v súžití, jesto logiky vôbec?

Jesto, ale iba v samote. Mysle.

Televíznou obrazovkou prebehne čarodejník. To som si nahováral niečo o samote. Osamote.

Pritom som len skromným divákom.

Človek by nemal písať. Mal by radšej čítať. Vtedy sa dozvie niečo nové. Keď píše, dozvie sa len to, čo už vie. A to je nuda.

Nuda zahnaná skromným písaním.