Sketch

Mesiace som podvedome zatínala zuby. Vždy som si to uvedomila až vo chvíli, keď ma rozbolela sánka a v stoličkách mi začali pulzovať nervy. Čím viac som sa snažila uvoľniť, pootvoriť ústa, povoliť stisnutie, tým viac mi zuby ťahalo k sebe. Mesiace som poriadne nespala, prevaľovala sa v posteli, fajčila na balkóne a od únavy nad ránom zvracala len penu. Bola som taká chudá, že mi koža tesne obťahovala kosti.

***

Miriným domovom je Boris. Mira teraz študuje v Rumunsku,  večne na uliciach prekračuje psy a s domácimi sa vie zatiaľ rozprávať len o počasí. Je tak sama, že sa občas musí prechádzať celé hodiny po Bukurešti, aby smútok vychodila. Do toho jej zvykne zavolať Boris, a ona vtedy váha, či zdvihnúť, hovory zo Slovenska sú predsa drahé a Boris nemá veľa, nemal by míňať na hlúposti, nemal by míňať na mňa, myslí si Mira. No aj tak zdvihne, a Boris sa jej spýta, čo robí, Mira odpovie, že sa prechádza a potom sa prechádzajú spolu, hoci Boris je v Bratislave a Mira v Bukurešti, prechádzajú sa a ona vie, že sa za Borisom po tomto polroku vráti, možno začnú spolu aj žiť. Boris je jej domov.

 

Dorota je doma v Bratislave. V jej malom byte v centre mesta, ktorý si sama zariadila. Celé týždne bolo byt cítiť farbami, maľovala steny, brúsila a lakovala nábytok, dokonca si kúpila aj montérky a ochranné okuliare, vyzerala v pracovnom rozkošne. Dorota miluje svoj byt, je to jej hniezdo, ktoré si sama postavila, je to miesto, kde sa cíti v bezpečí. Idem domov, hovorí, keď sa v noci vracia, a nemyslí to len tak, ako frázu, myslí si to naozaj.

 

Môj domov si nosím v sebe. Mám ho uložený v priehlbine tesne pod srdcom, je dobre ukrytý pred svetom, ešte nechcem a nedovolím, aby mi doň niekto vstupoval, aby sa mi doň niekto nasťahoval. Žiadny muž ani žiadne miesto. Chcem si ho nosiť v sebe, kým budem vládať, pretože raz oťažie, ako kameň ma pritiahne k mestu alebo osobe, a ja sa nebudem viac môcť pohnúť. To ma najviac na svete desí.

 

Mira a Dorota sú moje najlepšie kamarátky, ale Mira je v Bukurešti, tak s ňou len občas volám cez Skype, jej tvár je zrnitá a namiesto jej hlasu znie len praskot. Naposledy som zachytila len, si strašne chudá, Zoja, potom zašumenie a nakoniec nás prerušilo. Druhýkrát som jej nezdvihla, lebo ja viem, že som schudla, všetko oblečenie na mne visí, moja mama si myslí, že som anorektička, vždy, keď sa za ňou vrátim, tlačí do mňa segedínsky guláš.  Nepotrebujem to počúvať ešte aj od Miry.
A teraz aj Dorota, čo sa s tebou deje, si úplne vystresovaná, pery máš dohryzené do krvi, Zoja. A ja nechcem prezradiť. Tak Dorota len jednoducho povie: možno by si mala zmeniť prostredie.

***

Cestovala som strašne dlho, vlakom, pôvodne to mala byť pokojná šesť hodinová cesta, predstavovala som si, ako za oknom prvýkrát uvidím more, ako si budem čítať a keď mi stŕpnu nohy, prejdem sa po vlakových uličkách a dám si kávu v reštauračnom vozni. No pri pobreží zaliala koľajnice voda. Železnica je postavená len pár metrov od mora, takže keď začnú zúriť búrky, hladina sa nebezpečne zdvihne a zničí trať. Musela som štyrikrát prestupovať, s mojou obrovskou batožinou, ja som teraz príliš chudá aj na zdvíhanie kufrov, silnejší vietor ma ohne v bokoch ako papier. Nikto mi nepomohol, ani jeden muž, všetci okolo mňa len preleteli, mne praskalo v kolenách a do očí sa mi tlačili slzy.

***

Môj dom smrdí ako pleseň a pivo. Moja izba ako múzeum. Steny sa rosia, v nose sa ti vzduch zmení na kvapôčky vody a vlasy sa ti ihneď zvlnia. V celom dome je neporiadok, škatule od pizze, ohorky z cigariet zahasené v pohároch, zalepené koberce od vyliatych káv.
Bol podvečer, keď som otvorila dvere svojho nového domu, a v obývačke pod spacákom driemal Sketch.

 

Okrem toho, že smrdí náš dom a moja izba, smrdí aj Sketch, Sketch je môj spolubývajúci, ktorý v dome žil zjavne pridlho sám, Sketch páchne ako ryby, pracuje v prístave. Strašne sa zľakol, keď som ním zatriasla, aby sa zobudil, museli mu oznámiť, že prídem, no on sa tváril, akoby o ničom nevedel, akoby som bola vnútri neprávom. Dlho chodil po dome, šomral niečo so zvláštnym prízvukom, ktorému porozumiem až o čosi neskôr, a ukazoval na jednotlivé veci. Na krb, na chladničku zatvorenú v skrini, na kohútik, na vchodové dvere. Skúšala som ho prosiť, nech mi to zopakuje, pomalšie, ale on nado mnou len mávol rukou, skončil v obývačke, sadol si za stôl a ušúľal si cigaretu. Zapálil si a o minútu sa rozozvučal požiarny alarm. To sa stáva vkuse, povedal, vyliezol na stoličku a s cigaretou v kútiku úst alarm vypol.

 

V tomto mestečku zatvárajú všetky obchody o piatej, tak som sa v tú noc zakryla Sketchovým spacákom. Pod spacákom som mala oblečené ešte štyri vrstvy, aby som sa od chladu v izbe netriasla.
Opäť som nespala, ale bála som sa vyjsť z postele aj z izby, Sketch mi trochu naháňal strach.  Možno preto bol prenájom taký lacný, lebo k domu dostanete aj Sketcha a všetok jeho bordel, najmenej v živote teraz potrebujem bordel, myslela som si.

***

Sketch vstáva do práce o piatej ráno, stavia lode, alebo ich opravuje, možno sa na nich plaví, zachytila som len slovo lode. Keď sa zobudí, chvíľu vybrnkáva na bendžo nezmyselné melódie, potom spustí v obývačke požiarny alarm rannou cigaretou, nahlas nadáva, navlečie si montérky, ktoré vyzliekol predošlý večer v obývačke, vyjde a zabuchne dvere.

 

Hneď v prvý deň som zašla na nákup, kúpila som si periny, obliečky a čistiace prostriedky, a kým bol Sketch v práci, upratala som celý dom. Napínalo ma, keď som umývala šálky s plesnivým zvyškom od kávy a oškrabávala z tanierov zaschnutý kečup.
Trvalo sedem hodín, kým som dostala dom do normálneho stavu, no stále páchol ako pivo. Sketch ho v obývačke totižto varí, vlastne nevarí, iba tam pivo kvasí vo veľkej plastovej nádobe.

Keď sa vrátil a uvidel uprataný dom, nepotešil sa, ani nenahneval, povedal len: upokoj sa trošku, dievča. Bola to jeho prvá veta, ktorej som rozumela celej. Sketch ma volá dievča, lebo moje meno prepočul a najprv ho veľmi nezaujímalo. O pár týždňov mi príde list zo Slovenska, na obálke bude napísané Zoja, Sketch to prečíta ako Zodža a poteší sa, že konečne vie, ako sa volám. Vtedy ma už bude mať rád.

***

V dome je opäť taký neporiadok, ako predtým, ale ja som začala chodiť do práce a večer sa nevládzem ani pohnúť, nieto ešte upratovať. Kúpila som si ojazdený bicykel, ktorému škrípu brzdy, každé ráno polhodinu šlapem do kopca, aby som sa dostala načas do práce. Práca má účinky aspoň na môj spánok, večer spokojne zaspím a zobudí ma až požiarny alarm. Týždeň som prosila Sketcha, aby chodieval fajčiť von alebo aspoň do kuchyne, kde alarm nie je, no on sa tváril, že môjmu východoeurópskemu prízvuku nerozumie, aj to vravel, nerozumiem tejto východnej angličtine, dievča, upokoj sa. Spočiatku ma to urážalo, prízvukovala som, že som zo strednej Európy a že môj prízvuk bol najlepší v triede na vysokej, ale Sketch stále opakoval, upokoj sa, tak som to postupne vzdala.

 

Pracujem v reštaurácii ako čašníčka, zo začiatku som nerozumela, čo si ľudia objednávajú, no už som sa naučila jedálny aj nápojový lístok naspamäť. A aj tak si všetci objednávajú buď rybu s hranolčekmi alebo hovädzí burger. Keď mám poobednú smenu a zatváram, môžem si vziať zvyšné hranolčeky a nedojedenú polievku so sebou. Ak sa práve šéf nepozerá.
Už viackrát som takto doniesla jedlo Sketchovi, upečené hovädzie mäso, ktoré si nikto neobjednal, či rybu, čo mala priveľa kostí na to, aby sa podávala zákazníkom. Sketch ma má odvtedy o čosi radšej.
Ryby nosí domov občas aj on, ale nikdy som sa ich neodvážila zjesť, podozrievam ho, že sú to zdochliny z prístavu.

 

Ani ja, ani Sketch nemáme peniaze, tak vymyslel, že si kúpime sliepku. Vajcia sú strašne drahé a ja ich môžem jesť od rána do večera, kúpime si sliepku, na farme pri meste nestojí ani libru, ušetríme veľa peňazí, povedal a boli sme dohodnutí.

***

Znova ma začali trápiť nočné mory. Zaspím pokojne ale budím sa spotená, s krikom alebo s plačom. V snoch som často v Bratislave, rutinne opakujem rôzne činnosti a mám sklený pohľad, väčšinou sa na seba pozerám z výšky. Niekedy sa topím v Dunaji – unášajú ma spodné prúdy, plávajú popri mne Sketchove mŕtve ryby a ja nemôžem dýchať.
Dôvod, prečo som Dorote vtedy neodpovedala, čo je so mnou, je, že to neviem. Niečo sa zmenilo, zo dňa na deň, a ja som nešťastná.

 

Ráno po sne o Dunaji ma nezobudí alarm, ale búchanie kladiva. Sketch v záhrade stavia kurín. Dnes má voľno, no len pred chvíľou začalo svitať. Pre čosi tiež nemôže spávať a ja sa ho na to nikdy neopýtam.
Vyjdem pred dom v pyžame, sadnem si v záhrade na lavičku a ubalím si cigaretu zo Sketchovho tabaku. Potom mu pomáham zatĺkať klince. Po celý čas mlčíme, Sketch trochu spieva, lebo nemá rád úplné ticho.
Poobede ideme za mesto na farmu, dlho sa po nej prechádzame, slnko svieti a vonku je cítiť jar. Sketch mi dovolí hladkať zvieratá a ani veľmi nešomre. Potom vyberáme kuriatko. Všetky sú takmer rovnaké, teperia sa natlačené v jednej ohrádke, skáču si po hlavách, nahlas pípajú a ja vravím, pozri, aké sú vydesené, vezmime si všetky. Sketch ma zastaví a potom vyberáme, ktorá budúca sliepka bude naša, on vyberá väčšie a ja zase celkom maličké, nakoniec privolí na môj výber a my si ho v škatuľke odvážame.

***

Vybrala som chorľavé kuriatko. Už cestou domov prestane pípať a nechodí po škatuľke, ale len v rohu ťažko dýcha. Celú noc pri ňom so Sketchom v obývačke presedíme, mierime naň stolovou lampou, aby mu nebola zima. Sketch chodí fajčiť von, aby sa kuriatko nenadýchalo dymu. Po polnoci od vyčerpania zo strachu zaspíme s hlavami na stole a keď sa o druhej ráno zobudím, kuriatko je mŕtve. Zobudím Sketcha. Sketch nadáva a zúri, mali sme vziať to staršie, vravel som ti to! Potom zakúri v krbe doskami, ktoré nepoužil na kurín a kuriatko spopolní. Pozeráme sa, ako škatuľa horí a popri tom pijeme Sketchove domáce pivo. Chutí ako pokazené a myslím, že má oveľa viac percent, než ozajstné pivo. Sketch namieta, že to je ozajstné pivo. Do rána sa strašne opijeme.

Vychádza slnko a Sketch sa so mnou chce vyspať. Hladí ma po stenách a vraví mi, že by som bola krásna, ak by som nebola taká vychrtlá. Ja som už príliš opitá na sex, Sketch tiež, tak sa len podoprieme a vyjdeme do mojej izby, spadneme do postele a ja sa do nej pozvraciam.

***

Z nášho druhého kuracieho pokusu celkom iste rastie kohút. Zhruba v čase, keď Sketch hrá na bendžo, kohút Sketch kikiríka. Áno, Sketch pomenoval kohúta po sebe. Hneď ako sme si boli istí, že kuriatko prežije, vyberali sme mu meno. Vtedy sme už vedeli, že to asi sliepka nebude.  Chcela som, aby sa volal Barabáš. Sketch to nevedel vysloviť a potom prehlásil: ja nikdy nebudem mať deti, nikdy nebudem mať syna, ktorý by sa mohol volať po mne, tak mi dovoľ pomenovať po sebe aspoň tohto kohúta.

Ako sa vlastne voláš naozaj? spýtala som sa.
No Sketch.

 

A ty chceš deti, dievča? pýta sa ma o pár hodín neskôr. Varím polievku, Sketch sedí na linke, pozoruje ma a hrá na bendžo. Varím hráškovú polievku, ktorú ma naučila mama, len voda, hrášok, bujón a dve vajcia, celkom mi to ide, tak experimentujem a pridám o vajíčko viac, aby bola hustejšia.

Nechcem.
No jasné, si primladá na deti, hovorí Sketch do melódie.

Pri varení sa cítim úplne dospelá, podám varechu Sketchovi, miešaj! prikážem a vyberám opraté veci z práčky.

Nielen teraz. Nikdy nechcem deti.
Viem. Si primladá, aby si nejaké chcela.

Sketchove veci, hoci sú opraté, stále páchnu ako mokrý chlap.

Už sa teším, kedy budeme mať domáce vajíčka, prehlási Sketch.
Vieš, že kohúty neznášajú vajcia, však?
Čo? To fakt?

***

Sketch berie mňa a kohúta Sketcha na výlet. Požičia si od kolegu auto a ideme asi dvadsať kilometrov na opustenú pieskovú pláž, Sketch je presvedčený, že kohút chce vidieť more. Držím kohúta cestou na rukách, lebo mi ho zakáže dať do škatule, a už takmer dospelý kohút Sketch mi doďobe ruky. Každým dňom je agresívnejší a Sketch je na neho hrdý, že sa vie brániť.

 

Je veľmi skoro ráno a na pláži nie je nikto. Máme plný kufor jedla. So Sketchom sme včera dostali výplatu. Na okraji pláže je postavený nákupný vozík z Asdy a pod ním spravené ohnisko. Košík zjavne slúži ako gril. Som nadšená, no Sketch nado mnou zase len mávne rukou, tu všetci kradnú košíky, grilujú na nich, alebo z nich spravia doplnok do záhrady.
Kohútovi Sketchovi ani na chvíľku nenapadne utiecť, človek Sketch mu na zem vysype zrno a on sa celé doobedie zabáva tým, že ho vyďobáva spomedzi zrniek piesku.

 

Grilujeme párky a klobásky, jeme syr a pijeme lacné víno, Sketch iba trochu, aby mohol šoférovať. Opaľujeme sa, driememe. Fajčíme cigarety a Sketch mi rozpráva vtipy, ktorým nerozumiem. Smejem sa, aby mal radosť. Smejem sa, lebo som šťastná.
Naplno sa smejem, rehocem a v tej chvíli sa Sketch na mňa otočí a pobozká ma normálnym zamilovaným nežným bozkom. Chutí ako klobása. Kohút Sketch do ticha vydáva zvláštne zvuky.
Som zmätená, odtiahnem sa a posadím. Sketch, neuraz sa, ale ty nie si veľmi príťažlivý muž. Celý život smrdíš ako ryby a tabak, hovorím položartom.

Ale Sketch sa urazí: čo ty chceš, dievča? čo ty vlastne chceš a načo toto robíš?
Čo robím?
No, toto! Rozhodí rukami, berie pod pazuchy kohúta, ten ho nahnevane ďobe do predlaktia, vo vrecku hľadá kľúče od auta, nastupuje a odchádza. Ja bežím za autom, som pomalá, zúfalo kývam za odchádzajúcim autom.
Doriti, Sketch! Doriti s tebou! kopem do piesku.

O pätnásť minút Sketch pricúva späť na pláž, pomôže mi pobaliť zvyšné jedlo a nepovie ani slovo.

***

Už dva týždne nám pískajú radiátory. Pískajú tak silno a tenko, až mi ide vybuchnúť hlava. Fénujem sa, kým ma nezačne páliť pokožka na hlave. Vysávam celý dom, dokonca povysávam aj pod sedačkou. Snažím sa ten otrasný hluk prehlušiť.
Radiátory sú to jediné, čo v našom dome vydáva nejaký zvuk. A ešte kohút. Človek Sketch celé dni mlčí, nehrá na bendžo a fajčiť chodí ku kurínu, kde čosi šepce kohútovi.

 

Sketchova prítomnosť mi zvláštne chýba, snažím sa s ním všemožne uzmieriť. Varím rôzne jedlá a potom mu nechám porciu pri mne na stole. Sketch okolo mňa prejde, akoby nič, jedlo si ani nevšimne. Až keď odídem a zatvorím sa do izby, Sketch sa priblíži k jedlu ako divé zvieratko, ktoré si chce človek skrotiť, a rýchlo jedlo zje.
Väčšinou je moje jedlo také hnusné, že by som sa ani nečudovala, ak by ho ignoroval úplne.

 

Z toho, ako mlčí a ako je v dome ticho, sa idem zblázniť, tak jeden večer idem do írskeho baru. Je tam akurát noc talentov, ibaže ani jeden hudobník talent nemá, s každou pesničkou je to horšie a horšie. Popri tej hroznej hudbe sa pri mojom stole striedajú starí chlapi, najmladší má cez štyridsať a snažia sa ma zbaliť. Rozmýšľam, či vyzerám až tak zúfalo. Pred polnocou sa unavená a trochu opitá vrátim domov. Sama si v hlave poviem, že sa musím vrátiť domov. Až ráno si uvedomím, čo to vlastne znamená.
A keď sa vrátim, vojdem do Sketchovej izby, prederiem sa horou špinavého oblečenia na podlahe, vleziem k nemu pod perinu a zaspím pri ňom.

***

            Kohúta nám udusila líška. Sketch ho našiel ráno zahrdúseného v záhrade. Ja som našla Sketcha plakať v obývačke, alarm prenikavo pískal a prehlušoval Sketchove slzy.
Pozbierali sme zvyšky kohúta a spopolnili sme ho rovnako ako moje chorľavé kuriatko. Nepili sme, iba fajčili, a keď v krbe ostal iba popol, vzali sme ho, nasadli na najbližší autobus a odviezli sa na pláž, kde sme s kohútom Sketchom boli kedysi grilovať. Rozsypali sme jeho popol do mora, sedeli sme v piesku a tvárili sa strašne vážne, až mi to v jednej chvíli začalo byť smiešne, trhalo mi kútikmi. Sketch si to všimol, chvíľu sa mračil a potom sa začal smiať aj on.
Vyzliekli sme si šaty, vbehli do mora a tancovali vo vode ako šialení.

***

            Telo sa prvýkrát po dlhej dobe uvoľní na toľko, že mi pri zaspávaní mimovoľne trhá končatinami. Čeľusť povolená, neškrípem zubami. Noc bez snov. Spím spokojne. Už si ani nepamätám, kedy som sa vyspala naposledy.
Zobudí ma o piatej zvuk bendža. Alarm. Nadávky. A buchnutie dverí pri odchode.
Sketchov ranný rituál.
Všetko je v poriadku a ja zaspávam znova. 

---