Staromestská

Z driemot ma prebral tichý chichot a šteklenie na nose. Nadvihol som ľavé viečko a odhalil votrelca. Akýsi nevychovaný chrobák si to šinul nosom nahor a hľadal útočisko v útrobách striešky môjho slameného klobúka. Odpálil som ho na zem a chichot sa zdvojnásobil. To ma prinútilo naplno precitnúť. Opodiaľ postávala skupinka štyroch dievčeniec a očividne sa na mne, stále dobre vyzerajúcom päťdesiatnikovi, i keď so striebrom vo vlasoch, dobre zabávala.

      Turistky, zaklial som v duchu a klobúk si stiahol hlbšie do čela. Horúčava si vyberala svoju daň a vyprahnuté hrdlo ma prinútilo opustiť obľúbenú lavičku v Petřínskych sadoch. Často sem chodievam a ešte častejšie si tu dopriavam šlofíka. Dnes som to zrejme prehnal. Pripadalo mi, že som tu strávil večnosť. S hrkotajúcimi kosťami som sa postavil a dolámaný zamieril na Hradčany. S istotou som vedel, že prechádzka po Starom meste ma zaručene preberie. Úspešne som sa vyhýbal masám turistov a brázdil tiché, takmer opustené uličky mimo Zlatej a Striebornej linky. Od Vltavy vial svieži vánok a predstava vody ma popohnala vpred.

     Zbehol som na Kampu a popod Karlov most sa náhlil k obľúbenej kaviarni. Stála bokom od hučiacej riavy stoviek jazykov a predsa bola v samotnom srdci Matky miest. S príznačným názvom "Čas" vskutku pôsobila, akoby tu, na neveľkom dvore za širokými vrátami, naozaj zastal. Zopár stolov vratko stojacich na dlažbe z mačacích hláv hostilo troch zablúdilcov. Prevrátil som oči. Myslite si čo chcete, ale po päťdesiatich rokoch v zajatí samých cudzincov v MOJOM meste, som na nich začínal byť alergický. Žila na krku mi navrela, oči sa zúžili, nozdry roztiahli a krv začínala klokotať. Nečudujte sa – tí paraziti boli napchatí všade. Za rána v metre, cez deň v meste a večer povyliezali z hotelov, hostelov, motelov, botelov a podobných bivakov ako šváby aby zaliezli do barov a hulákali. Neznášam ich...

      Keď som videl, ako sa tí traja v mojej kaviarni zberajú na odchod, srdce zaplesalo radosťou. Už s obvyklým úsmevom som si u neznámej čašníčky objednal. Dve desiatky uhasili najväčší smäd a tretiu som si labužnícky vychutnával.

      „Platím," zvolal som po chvíli

     . „75 korún."

     Aj preto sem rád chodím. Dobré pivo s dobrou cenou bolo lákavou kombináciou. Zašmátral som v zadnom vrecku a ťaživo mnou myklo. Pochybovačne som siahol na druhé. Prázdne. Peňaženka bola fuč. S riadnou hrčou v krku som prekutal ostatné zákutia dokrkvaných nohavíc, no vedel som, že je to márne. Doklady, peniaze, kľúče aj mobil, ani neviem kedy, zmenili majiteľa. Servírka, k mojej smole nová, na mňa podozrivo hľadela, keď som sa jej snažil vysvetliť, čo sa vlastne stalo.

     „Zájdem na políciu," povedal som.

      „Pch, to určite. Na taký starý trik nenaletím. Zmiznete a v živote vás neuvidím."

      „Tak zavolajte políciu sem," navrhol som nadmieru urazene. Chvíľu tuho premýšľala. Usúdil som tak podľa natuplého výrazu v očiach vypúlených pod bledulinkým obočím. Naturálnym.

      „Nie," odvetila stroho. „Ak by tu videli uniformovaných... Nie, to by poškodilo podnik."

      Žasol som. „A čo budeme robiť? Nemám ani grajciar."

       „Pre mňa za mňa, choďte trebárs žobrať. Je mi jedno, ako si zoženiete peniaze, len mi zaplaťte úhradu."

      „Nepočkáte mi do večera? Zbehnem domov a ..."

      „Kde bývate?"

      „Na Barrandově."

     „Chcete ísť pešo? Alebo na lístok máte? Či chcete riskovať jazdu načierno?"

      - Mlčal som akoby som lovil bobríka mlčanlivosti. Zrejme si to vysvetlila ako svoje víťazstvo, lebo vzápätí vyrukovala s úplným nezmyslom. „Necháte mi tu hodinky a topánky."

     Stupídny návrh ma napodiv rozosmial. Vyzul som si značne schodené poltopánky a odopol staré hodinky. „A teraz?"

     „Opustite stôl. Veci vám vrátim, keď vyplatíte dlh."

      „To mám vážne odmašírovať bosý?" chechtal som sa, no len do chvíle, kým nezačala usádzať početnú skupinku parazitníkov a ja som sa v lavíne začudovaných pohľadov ocitol za vrátami Času.

     Stále som uvažoval, čo sa mohlo stať, kým som v Petřinách driemal, ale ani môj slameňák, v ktorom som vyzeral ako vševed, mi neposkytol odpoveď. Nemý svedok sladkého spánku blahosklonne trónil na starosťami zavalenej štici. Ani neviem ako, ocitol som sa na Karlovom moste. Pri všetkých tých umelcoch som zacítil šancu na kúpu vlastnej obuvi. Licenciu som pochopiteľne nemal a so značne stiahnutými polovičkami som zaujal miesto pod voľným súsoším. Klobúk, ktorý mi až doteraz poskytoval istý úkryt, som váhavo položil pred seba. Hanbil som sa ako pes, ale škrupule šli bokom, keď som začal predvádzať trhavé pohyby zmiešané s kvílivým spevom. Hurónsky smiech okoloidúcich sprevádzal celú pieseň, ale s každým žuchnutím zvonivej mince o dno klobúka som vyludzoval zvuky s väčším oduševnením.

     Neverili by ste, no za môj čudácky výkon som si vyspieval takmer deväť korún českých.

      Ešte osem songov, pomyslel som si, a budem to mať za sebou. V pamäti som lovil šlágre a otváral hubu k ďalšiemu výkonu, keď sa skupinou kórejcov predral môj kamarát Lojzo.

      „Čo to vyvádzaš, Libore?"

      Očervenel som. Taká hanba!

      „Od rána ťa zháňam. Večer si si u mňa zabudol veci," vykladal a za chrbtom som zočil moju vyčuhujúcu aktovku.

     Vo chvíli, ako sa za všeobecného smiechu ocitla v rukách právoplatného majiteľa, mňa, mi akýsi záhadný tvor stiahol spred očí tmavý závoj a zrazu som všetko videl v jasných farbách.

     „Prosím ťa, ako si sa vôbec dostal domov? Máš tam aj kľúče," ozval sa Lojzo a ťahal ma preč.

      Došlo mi, prečo som mal po prebudení tak vyprahnuté hrdlo. Minulý večer u Lojzíka zo Smíchova sme degustovali viac než bolo zdravé a keď som sa nadránom pobral domov, namiesto baranďáka som zamieril k Újezdu. Netuším, ako som sa dostal na lavičku v Petřínskych sadoch.

     Viem len, že takúto atrakciu, akú som predviedol turistom ja, Karlov most dlho nevidel. A pri prechádzkach po Starom meste zakaždým dúfam, že už ani neuvidí. Pražský čas pomaly plynie a staromestská kaviareň prišla o zahanbeného štamgasta. Nikdy viac som sa tam nevrátil. Dlh vyplatil Lojzo a keď sa vracal s mojimi vecami, nenávistne som zazeral na turistov. Keby nežgrlošili a hodili mi viac, mohol som sa uchrániť pred Lojzom. Ani na Smíchov som viac nešiel.

      A prestali ma baviť aj prechádzky po stovežatej.

---