Oheň II.

Najprv To cítim v nohách. Vždy prichádza zdola. Nepatrný nepokoj, nepohoda, neskôr spaľujúci oheň nervov. Nervózne myknem nohami raz, druhý raz, až sa to zmení na neprerušované kopanie do stoličky. Kŕče v nohách neprestávajú a ja cítim vlnu v rukách a už aj v hlave. Zaryjem nechty do stola a čakám či To bolesť utíši, ale nič sa nestane. Zvuky naberú na neúmernej hlasitosti. Cinkanie príborov sa zmení na rozžeravené nože vnikajúce do mozgu. Z hlasov sa stáva jednoliata masa nezrozumiteľného mrmlania, z ktorého ako šíp vylietajú škrekľavé smiechy a krik detí. Zatváram oči v snahe ubrániť sa ostrému svetlu. Aspoň tomu. Niekto do mňa strká a núti ma čeliť divokým farbám. Všetko bolí. Bolí ma hluk, bolí ma svetlo. Šaty ma škriabu a hryzú a môžem iba ticho sedieť, nemohúcne cítiť ako sa ma pomaly zmocňuje zúrivosť. Ohnivá a dusivá sa vo mne v bolestných kŕčoch šíri, šípy okolia ju iba nútia horieť silnejšie a silnejšie. Nedá sa to vydržať. Tlak a napätie...nechcenie vybuchnúť, nenechať sa roztrhať. Zakrývajúc si uši zakvačím sa prstami do vlasov a urobím to jediné čo ma môže oslobodiť. Výkriky mi škriabu hrdlo, ale je mi to jedno. Iba prekryť, nepočuť, nevidieť, nevnímať- to je hlavné. A brániť sa. Pred špinavými, špinavými dotykmi derúcimi zo mňa kožu. Iba ich kopať, biť, rozbíjať všetko čo mi robí zle. Všetko čo ma bolí, čo ubližuje, čo vo mne zapaľuje oheň.
Nikdy neviem či to trvá minútu alebo hodinu. No keď to konečne prejde, keď plamene dohoria, chopí sa ma nekonečná únava. A zvláštne prázdno zaplní moje vnútro. Prázdno, ktoré túži po tom aby bolo zaplnené slovami: „stále ťa mám rada“.