Tri eurá

Vzdychla som si a chytila sa za hlavu. Začínala bolieť. Naproti mne sedel nedočkavý trojnohý tvor a čakal na odpoveď. Ovládla som nutkanie prevracať očami alebo vybehnúť z podniku. Koniec koncov tu mali celkom dobré víno.

„Tak čo cítiš?“ vyštekol opäť trasľavým hlasom. Oči plné sĺz, ruky založené v obrannom geste. Ježiši. Muž a cit, penis a srdce, tretia svetová v malom.

„Vieš..,“ začala som opatrne. Do boha, čo ja viem, čo cítim? Nehrabala som sa v tom už roky, riešila som iba to, čo sa dá ukojiť – hlad, smäd, nadržanosť – základné potreby.

„Nechcem to riešiť.“ Aha, ako elegantne som to vyriešila. A k tomu povedala pravdu.

Rozhodil frustrovane rukami, hlas mu tancoval vo vrchnej stupnici hystérie. „Toto ty vždy vždy! povieš! Nikdy nechceš nič riešiť! Mám toho dosť,“ hodil peniaze na stôl a vstal. „Mám toho dosť,“ oznámil znova. Konečne sme sa zhodli v niečom mimo postele. Odišiel.

Nechal na stole viac, než bolo treba. Peniaze som vzala a účet vyrovnala zo svojho. Pribudli mi tri eurá do peňaženky a dobré víno do žalúdka.