Zlatý žobrák

Zlatý žobrák

Akoby to bolo včera, kráčal som jesennou ulicou a nechával do pľúc vtekať sladkastý pach žiarivého lístia krčiaceho sa v rohoch budov, kam ho navial vietor. Košický vietor. Ten povestný, neľútostný zlomyseľník, ktorému bola košická kotlina domovom a ihriskom zároveň.

      Akoby to bolo včera, pomyslel som si znova, keď som sa v spomienkach vrátil o dvadsať rokov späť. Sotva som dovŕšil štyridsiatku a dumal nad vyhliadkami do budúcnosti, ktorá sa predo mnou hrozivo černela. V ten deň, v ten jediný okamih deviateho septembra, som prišiel o všetko. O ženu, prácu i domov. Došuchtal som sa k lavičkám pri Immaculate a tupo zíral na zem. Cítil som vädnúce lístie a ťažoba blížiacej sa pochmúrnosti zimy na mňa kruto doliehala. Bol som v bezvýchodiskovej situácii a život strácal zmysel. Spleť čiernych myšlienok však akoby odvial vietor. Vedel som, že musím odísť. Opustiť mesto, ktoré som miloval a začať od nuly niekde, kde ma nik nepozná a kde dostanem šancu na nový začiatok. Amerika. Zasľúbená zem. Rozpredal som všetko, čo sa dalo a s malou dušičkou nasadal do lietadla smer Spojené štáty americké.

     Akoby to bolo včera, no uplynulo dvadsať rokov, čo som naposledy kráčal košickou hlavnou a teraz mi vôňa jesene kruto pripomenula, že som zradil domovinu a vymenil ju za niečo, čo akýsi chytrolín nazval "americkým snom." U mňa sa nekonal. Prišiel som, videl som a... zapadol som. Stal som sa súčasťou najväčšieho súkolia, pracoval som, platil dane, našiel si nových známych, ktorí o krajine odkiaľ pochádzam jakživ nepočuli. Nesťažoval som sa, bolo mi to jedno. No vždy ma lákalo vrátiť sa domov, pozrieť sa, čo sa zmenilo. Myslím, že som si chcel dokázať, že som spravil dobre, keď som rodnú hrudu vymenil za Ameriku.

     Šeď socializmu, akú som mal v živej pamäti, vystriedali obnovené fasády domov a ja som sa uveličene a nanajvýš rozcítene prechádzal po Hlavnej. Tak ako pred rokmi, i teraz som si sadol na opustenú lavičku pri Immaculate. Neviem prečo, to miesto ma vždy priťahovalo. Kedysi dávno ho lemovali veľké betónové kvetináče plné farebných muškátov. Po nich tu nezostalo ani pamiatky. Zažíval som nejasný pocit zrady, že som sa otočil chrbtu mestom, ktoré akoby pokropili živou vodou a ja som jeho rozkvet prepásol. Bolo mi do plaču. Díval som sa po tvárach okoloidúcich a márne sa snažil rozpoznať starých známych. Pamätal by som si ich vôbec? Vrásky, tie neúprosné odmerky času sa tak ako na mne podpísali aj na nich a v šedivejúcich starcoch som bezúspešne hľadal tváre niekdajších kamarátov. Moju pozornosť upútal vynovený meštiansky dom.

      Poznal som legendu, ktorá ho predchádzala a nevdojak som sa usmial. Vravelo sa, že kedysi dávno sa košickými ulicami túlal žobrák a z vyžobraných almužien si dal postaviť práve tento romanticko-secesný príbytok. Čo je na tom pravdy, neviem, ale ako chlapča som to rád počúval. Keď som bol starší, dozvedel som sa, že dom patril kupcovi Strasserovi. Teraz, po rokoch, som sa kochal krásnou maľbou na priečelí. Skonštatoval som, že Éderovi sa boh obchodu, zobrazený ako svedok letného žatevného výjavu, navidomoči vydaril. A pri pohľade na napravo stojaceho anjela, ako drží košický erb, ma premkla akási vzdialená clivosť. Pohľad som uprel na vrchol. Hore sa v zubatom slnku kúpala socha úctivo sa klaňajúceho žobráka. Či skôr kupca, lebo spoza pása mu vyčnieval mešec peňazí.

      No pokým nehybný žobrák dohliadal na košičanov zhora, dolu, na vlhkej dlažbe sedel jeho žijúci náprotivok. Díval som sa na zbedačeného muža a videl sám seba, keby som vtedy neodišiel. Mužova brada sa letmo dotýkala dlažby, deravú baretku mal hlboko posunutú do čela a tváre ušpinené od ktoviečoho sa strnulo dívali na špičky okoloidúcich. Pred ním sa ako žeravé svedomie všetkých vynímal klobúk. Fľakatý, preliačený, vyčkával na milodary spoluobčanov, ktorí sa na trosku ľudskej rasy dívali s ohrnutými nosmi. Prišlo mi toho bedára ľúto. Sledoval som ho dobrú polhodinu a premýšľal, ako mu pomôcť. O peniaze som núdzu nemal, ale dať mu ich? Určite ich prepije, pomyslel som si a zahanbil sa. Nie všetci sú takí, presviedčal som sám seba a vyčkával na každý, aj ten sebemenší žobrákov pohyb.

       Akoby odzrkadľoval sochu nad sebou, trpezlivo kľačal na kolenách obalených v zožmolenom kartóne a so zopätými rukami pohyboval perami. Zavše sa na slnku zaligotala minca a s radostným cvengotom dopadla na rozrastajúcu sa kôpku v klobúku. Zaujímal ma osud toho muža a keď sa deň chýlil ku koncu, vedel som, že mu stoj čo stoj musím pomôcť. Ako jastrab som sledoval jeho trhané pohyby, keď sa snažil vstať. Zvráskavenou rukou uchopil obťažkaný klobúk a krívajúc zamieril na Hrnčiarsku. Ťahal som sa za ním ako tieň a stále som nevedel, ako mu pomôžem. Ponúknem mu peniaze? Strechu nad hlavou, kúpeľňu, či prácu? Stojí vôbec o niečo z toho? Ako súmrak pokročil, žobrák vliezol do akejsi močom páchnucej barabizne. Naskákala mi husia koža, keď som sa plížil za ním, no vytrval som.

      Zatuchnutá miestnosť zívala prázdnotou. Kde je? pomyslel som si. Čakal som, že bude schúlený na zemi, no nebolo po ňom ani stopy. Len zadné dvere do tmavého podchodu škrípali pod mocnými poryvmi košického vetra. Podišiel som k nim a začal som veriť na zázraky. Aspoň na chvíľu. Žobrák sa v okamihu napriamil, zhodil zo seba špinavý kabátec i baretku, odlepil si falošnú bradu, sňal pochlpenú parochňu a v blízkej pumpe si omyl tvár. Razom sa zmenil na obyčajného chlapíka, po krívaní neostalo ani stopy. Užasnuto som sledoval ako si svoje maskovacie relikvie ukladá do športovej tašky a v teplákovej súprave, si odomyká zadný východ na ulicu. Videl som, ako nasadá do auta, keď sa zháčil a pozrel smerom k prítmiu barabizne, kde som stále, ako primrznutý vyčkával.

       Pohľad mi padol na dokrkvaný klobúk. Žobráčisko falošné naň akosi pozabudlo. Naschvál som zadupotal a ani ma neprekvapilo, že muž zneistene cúvol. Vyčkávali sme obaja. Bolo mi jasné, že sa chce vrátiť po klobúk s peniazmi a ja som stoj čo stoj chcel vedieť, či žobrácke remeslo vynáša, keď ho tuto pánko prefíkaný, s ľahkosťou bytia prevádzkuje. Kým postával vonku, aj s klobúkom som sa utiahol na druhú stranu ulice. Keď som zrátal vyalelujované mince, takmer som onemel. Za poldruha hodiny sa v klobúku urodila hojná úroda a zlatá žatva mohla začať.

      Nakukol som za roh ulice. Bedár, teraz už naozaj zbedačený poškuľoval po barabizni a váhal, či vkročiť. Nemohol tušiť, či jeho tajný stan nepadol do rúk pravým žobrákom. Napriek všetkému sa mi ho uľútostilo. Keď som v ňom však spoznal starého kamaráta Joža, nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať.

     Pozval som ho na pohárik a spovedal ho. „Ako sa ti darí?" spýtal som sa medzi rečou.

     „Ále, ujde to. Mám dobrú robotu, dva roky do dôchodku, deti vyštudovali, čo viac si priať?"

     „Takže ti nič nechýba?"

      „Vôbec nič."

      „Ani toto?" vytiahol som z aktovky klobúk a vysypal pred Joža takmer pätnásť eur. Zbledol, ale to sa dalo čakať. Objednal som ďalšieho panáka a Zlatý žobrák sa pri Žobráckom dome viac neukázal.

     Keď som odlietal späť do Ameriky, nemohol som sa ubrániť dojmu, že my všetci sa hráme na niekoho, kým v skutočnosti nie sme. Jožo predstieral, že je žobrák a ja som sa hral na mecenáša, ktorý v Amerike rozprávkovo zbohatol.

     Všetci sme žobráci, pomyslel som si dívajúc sa na nebeské periny. V zlatom háve sa pretŕčame pred zrakmi verejnosti a len my sami vieme, aký hlboký je klobúk, ktorý pred seba deň čo deň kladieme v nádeji, že ho tí druhí zaplnia.