4. Neistoty

To čo sa dialo som nedokázala vnímať normálne. Ako vo sne sa mi pred očami vynárala Dana, čosi hrozne studené čo sa mi obtáčalo ako had okolo pŕs a jediné čo mi vtedy prebleskovalo mysľou bolo, že Dana je cudzia, a že sa ma nesmie chytať. Raz bolo svetlo a raz tma, raz horúco a raz hrozná zima. Niekedy som zo seba skopávala paplón lebo ma dusil, inokedy ťahala na seba keď mi všetko nahováralo, že nemám všetky odevné súčiastky na mieste. Najprv som hmlisto vnímala ako Danu mlátim a kopem, potom ku mne v rovnakej hmle prichádzala potreba silno sa k nej pritisnúť.
    Lenivo som otvorila najprv jedno oko, potom druhé. V izbe bolo šero. Bola by tma, ale na stole svietila lampa a tá všetko zalievala slabým oranžovým svetlom. Teplým svetlom. Lampa mala zázračnú žiarovku. Tiene boli vďaka nej tmavšie, ale mäkkšie a vôbec neboli také strašné lebo sa nehýbali. Opatrne som sa posadila a spadla zo mňa prepotená prikrývka. Keď som zbadala aké nič pod ňou mám, okamžite som ju vyhrnula až po bradu a spod zadku som vyhodila dva mokré uteráky. Bolo mi tak divne prázdno. Hlava sa mi opreteky krútila, všetko sa mihalo pred očami.
    Preľaknuto som sa strhla na akýsi šramot pri dverách a v izbe vybuchli biele hviezdičky.
    „Ahoj, už si hore?“ ozval sa Danin hlas. Čo tu robí? preletelo mi mysľou.

    „Ty tu nemáš byť,“ oznámila som jej.

    „Nie? A kde mám byť?“ opýtala sa a sadla si ku mne na posteľ.

     „A toto nemôžeš,“ preskočil mi hlas.

    „Nie? A čo môžem?“ Chvíľu som premýšľala nad jej otázkou, tuho si pritískajúc mokrý paplón k telu.

    „Choď domov,“ odpovedala som jej.

    „Pôjdem,“ sľúbila Dana a usmiala sa. „Ale až keď budem mať pocit,“ natiahla sa za paplónom, „že si relatívne,“ skusmo ho potiahla, ale ja som silno držala, „v poriadku,“ prudko trhla a obliečka sa mi vyšmykla.
    Chcem byť pštros, blyslo mi hlavou keď paplón padal a ja som zúfalo hľadala miesto kam by som sa zahrabala. Prekrížila som si ruky na hrudi. Pokožku mi hneď ochladil vzduch izby. Dana vzala paplón a vyšla s ním niekam preč z izby. Keď sa vrátila, držala v rukách suchý uterák a deku. Opäť si sadla ku mne.
    Zvieralo ma čosi divné. Cítila som horúčavu v lícach, keď ma utierala do suchého drsna, pľúca ako keby boli napchaté v nejakej úzkej rúrke. Nevládala som sa pozrieť Dane do tváre. To čudné ma nútilo pozerať mimo, odosobniť sa od toho, čo sa dialo a túžba skryť sa vo mne ešte narástla. Uterák bol dobrý. Robil dobre a bol suchým teplom, príjemnejším ako vlhké teplo paplónovej obliečky. Kým sa ma dotýkal uterák, bolo dobre. Ale potom som na ramene zacítila Daninu ruku a to bolo zlé. Prudko som sa odtiahla a zamrmlala, že ma nemá chytať. 
    „Prepáč,“ odvetila a podala mi suché tričko, ktoré som na seba okamžite navliekla, ale až potom, čo som jej nakázala aby sa otočila.
    „Mama už prišla? Vie, že si tu?“ opýtala som sa jej zápasiac s rukávmi. „Neotáčaj sa!“ napomenula som Danu, ktorá sa začala otáčať, že mi pomôže. Rýchlo sa stiahla.
    „Nie je tu, Ada,“ povedala ticho poštárka.

„A kde je?“ nemôže byť predsa na nákupe tak dlho!

    „V nemocnici.“

    „čože?“ skríkla som prekvapene.

    „Je v nemocnici,“ zopakovala Dana trpezlivo.

    „Prečo?“

    „Je chorá...“

    „Ona zomrie?“ spustila som nohy z postele a začala sa obzerať aj po suchých nohaviciach.

    „Nie! Ako ťa to mohlo napadnúť?“

    „Je to logické,“ zamudrovala som. A vážne to bolo logické. Ak sa človek narodí, musí zomrieť.

    „Je to tvoja mama!“

    „No a?“ Dana na mňa vyvalene hľadela a ja som vôbec nerozumela prečo.

    „Niečo zlé?“ opýtala som sa pre istotu.

    „Zlé? Je to tvoja mama a ty tak...necitlivo o smrti a...“ Zvedavo som na ňu pozerala. Ako ináč to mám brať? Ako ináč mám o tom rozprávať?

    „Ja ti nerozumiem,“ začala som neisto.
    „A ja som len...vieš čo? Nechaj to tak!“ mykla Dana rukou. „Teplotu už nemáš. Lieky sú v skrinke, ja musím ísť,“ zdvihla sa z postele. „Máš peniaze?“

     Nemo som prikývla, „ale na čo?“

    „Aby si si nakúpila, kým budeš mať mamu preč.“

Nakúpila! Cítila som ako sa ma zmocnilo úzko a zalial ma ľadový pot.
    „Adinah, je ti zas zle?“ zvalila ma na matrac.

    „Ja neviem nakupovať,“ vypískla som prestrašene. Ako to môže odo mňa chcieť? Dana na mňa prekvapene pozrela:

    „Ty nevieš? Ako to?“

    „Ja to neviem...“

    „Ada prosím, pokojne.“ Prikývla som. Nadýchla som sa a vydýchla, tak ako mi ukázala a až potom som jej roztrasene povedala, že ma to mama nenaučila.

    „Nikdy si nebola v obchode?“ neveriaco sa opýtala poštárka. Pokrútila som hlavou.

    „A čo si jedla, kým bola mama preč? Predtým než som prišla?“ Kričala. To sa mi nepáčilo. Ľudia najprv kričia a potom bijú. Odtiahla som od nej do kúta a oprela bradu o kolená. Oči mi blúdili po nehybných tieňoch. Na ruke som zacítila jemný dotyk. Moje telo sa od neho inštinktívne odtiahlo.

    „Nedotýkaj sa ma, si cudzia,“ napomenula som zdroj nepríjemných dotykov.

    „Čo si jedla?“ šepla Dana mierne.

    Sklonila som hlavu s svojim kolenám začala vyrátavať: „balíček orieškov, jeden keks, starý rožok, pomaranč.“
    „Panebože!“ skríkla a ja som si pritlačila dlane k ušiam, pritúlila sa k stene. Začínala ma bolieť hlava a žalúdok mi schmatli čudné kŕče.

    „A ja som si myslela, že zvraciaš moju polievku od teploty.“

    Previnilo som na ňu pozrela, „je mi zle.“

    „To nič, moja,“ natiahla ruku k mojej hlave, „dáme to do poriadku.“

    „NECHYTAJ MA!“ zvreskla som zúrivo. Najprv po mne kričí, potom chytá a predtým chytá hrozne škaredo. Ako sa nemá! To je zlé, celé zlé. Zmätok ma zaplavil spolu s ohňom.     

    „Nedotýkaj sa ma! Cudzia Dana! Zmizni preč!“ mala som dosť všetkého. A oheň sa rozpálil.

---