Dušičky

Novembrové chryzantémy, dážď dušičkový...spieva Marika Gombitová. Už zasa? Kolobeh sa zrýchľuje, ešte doznieva leto, pripomenieme si zosnulých a sú tu Vianoce, mám pocit, že nedávno som rozoberala a ukladala stromček do krabice a už znova premýšľam nad darčekmi.           

Najmladšia dcéra neznáša túto pesničku, pripomína jej cintorín, hroby, mŕtvych, smrť. Posledné roky odmietala chodiť na hroby, radšej zostávala sama doma, tento rok sa nečakane rozhodla, že ide, na prekvapenie všetkých, už sme s tým ani nepočítali. Prichádzame na rozhraní svetla a tmy, postupne svetla ubúdalo, o to viac vynikali blikotavé ohníčky sviečok, kahancov, lampičiek, pravá dušičková atmosféra, svetielkujúca nádhera, kedy príbytky mŕtvych ožívajú.

Kedysi sme sa pri hroboch modlili, dospelí nás napomínali, aby sme boli ticho, nesmiali sa, nebehali, je to neslušné. Ja svoje netíšim. Sú dospelé, ale správajú sa ako deti a ja ich v tom podporujem, som im za to vďačná. Žiadne modlitby. Položíme venček, zapálime kahance, rozostúpime sa všetky štyri pri dedkovom hrobe a veselo drkoceme. Nie príliš nahlas, aby sme nerušili ostatných, ale smiech je srdečný, snáď to nikomu neprekáža. Presne tak to cítim, takto by to malo byť. Debatujeme, ako keď otec žil, nachvíľu sa znova stal našim verným poslucháčom, nikdy toho veľa nenahovoril, iba počúval. Trošku poohovárame babku, nech mu aj tú pripomenieme, ako zasa špekulovala, či nebude škoda položiť kvetináč na hrob, či tam nezmrzne. Radšej by si kvet nechala v obývačke, ale nakoniec ho predsa oželela, to by mal oceniť. Dievčatá sa začnú predvádzať: „Aj košieľku som si zobrala a je dosť dlhá, aj chrbát mi zakryje,“ chváli sa jedna. „A ja už mám aj rukavice a šál, aby mi nebola zima,“ pridáva druhá. Uťahujú si z dedka, ktorý ich vždy napomínal, sám bol háklivý na chlad a na vnučky dozeral, len aby neprechladli.

Možno to niekomu pripadá neúctivé, ale mne nie. Ako malá som sa márne snažila pohrúžiť do modlitby, predstaviť si mŕtveho, venovať mu spomienku, čím väčšia bola snaha, tým menší úspech, nedokázala som to precítiť. Teraz áno. Konečne to bolo ono. Nielen spomienka, zamyslenie, ale ozajstná spoločná chvíľka, bol tam s nami a my s ním.