CESTA

1

Ešte predtým, než odsunula kus zhnitej drevenej dosky, sa pomodlila desiatok. Vždy to tak robila, keď očakávala niečo veľké. „Volajte políciu! Okamžite,“  skláňala sa nad kostričkou dieťaťa. A tesne vedľa nej boli v hline porozhadzované oveľa väčšie kosti. Na prvý pohľad patrili žene. Kto to mohol spraviť? Myšlienky jej lietali hlavou, besneli a nemohla ich utíšiť ani ďalšou krátkou modlitbou. Na takomto mieste. V rozvalinách kláštora. „Ohlásili ste ich?“ Bola to vražda, nešťastná náhoda, čosi... Do príchodu polície nevydrží, musí podkopať ešte zvyšný kus hlineného previsu. Ďalšia kostrička! Svinstvo! Čo to má znamenať? Odhadzuje archeologickú lopatku a beží k starej mape prichytenej kameňom k zemi pri múre. Pozorne sleduje nákresy, ale po žiadnom cintoríne v týchto miestach niet ani stopy.

„Nevolajte!“
„Už som ich ohlásil,“ ozval sa hrubší hlas.
„ Zrušte to prosím, sú tu zbytoční,“  zakričala na asistenta.

V návale nečakaného si uvedomila, že kosti napriek svojej zachovalosti, musia byť staré, veľmi staré. Policajti však boli už v tej chvíli na ceste do miesta L. A archeológom neostávalo nič iné, len do ich príchodu sedieť a premýšľať.

2
Borovicový les sa nakláňal, akoby žiadal, aby k nemu bežiaca postava privoňala a súčasne jej tým uľahčoval rýchly krok. A potom živica. Lepkavá. Zachytávala sa mu o drevené podrážky. Zapadajúce slnko presvitalo pomedzi husté ihličie konárov a dieťa v náručí plakalo. Začujú ho, chytia ich oboch a napichnú na koly.
Zadýchaný. Po chvíli chôdze sa oprel o hrubý kmeň borovice. Snažil sa utíšiť dieťa. V tom to v ňom skrslo. Bol čas na modlitbu. Za tých pár rokov, čo býva v kláštore už presne vie, v ktorom čase začať. Nepotrebovali úder zvona. V okamihu nechávali motyky, rýle aj lopaty spadnúť k zemi a otvárali svoje srdcia Bohu. Aj v tejto chvíli mu šiel v ústrety. Kľakol si s dieťaťom v náručí a začal si potichu šepkať Pater noster, qui es in caelis... Hlas mal pokojný, príjemne hrubý a maličké prestalo vzlikať. „A ty teraz spinkaj,“ tíšil bábä zabalené v handrách. Pohojdal ho v rukách. Cítil, ako im obom bije srdce a udiera až kdesi do vlasov. Niekde tu už musí byť cesta. Od dediny boli dosť ďaleko na to, aby mohol spomaliť a ozbrojenci ich nevysliedili.

Každým rokom sa tadiaľto prehnalo niekoľko rozbesnených vojsk. Mierili na územia, kde mohli rabovať a cestou vypaľovali dediny a zabíjali ľudí. A občas zatiahli do týchto zemí i tí krpatí so šikmými očami. Podivní obchodníci a za nimi vojaci. Počúval o nich od starších mníchov kláštore. Videl aj jednu kresbu v starom prepise akýchsi listín. Čítaním sa pochváliť nemohol. Bol na začiatku. Nepoznal všetky písma, a on ich vytrvalo túžil ovládať. Dokonale. No voči rozumu sa tieto zázraky poddávali len veľmi pomaly. Vôňa svätosti nebola tak ľahko dostupná, ako si to myslel, keď po prvý raz prekročil bránu kláštora.

Dieťa sa začalo usmievať, akoby mu v spánku niekto šepkal milé veci. Ale to sa len svaly na tvári rozohrali a zmiatli mladého mnícha. Vytrhol sa zo zamyslenia. Konečne narazil na cestu ku kláštoru, pridal do kroku v ústrety strmine.

3

„Bosorka! Vlčica!“ reval dav. Zhromaždení utvorili medzi sebou úzku uličku a nechali cez ňu utekať schúlenú postavu. Niekto natiahol ruky a zúfalo plačúcej žene strhol i tak chabé oblečenie. Ostala nahá. Ľudia v poblúznení dvíhali zo zeme kamene a hádzali ich do nej. Akoby na nich zapôsobila dajaká špinavá sila. „Žeňte ju! Bite ju. Každý kameň dobrý,“ povzbudzovali sa navzájom. Besneli. A našli sa takí, čo poodtŕhali pevné prúty z vŕb aj osík a šľahali ženu po chrbte. Všade hučalo až zaliehalo v ušiach. Hnali ju uličkami mestečka. Napokon vybehla cez hlavnú bránu von a hneď za hradbami klesla k zemi. Tam už ju nikto nehľadal ani nebil.
Prečo sám biskup rozkázal, aby s ňou takto zaobchádzali? Pre to dieťa? Koľkokrát im vravela, že nikdy žiadne nečakala. Nemá predsa ani známosť. Alebo azda preto, že v službe na fare občas nakukla do kníh a podučila sa čítaniu?
V bolesti jej na myseľ prišla len jediná myšlienka, ktorú jej v tej chvíli našepkával sám Boh ústami svätého Pavla. „Vniknú medzi vás draví vlci...“ Či chceli aj na ňu Kladivo vytiahnuť?

4

„Otvárajte!“

„Hneď. Len kľúč.“

„Nešramoť!“

 

„Ba.“

„Pozri, spinká.“

„Dieťa! Odkiaľ?“

„Dolu, v dedine. Vojaci nezabili. Matka. Utekala.“

„Rýchlo. Ulož do prvej izby! Tam je najteplejšie teraz.“

„A ty riadne zamkni a stráž. Vedia o nás. Sú na stope. Musíme...“

„...cestu! Abba, abba!“

Mnísi sa stretli v kaplnke a začali sa dohadovať. Plán bol jednoduchý. V túto noc preložia cestu vedúcu ku kláštoru. Ráno si pobalia svoje veci a opustia usadlosť.

„Traja z nás sa zostanú modliť v kaplnke. Po troch hodinách sa vymeníme. Neprestávajte.“

„Otče, koľko vydržíme. Až potom príde jeden z nás ohlásiť zmenu.“

„Pozor na akékoľvek zvuky. Nikto si nesmie nič všimnúť. Každý kúsok treba preniesť, premeniť. Inak...“

Abba už len kývol hlavou a s deviatimi mníchmi sa brali tmou od kláštora k lesu. Cesta nezačínala nikde, ale pri troche pozornosti na ňu mohol ktokoľvek naraziť. Možno spravili chybu, že ju už dávno nezrušili. Veď cez les, ak ho človek poznal, sa dalo kadiaľkoľvek poľahky prejsť.
Traja lopatami a rýľmi zabárali do tvrdej zeme, ďalší prenášali kusy hliny. Každý list zdvihli a preniesli o niekoľko metrov ďalej. Poslední traja mali najťažšiu prácu. Miesta, z ktorých mizli kusy hliny, skaly, spadnuté konáre, kostry zvierat zakrývali tak, aby všetko pôsobilo nedbanlivo. Akoby tadiaľto nikdy žiadna cesta neviedla. Z kláštora bolo občas počuť modlenie ruženca. Mnísi len na okamih zdvihli hlavy od roboty a mrkli na seba očami. Noc sa blížila k polovici a oni mali vo svojich rukách už kus lesa.

„Abba, striedanie. Hlavy sa nám kníšu, padajú viečka. Nevydržíme.“

„Bež späť. Jeden z vás nech ostane v kaplnke a dvaja dobehnite sem. Potom pošleme náhradu.“

Spotený mních sa hnal do kláštora a o chvíľu sa uskutočnila rýchla výmena modliacich. Abba vedel, že modlitbu nesmú prerušiť. Vždy to svojich žiakov tak učil. Na chvíľu sa zamyslel a zahľadel sa do lesa. Pôvodná cesta mu mizla pred očami a niekoľko metrov ďalej vznikala nová, ktorá pôsobila staro. „Sú šikovní,“ pomyslel si a zdvihol zo zeme skalku. Slabučký šuchot, ktorý mnísi vydávali pri pohybe lesom pripomínal skôr bežiacu srnu alebo líšku ako pracujúcich ľudí. Námaha ich zatiaľ nekosila, necítili únavu. Mali pred sebou cieľ a čas, za ktorý všetko museli dokonale premiestniť. Abba im doteraz neodpovedal, čo bude ďalej. Nebol čas nad tým premýšľať, hoci on sám už vytušil, čo spravia. Ale vo vzduchu viseli ďalšie udalosti. Náhle sa z húštiny vynoril mních. Bledá tvár akoby osvietila tmu a desiatka ligotavých očí zamierila na neho.

„Dieťa! Abba, dieťa! A tá žena!“

Abba sa strhol - niečo také...

5

Kým prišli policajti pod kopec, už opäť držala v rukách lopatku a hrabala sa v zemi. Zdvihla sa od odkrytých kostí, aby oslovila prichádzajúcich mužov. „Prepáčte, bol to omyl. Sú veľmi staré. Spanikárili sme,“ vysvetľovala s drobným úsmevom na tvári zadychčaným policajtom. „Odkopali sme ženskú a potom detskú kostričku. Obe veľmi zachovalé. Vyľakali sme sa. V ostrom slnku vyzerali, že ich len pred pár rokmi zakopali.“ Chlapi s úškrnom zapisovali do blokov celú – v podstate humornú udalosť.
 
Archeologička si postupne uvedomovala absurdnosť situácie a pustila sa do práce. Odškrabala špachtľou ďalší kúsok hliny. Šlo to veľmi pomaly. Potom ometala drobným štetcom íl a po chvíli rýpania narazila na ďalšiu detskú kostru. Už na pohľad videla, že do tohto hrobu nepatrí. Čo však bude teraz policajtom vysvetľovať, keď sama ešte nevie rozlúsknuť, ako sa dostala k sebe nepatriace kostry do jedného hrobu.

Policajti so šomraním o bláznovstve odišli. To, čo len tušila, sa jej potvrdilo. Spodná časť celého hrobu je príliš tvrdá. Ibaže by to... vytrhla sa z myšlienok a nahlas zvolala: „Boli základy čohosi iného.“

„Poďte, pomôžete mi,“ zavolala na asistenta. Zliezol za ňou do jamy a na samom spodku obaja rukami podchytili natlačený previs ílu. Odtrhli ho a pod ním sa v hline na nich otŕčali odtlačky ľudských stôp.

„Cesta.“ Povedala to celkom potichučky, sklonila hlavu a dlho sa zamyslela.

---