Predposledný súd

      „Obžalovaný, vstaňte!" ozvena hromového hlasu sa niesla kruhovou miestnosťou a ešte dlho sa vpíjala do uší vydeseného Pavla Počerného. V prvej chvíli si myslel, že hlas nehovorí k nemu, no keďže sa už stačil po neznámom mieste ako tak poobzerať, nadobudol istotu, že nik iný v lievikovitej cimre obohnanej lavicami nie je. Zmätený Pavel si nedokázal spomenúť, ako sa na veľký, trón pripomínajúci stolec vôbec dostal a obavami opantané cintľavé nohy sa napriamovali len sťažka.

      Akonáhle vstal, lavice sa zaplnili postavami v dlhých, purpurových habitoch. Pavlovi Počernému prechádzal zrak po dlhovlasých starcoch a než sa stačil čokoľvek opýtať, jeden zo starúchov ho predbehol.

       „Meno?"

     „Počerný Pavel."

     Starec rozvinul z pyramídy roliek dlhý zvitok a čítal: „Narodený piateho januára v Nemaniciach. Vyrastal v chudobinci, školu nedokončil. Z učenia na stolára zdupkal. Živil sa drobnými krádežami, klamal, klial a podvádzal v kartách. Od posledných Hromníc pracoval ako hrobár. Počerný Pavel, priznávate sa k vyslovenému?"

      „Nuž, tak je," hlesol.

      „Predtým, než tento slávny súd vynesie nezvratný rozsudok, potrebuje poznať všetky pohnútky, ktoré vás na scestie priviedli. Nezamlčte nič," dodal starec varovne, „každý pokus o ututlanie skutočnosti pridá kameň na misku váh a tá vám zabezpečí lístok do Neba či do Pekla."

      „Ponížene prosím, a kde je lepšie?" spýtal sa Pavel prostoducho.

     Medzi starcami to zašumelo. Bol ten pozemnský červ taký trúfalý alebo hlúpy?

     „V Pekle," ozval sa jeden z prísediacich, „môžeš robiť všetko čo chceš. Nik ti nebude nič prikazovať. No Peklo začína byť preplnené a nemôžeme doň púšťať hocikoho. Ľudia sa zopsuli, hriešnikov pribúda závratným tempom. V Nebi môžeš rozjímať a kochať sa rajskou záhradou. Môžeš sa pozrieť na miesta, ktoré si za života nenavštívil. Môžeš sa radovať z všetkých krás a pôžitkov, ktoré ti ponúka. No o tom, kam ťa poslať, rozhodujeme my. Naše sito je husto tkané, preto netaj nič a vrav: aké okolnosti ťa priviedli sem?"

      Pavel sa zamyslel. No iba na okamih. Myseľ mu zrazu osvietilo a trocha sa ošíval, keď spustil: „Školu som nedokončil, lebo ma pán učiteľ k skúškam nepustili. Stolarina bola drina. Mozole pribúdali rýchlejšie, než šestáky do mešca a brucho viac kručalo hladom, než chladom. Nuž veru, klamal som, keď mi to osoh priniesť mohlo. Klial som, keď i ostatní kliali a verte mi, páni slovutní, niet lepšieho odľahčenia života, než ho môcť počastovať šťavnatými slovami. I karty som mastil a veru i podvádzal. My z chudobnej štvrte sa musíme poriadne obracať, aby sme sa nového rána dočkali. A potom, keď starý hrobár Lopata otrčil kopytá, chopil som sa jeho remesla. Veď povedzte, čo je na svete istejšie než smrť? Nebožtíkov vždy bolo i bude, lepšej obživy, než byť hrobárom, na zemi niet."

      „K veci," prerušil ho starec netrpezlivo. „Nemáme len vás. Čo vás priviedlo sem?"

      „Šľak ma trafil," povedal Pavel prekvapene a vypúlil oči. „Tu," chytil sa za hruď, „tu ma šľahlo a prebral som sa tuto."

      „Počerný, Počerný," vzdychol starec, „šľak netrafí nikoho len tak. Čím si na seba Dotyk večnosti privolal?"

     Pavel sa vrátil k posledným okamihom svojej pozemskej púte. Videl sa, ako sa lopotí s kopaním hrobu. Primrznutá hlina odolávala čepeli a Pavel čoraz častejšie oddychoval, keď začul blížiaci sa pohrebný sprievod. Už napohľad bohatý mešťan v zámožnej rakve zastavil tri pomníky od Pavla Počerného. Ženy v čiernom, s tvárami skrytými pod hustými závojmi, klopili hlavy očančané mohutnými klobúkmi a decentne mlčali, neuroniac ani slzu. Keď obrad skončil a truhla spočinula na dne pripravenej jamy, ženské jazyky sa pozvoľna rozviazali.

       „Ej, škoda ho, škoda. Mal veru zlaté srdce."

       „A šikovný bol až hrôza. Zlaté, zlaté ručičky. Škoda im zaháľať v čiernej zemi."

       Potom sa smútočníci rozišli a Pavel nerozhodne nad čerstvým hrobom postával. Chamtivosť dodala hrčovitým rukám sily, keď nedávno priklopené veko otváral. Namiesto zlatých rúk zočil dve obyčajné. Bledé, na hrudi prekrížené zvierali pátričky. Len čo ich od seba oddelil a nožom sa chystal prebrodiť k srdcu, ako počul celému zo zlata, to jeho zbesilo poskočilo a Pavel precitol v súdnej sieni na Druhom svete.

       „Nuž, tak to bolo, vážený súd. Znesvätil som hrob."

       Keď sa muži v purpurových habitoch po chvíli (1 deň, 23 hodín a 19 minút pozemského času) vrátili, Pavel Počerný pokorne čakal na ortieľ.

     „Človek Pavel, toho času Nebožtík, odsudzuje sa k návratu na zem, kde bude prenechaný svetskej spravodlivosti a len čo sa v špitáli milosrdných sestier k životu preberie, poputuje do áreštu, kde za skyvu chleba a džber vody bude čakať na skutočný skon."

      „A, ponížene prosím, nemohol by som do toho pekla už teraz?"

---