Sviečkový turista

 

      Ervin Slováčik nepoznal vo svojom okolí nikoho, kto by s ním zdieľal rovnakú záľubu v prechádzkach cintorínmi. Zatiaľ čo iní sa zmieneným miestam vyhýbali, on využíval každú príležitosť, aby sa alejami lemovanými gaštanmi a inými stromovinami, túlal. Nikým a ničím nerušený sa každý štvrtok táral po najstaršom mestskom cintoríne a spriadal plány, kam sa vyberie cez víkend. Od doby, čo si bol ochotný priznať svoj nevšedný koníček, uplynuli dva roky a za ten čas prechodil všetky cintoríny v tristotisícovom meste. Od jari do neskorej jesene vyrážal na výlety na bicykli, ale zatiaľ čo iní cyklisti mierili za hradmi, zámkami, lesmi a rybníkmi, Ervin zakaždým zakotvil pri múriku miestneho cmitera priľahlých dediniek.

     Sám ako nikde inde si čítaval mená z náhrobkov a predstavoval si, ako odídený žil. Mal rád pomníky s fotkami, tie vždy oslovil menom, chvíľu postál, akoby sa s nebožtíkom skutočne poznali a potom šiel spokojne ďalej.

     Raz, keď už jar predávala žezlo letu, napadla Ervina, aspoň podľa neho, skvelá myšlienka – že obíde európske cintoríny a najmä slávnym ľuďom zapáli sviečku. Vypísal si zo päťdesiat mien a hľadal informácie, kde ležia. Niečo šlo ľahko, k iným sa nedopátral a s tým, čo získal, vyrazil na dlhú cestu i s bicyklom. Časť cesty si krátil vlakom, ale šľapajúc do pedálov s vidinou hrobu známeho človeka mu dovolenka pripadala ako splnený sen.

     Ako prvý navštívil Vyšehrad. Sviečky z ľavej torby zadného nosiča pekne ubúdali a Ervin v duchu ďakoval prehľadnej tabuli s menami a číslami hrobov. Tak prehodil zopár slov s Vlastou Burianem, Jaroslavem Marvanem, Láďou Peškem, Waldemarem, Čapkem, Máchom a inými. Z miest, kde kňažná Libuše predpovedala mestu veľkú slávu zamieril na Olšany a cieľavedomo, s poznámkami v ruke, poľahky našiel kamennú posteľ Jana Palacha.

     „Janíčko, bolo to zbytočné," prehodil s povzdychom a opäť šiel ďalej. Na Vinohradoch sa celkom zapotil, kým našiel, koho hľadal. U toho hrobu postál dlhšie a ku sviečke priložil i zvädnutý kvet. Potom ho upútala nezvyčajne veľká nádielka vencov, kvetov a sviec a Ervinovo srdce zaplesalo – našiel aj toho, koho nehľadal a do zápisníka s navštívenými hrobmi pribudla cenná trofej bývalého prezidenta.

      Z Prahy zamieril do Paríža a tam sa priam chvel blahom. Toľko slávnych pohromade! Na francúzskom vidieku so smútkom v duši zapaľoval dve sviečky naraz, jednu pre Rosemarie Albach a syna Davida.

      Celú dovolenku strávil jazdením po cintorínoch a keby kolegovia, alebo ktokoľvek z priateľov mohli nahliadnuť do Ervinovho fotoaparátu, boli by prinajmenšom zaskočení. Pomníky, náhrobky a mená vytesané do kameňa poliate zlatom, ku ktorým sa Ervin s patričnou pietou skláňal.

     Čoskoro mu miesta posledného odpočinku prestali stačiť a začal jazdiť na miesta, kde niekto umrel. Priťahovali ho ľudské tragédie, napriek tomu, žeby tušil prečo. Jedného dňa postával pri koľajniciach a márne hľadal niečo, kde by mohol zanechať odkaz so sviečkou. Motal sa pri závorách, fajčil a zrejme vyzeral ako niekto, kto má čosi nekalé za lubom, pretože pri ňom zastavilo policajné auto.

      „Hej, pane! Čo tu robíte?"

     „Ja?"

     „No vy! Je tu ešte niekto iný?" oboril sa policajt.

      „Len sa prechádzam."

      „Tu?" Policajti na seba veľavýznamne pozreli. „Pôjdete s nami."

     „A to už prečo? Nič nerobím."

      „Len poďte. V pokoji si o všetkom pohovoríme."

     Ervin bezmocne nasadol a nechal sa odviezť na stanicu. Bez príkras vysvetlil, čo u koľajníc neďaleko rybníka robil a než sa nazdal, mal na sebe cejch prvotriedneho čudáka. Keď ho prepustili, návštevy novodobých pohrebísk obmedzil na minimum, ale chladné kamenné pláty ho o to viac lákali.

     „Kam by si chodil?" spýtala sa raz manželka, keď videla, ako s ním všetci čerti šijú. „Do krčmy? Prosím ťa, len by si sa upil k smrti!"

     Ervinovi zažiarili oči. To je ono. Smrť. Potom bude doma, na cintoríne, navždy.

     Tak či onak, nikto nevie, kedy Ervinovi z čudesnej záľuby preskočilo. Čoskoro na to ochorel na zápal srdečného svalu a do dvoch týždňov ležal na márach. Manželke kládol na srdce, že si nepraje byť spopolnený a že ak mu nevyhovie, bude ju chodiť strašiť. Vlasta napriek tomu nepočúvla a urna s Ervinovým popolom zostala dosť dlho v kremáku, než si Vlastička rozmyslela, kam svojho muža na večný odpočinok uloží.

      Neznášala cintoríny a predstava, že by tam mala čo i len raz do roka, na Dušičky, chodiť, ju desila. Spomenula si, ako rád mával manžel výlety na bicykli a nenapadlo ju nič lepšieho, než jeho popol rozptýliť vo vetre. Keď potom silný víchor pojal do svojej moci čosi, čo ostalo z Ervina Slováčika, zaniesol ho na hromady cintorínov a jeho duša už naveky priadla blahom.

     Len tú sviečku mu nebolo kde zapáliť...

---