Lovec dôchodcov

 

„Miluška, pozri čo bolo v schránke," povedal pán Gabriel veselo a neveľkým papierom zamával manželke pred očami. Zvráskavená, takmer osemdesiatdvaročná ruka sa natiahla za lákavo vyzerajúcou poštou. Grúberovci jej v posledných rokoch veľa nedostávali a každé odbočenie zo zabehnutých koľají vrelo vítali. Veď okrem reklamných letákov, kam si každý týždeň poctivo zaškrtávali čo sa výhodne oplatí kúpiť, stará poštová schránka nedostala obálku na meno už poriadne dlhý čas. Naposledy keď umrel sused Mačina a parte prinieslo viac smútku než radost.

     Tentokrát však otvorená obálka s menom Gabriela Grúbera, bývajúceho na Krivoľakej ulici číslo päť, vydala z útrob nečakanú pozvánku. Pani Emília žmúrila očami, aby písmo ťahajúce sa celým obrázkovým pozadím prečítala, no po chvíli márnej snahy sa predsa len natiahla za okuliarmi, ktoré nutne potrebovali nový, pevnejší rám a silnejšie sklá.

      „No, čo povieš, Miluška?" nástojil Gabriel, „pôjdeme?"

      „Na výlety nech si chodia mladí," odvetila neveľmi presvedčivo. Už sa ani nepamätala, kedy si s manželom niekam vyrazili. Ak nebrala do úvahy každotýždenný útok na supermarkety, päty z domu nevytiahli už nejaký ten rok. „A vieš dobre, že na rozhadzovanie nemáme."

     ,,Ale veď," habkal starček a ukazovákom takmer prebodol obrázok kaštieľa, „čo nevidíš, že všetko je zaplatené? Aha, tu, tu to píšu:

     ...náš autobus pristavíme až k Vášmu bydlisku. Odtiaľ sa pohodlne poveziete na krátku prezentáciu, kde dostanete výborný, trojchodový obed (tu sa Gabriel odmlčal a ukázal na lahodne vyzerajúcu fotku taniera prekypujúceho rezňom, zemiakmi a oblohou, pričom za nimi trónil šikovne umiestnený veľký kus Schwarzwaldskej torty). Po ňom Vás autobus prepraví do nádherného prostredia svetoznámych kúpeľov, ktoré patrili, tak ako priľahlý kašitieľ, slávnemu rodu. Vstupné a štyri procedúry v liečivých vodách kúpeľov sú, samozrejme, zahrnuté v cene tohto úžasného výletu, ktorý si nesmiete nechať ujsť."

     Starý pán dočítal a rozochvene hľadel na manželku. Videl váhanie a železo kul zahorúca. „Keď ty nejdeš, ja áno. Procedúry zadormo! Vieš vôbec, koľko to normálne stojí? Sami by sme si to nikdy nemohli dovoliť. A oni nám to ponúkajú zadarmo, Milka. Zaplatíme len za odvoz. Dve eurá, to nie je veľa. Veď i dôchodky nám koncom roka pán minister sľúbili dvihnúť."

      Naveľa Emília Grúberová privolila.

     O tri týždne v plnej poľnej čakali spolu s dvadsiatkou ďalších výletníkov na sľúbený autobus. Dorazil s malým meškaním, ale skúsený šofér zdržanie rýchlo dohnal. Gabriel sedel na prednom sedadle a zdalo sa mu, že idú akosi pomaly. Keď sa ponosoval vodičovi, dostalo sa mu odpovede, že náklad musí doručiť pokiaľ možno bez ujmy a odporučil mu, aby sa namiesto otázok kochal krajinou. Keď o poldruha hodiny zastali pri osamotenom motoreste kdesi, kde pred tridsiatimi rokmi viedla cesta, všetci s úľavou po dlhom sedení vystúpili. Posádku, ktorej vek sa tiahol do úctyhodných výšok, dopĺňali barly a palice. Starú chasu pribehol privítať mladík v perfektne sadnutom, tmavomodrom obleku. Vtipkoval, žartoval, ženičkám skladal poklony, aby napokon všetkých, ako ovce do ohrady, nahnal do chátrajúcej budovy.

      Veru, tak nejak si Emília a Gabriel pamätali prícestné reštaurácie a potešilo ich, že neskončili v nejakom vyumelkovanom, vysvietenom hoteli, kde by sa ani najmenej necítili dobre. Tu, medzi betónovými kvetináčmi na chodbách z škvrnitej dlažby a blikajúcej neónky, sa akoby vrátili v čase. Spokojne vošli, teda skôr dopajdali, do veľkej sály a pousádzali za pripravené stoly. Tiahli sa tak, aby všetci mali čo najlepší výhľad dopredu, kde stáli pod bielymi plachtami pozakrývané veci. Ležali naukladané na stole s dlhočizným bielym obrusom a keby mohli rentieri vidieť, pod ním sa kopili hromady rovnakých škatúľ s "exkluzívnym" tovarom.

      „Dámy a páni," mladík v obleku zo tri razy zatlieskal a upriamil na seba pozornosť očí, ktoré bez okuliarov videli len rozmazané siluety. „Vítam vás na našej jedinečnej prednáškovej akcii, ktorá sa koná len raz za dva roky. Počas tej doby naši špičkoví pracovníci vylepšujú a zdokonaľujú všetko, čo vám, ako starostlivo vybraným hosťom, možem dnes ponúknuť. Vopred upozorňujem, že náš tovar nezoženiete v žiadnom obchode na Slovensku ani v Čechách. Zahraničný výrobca nám poskytol zopár kusov iba pre túto príležitosť a veľmi, skutočne veľmi nerád, musím podotknúť, že nie všetci v tejto hojne naplnenej sále budú mať to šťastie a česť, aby z tohto výletu, ktorý sme pre vás radi pripravili, odídu domov s niečím, čo obohatí a zveľadí váš život."

      Mladíkova reč nemala konca. Rečnil a rečnil, občas utrúsil dôkladne nacvičenú lichôtku a keď konečne jeho mladučká asistentka s výrazom tváre smejúcej sa voskovej figuríny, stiahla plachtu z ponúkaného tovaru, nezabudla hádzať očkom po pánoch, ktorí na to, že im po boku sedia manželky, na chvíľu zabudli. Nestrácajúc čas prednáška pokračovala.

      „Pozrite na to, milé dámy," mládenec tetrálne zvinul plachtu z tašky na kolieskach. „Tento špičkový, v zahraničí navrhnutý model nákupnej tašky je ceslosvetovo vyhľadávaný a len a len pre vás, ho firma XYZ poskytla."

     Sivé hlavy s trvalou naťahovali krky, aby dovideli na zázrak umu a techniky.

     „No povedzte, mladá pani," zvrtol sa priamo k Emílii Grúberovej, akoby ju mal v hľadáčiku už od samého začiatku a familiárne jej položil ruku na plece. „Páčilo by sa vám, keby ste nemuseli ťažké nákupy ťahať v ruke?"

      Emílii vyschlo v krku, keď jej pred perami pristál mikrofón a cudzím hlasom potichu špitla: „Áno."

     „No vidíte, mladá pani, s touto geniálnou nákupnou taškou by sa váš sen splnil. Poďte," potiahol stoličkou, "a presvedčte sa sama, aká je ľahká. Vyskúšajte si ju. Len smelo," vypoklonkoval ju dopredu a než sa spamätala, v pravej ruke stískala rukoväť. „Ako možete všetci vidieť, pani... pani..."

      „Emília."

      „Pani Emília našou špeciálnou taškou na nákupy manipuluje až neuveriteľne ľahko. Ergonomicky tvarovaná rukoväť padne do každej ruky. Však, pani Milka? Mäkké polstrovanie zaručí pohodlné ťahanie a mozoľom na dlaniach bude raz a navždy koniec. Ale to nie je všetko!" Mladý muž schmatol spod stola ďalšiu nákupnú kabelu, pozvŕtal ju ako žonglérsku paličku a keď znehybnela, zanietene pokračoval: „Ako vidíte, taška firmy XYZ je neuveriteľne odolná. Poťah z polyesterových vlákien testovaných v spoločnosti, ktorá testuje aj skafandre pre kozmonautov v Amerike, odolá všetkému. Daždu," chrstol na kapsu pohár vody, „špine," vysypal za hrsť múky, „aj mechanickému poškodeniu," nožíkom presvišťal po boku. Ani pani Emília, a to stála hneď po jeho boku, si nemohla všimnúť, že úžasnú kabelu pohladil tupou stranou noža.

      „No povedzte, kto by nechcel tohto skvelého pomocníka! Desať kíl cukru, múky a zemiakov odteraz odnesiete poľahky domov. Všetci vieme, že supermarkety sú robené pre tých, čo majú autá. My ostatní musíme dochádzať mestskou dopravou a čo si budeme navrávať, zastávky sú nekresťansky ďaleko, nemám pravdu?"

     Sálou sa rozľahlo súhlasné bzučanie.

     „S touto taškou ani tá najvzdialenejšia zastávka nebude ďaleko. Teleskopické kolieska upevnené na odolnom ráme, ktorý bez problémov unesie dvojnásobok bežného nákupu ( tu zabudol spomenúť, že za bežný nákup pokladá desať rožkov, jedno mlieko, aj to nízkotučné, päť deka šunky v akcii a jeden pár párkov, ktoré po uvarení popraskali ako balón na púti), no stabilné, ako môžete sami vidieť, novovynájdenou zmesou živice a kaučukovníka potiahnuté kolesá, s nevídaným točivým momentom a drážkami proti šmyku, majú perfektné jazdné vlastnosti. Zadné nevybočujú a predné udržujú stabilitu celej, vynikajúcej nákupnej tašky."

     V tej chvíli začali hlavy naťahovať už aj páni a osadenstvo sa tak nejak nevedomky posúvalo vpred. Ryby chytené do siete zaujato hľadeli na zázračnú tašku, ktorá podľa mladíkových slov aj nákupy takmer sama nosila a pochvalné slová, dokonca hvízdanie, sa ozývali z každej strany.

     „Pozor, to stále nie je všetko! Firma XYZ kladie abnormálne veľký dôraz na vašu bezpečnosť, drahé dámy a páni. Preto ako jediní na trhu prichádzame s prevratnou novinkou. Už žiadne žlté, nevzhľadné kolieska na rúčkach vašich doterajších tašiek. Model "GRAB ME" (vyslovil s patričným dôrazom a noblesou) má po obvode zabudované reflexné pásiky v trendových farbách. Zatiaľ čo vy ich pri dennom svetle nevidíte, svetlá áut ich vysielaný signál zachytia už zďaleka a vaša viditeľnosť a bezpečnosť na priechode sa niekoľkonásobne zväčší. No povedzte, pani Emília, cítite sa v premávke bezpečne?"

      „Nie."

     „No vidíte. S touto taškou sa všetko zmení. Ale bezpečnosť na ceste nie je jedinou senzačnou výhodou našej tašky "GRAB ME". Na rukoväť si môžete jednoduchým pohybom pripnúť nákupný zoznam. Už žiadne hľadanie zožmolených papierikov po vreckách. ALE!," mladík chytil Emíliu okolo ramien a spolu s fantastickou taškou ju ako sochu postavil priamo pred seba. Podal jej balíček cestovín.

     „Prečítali by ste nám zloženie, pani Milka?"

      Prižmúrené oči. Lúštenie čohosi, čo malo byť písmenami, až napokon pípla, že potrebuje okuliare. Sup pripravený ďobnúť a klovať do obete napriahol ruky ako krídla a s víťazoslávnym povzdychnutím nadvihol tašku "GRAB ME" do výšky.

      „S našou taškou okuliare nepotrebujete! Pozrite, z ľavej rúčky sa na teleskopickej palici dá jediným pohybom vytiahnuť ohybný pomocník, na konci ktorého je dômyselne umiestnená skladacia lupa. Tá poslúži nielen na čítanie obsahu výrobkov, ale aj na čítanie cenoviek! No povedzte, nie je to úžasné? Už žiadne klamanie na cenách. S našou taškou budete vždy vedieť, na čom ste. A to dokonca aj v noci!" zahulákal na šumiaci dav.

     Asistentka na dohodnutý signál zhasla neónky. Sychravé, zamračené počasie nahrávalo prednášajúcemu a keď sa zošerilo, z popredia sa cerilo mäkké svetielko, osvetľujúce ruky pani Emílie. Ktosi v dave začal tlieskať a nadšenie nad nákupnou taškou dosiahlo svoj vrchol. Mladík sa šťastne zaceril a so zabudovaným svetielkom na vyťahovacej rukoväti prechádzal popred hostí.

     „Ako môžete vidieť," pokračoval, keď sa znova rozsvietilo, „taška GRAB ME má množstvo funkcií, bez ktorých sa nezaobídete. Ja vám ju ponúkam za fantastickú cenu. V zahraničí," vytiahol spod stola veľkú krabicu s gigantickou cenovkou, aby ju všetci, aj pri zadných stoloch videli, „stojí tento vynikajúci pomocník pri nákupoch sedemstoštyridsaťosem eur. No JA vám ju ponúkam omnoho výhodnejšie a len a len vám. Táto akcia sa viac nebude opakovať a preto cenu, skvelých, jedinečných tristotridsaťtri eur, teda menej ako za polovicu, môžu využiť iba prví desiati kupujúci. A to nie je všetko, prví desiati dostanú ako bonus exkluzívny čajový servis a ručne vyrezávanú dosku na krájanie zeleniny..."

      Desať rýb sa chytilo pomerne ľahko. Zmluvy o nákupe tašky "GRAB ME" sa kopili na chytro pristavenom stolíku a nikto sa nepozastavoval nad tým, že aj dvanásty a pätnásty pár dostal fajntašku za výnimočnú cenu.

*

      „Čo nesieš?" spýtala sa pani Emília o týždeň neskôr, keď konečne prestala bedákať nad kašou, ktorú si sami navarili. Nielenže sa lapili na predraženú nákupnú tašku, ale ani výlet nedopadol podľa ich predstáv. Len čo boli zmluvy popodpisované, namiesto sľúbeného trojchodového menu dostali prosbu o prepáčenie, lebo v kuchyni motorestu sa vyskytol problém so sporákom a ubezpečenie, že sa najedia priamo v kúpeľoch. Keď minulosť národa nastúpila do autobusu, Lovec dôchodcov im so šťastným úsmevom na perách zamával na pozdrav a keď autobus zmizol z dohľadu, výskal ako vlkolak pri splne. Nielen že sa obed v kúpeľoch nekonal, samotné kúpele sa taktiež nekonali. Síce tam zastavili, ale po zistení, že práve dnes je sanitačný deň, zamierili priamo do svojich domov.

      „Letáky," odvetil Gabriel Grúber po chvíli. „Aha,keď kúpime dva, tretí kus dostaneme zadarmo."

      Emília zvraštila pery. „Nemáme ani na jeden," odvetila štipľavo, „nieto na tri. Celý tvoj dôchodok sme dali na tú Vec. Nepodarok jeden!"

      Znova, ako už mnohokrát počas uplynulých dní, sa rozplakala. V chodbe výsmešne postávala geniálna taška "GRAB ME", ktorej ako prvé doslúžili kolieska. Neuniesli ani len dve kilá hladkej múky, mlieko, cukor, pigičaj, kilo kuracích rezňov a brokolicu. Gabriel s Emíliou ledva došli s pokazenou kraksňou na zastávku. Ako nastupovali do emhádečky, odlomila sa vyťahovacia lupa a svetielko. Než otvorili dvere bytu, astronautický poťah pustil farbu a rezne sa krásne modreli. No i keby sa úžasná taška nerozpadla ako Sovietsky zväz, Juhoslávia a Československo, vnútro by zívalo prázdnotou. Premrštená suma stenšila chabé úspory a ešte zošúverenejšie dôchodky oboch manželov. A zatiaľ čo iní plnili nákupné vozíky až po okraj, pán Gabriel, ktorému Emília dávala všetko za vinu, chodil nakupovať len to najnutnejšie.

     Pečivom počnúc a toaletným končiac.

---