Máme sa

Vykračujeme popri rieke, tlačím pred sebou vozík s dcérou, vedľa mňa kamoška, ako inak, zabraté do rozhovoru. Obchádzame hlúčik ľudí, nejaké kočiare, čosi akoby ma vyrušilo, nevolal na mňa niekto?

Obzriem sa, usmiaty mladý muž, spoznávam oči: „Kde sa tu ty berieš?“

„Kde sa tu beriem? Prišiel som ti ukázať moju dcéru!“

„Nie! To sa mi zasa len sníva! Vždy som sa z tohto sna zobudila.“

Stojím tam ohromená, kým ma nevyzve: „Nejdeš sa na ňu pozrieť?“

Pustím vozík, div, že sa nerozbehne dole hrádzou, vzápätí ho schmatnem, zabrzdím, kamoška sa len smeje, ako zmätkujem. Hádžem sa mu okolo krku, vystískame sa, koľko som ho nevidela?

Desať rokov žili s mojou najstaršou dcérou Ivanou, vyzeralo, že naveky.

Raz sme vtipkovali: „Krtoooo, že sa so mnou nerozídeš, aj keby si sa s Ivanou. Že budeš ku nám chodiť aj potom!“ Bola s ním zábava. Slovíčkový ping-pong, vždy pripravený na nejaké huncútstvo.

„Jasné! Budem k tebe chodiť aj s novou frajerkou.“

Ha-ha-ha, kto by vtedy tomu uveril. Prešiel nejaký rok, dva, Ivana sadla na vlak, pricestovala do Banskej Bystrice, až omnoho neskôr si uvedomila, že to bolo práve na Valentína. Tu máš kľúče, keď sa vrátiš, už tam nebudem. Signály vysielala dlho, nebral ich na vedomie. Rozcestovaný po celom svete, práca, práca, domov chodil unavený, od ľudí si potreboval oddýchnuť, ak aj tam s kolegom nepracoval, nestrihali natočené filmy. Ona chcela ísť na bicykel, na lyže, posedieť s kamošmi. Jedného dňa zrátala plusy a mínusy spolužitia a rozhodla sa.

 Cítil sa ublížený, zranený, na čas prestal komunikovať s celou rodinou, márne som mu písala, príď, medzi nami sa nič nezmenilo. Chápala som.

Prebolelo a prišli prvé správy, maily. Na premiére jeho filmu som nechýbala, zvítali sme sa, a potom zasa sem-tam správa, čas na stretnutie nezostával. V Trenčíne sa nezdržiaval, domov našiel v Žiline.

„Statkovatievam,“ napísal. Čakali bábätko. Dostávam obrázok ultrazvuku. Nádherný mail o pocitoch z pôrodu, ako sa z večera na ráno stal Otcom. Ako pocítil zodpovednosť a strach o toho malého drobčeka. „Ty si už veľká mama, ja sa to len učím.“

Sú tam dva kočiare, dve maminy, neviem, ku ktorému sa rozbehnúť, matku malej Agátky poznám len z fotky, na živo sme sa ešte nestretli.

Nasmeruje ma, narýchlo sa predstavujem Kristíne: „Môžem ti tykať, nie?“

„Jasné, ja som decko. Keď som otehotnela, hovorili sme si, že už len nájsť nejakého rodiča tomu malému.“ Bezprostredná, hneď si ma získala.

Skláňam sa nad dievčatkom, hladím ho opakom dlane po líčku a to takmer štvormesačné bábätko sa na mňa smeje, prihováram sa mu a ono sa pechorí, ponúka, hneď by som ho vytiahla z kočiarika, keby slnko nebolo ešte také klamlivé.

Kričím na Krta: „Som jej sympatická, smeje sa na mňa!“

„To si z teba len robí srandu!“ nezmenil sa, vtipkuje.

A Kristína sa pridáva: „Ona sa vždy smeje na smiešne tety.“

Našli sa. Akú mám radosť. Sme si takí blízki. Doberáme sa navzájom, ani sa mi nechce odísť, ale kamošky čakajú, lúčime sa: „Zastavte sa! Prídite niekedy!“

Kristína reaguje pohotovo: „Upeč- te niečo, prídeme.“ Vzápätí dodáva: „Ale za každé takéto predstavenie vyberáme vstupné.“

„Nevadí, dovtedy našetríme,“ smejem sa.

Pomaly odchádzame, aj Petra má pocit, že sa jej sníva. Boli si blízki so skorošvagrom, zle znášala ich rozchod. Občas kontakt cez fejsbuk, nebolo to ono. A teraz, objíma ju, bozkáva, kvokne si k vozíčku, vypytuje sa, prejavuje záujem.Vychutnáva si túto chvíľu, ešte v nej doznieva.

Všetko je, ako má, nestratili sme sa.