Som na ňu pyšná

„Včera tu boli Filipkovci. Tak som si hovorila, ako dobre, že bývam sama,“ spustila takmer osemdesiatšesť ročná mama do telefónu.

„Julo zatúžil po čerstvo zomletej káve, ale nechcel ten mlynček, čo sa zvrchu pritlačí, len taký ten na kľučku. Ja mám. Už som na ňom mlela korenie, ale veď to sa umyje. Vyskočila som na stoličku, mám ho hore v linke. No čo ten nerobil! Prečo si nedávam pozor, to nemôžem takto. Hneď pribehol a zrovna sa mi šmyklo, lebo som tam nechala ten podsedák. Zachytil ma, ani som nespadla. To len preto, že tam bol! Inak by sa mi to nestalo. Ja si dávam taký pozor! Keď som si predstavila, že by som s ním bývala, strážil by každý môj krok, to by som nezniesla.“

Počúvam, mráz ma obchádza, ako vždy pri jej líčení, čo všetko stvára a aký si dáva pritom pozor.

Je pravda, že minulý rok si zlomila pravé rameno na rovnom chodníku. Nechcelo sa jej čakať cestou z mesta na autobus, tak si povedala, že prebehne. Pár metrov pred domom už mlela z posledného, zamotali sa jej nohy a bolo to.

Pokorne mi volala, že ju dobrí ľudia zodvihli, doviezli domov, nemusím si robiť starosti, sused ju vezie na chirurgiu.

Starosti prišli až potom. Ale bola statočná. Najstatočnejšia mama na svete.

Len čo sa vystrábila z najhoršieho, začala pomaličky vychádzať z domu, nerobilo jej dobre, byť odkázaná na pomoc iných. Do Kauflandu už neprebehovala cez koľajnice, skratkou pomedzi prúdy áut na hlavnej ceste, ale pekne cez semafory.

Po čase jej hovorím: „Som tak rada, že si si zvykla chodiť cez prechody, bolo to nebezpečné.“

Chvíľa ticha a priznanie: „Vieš, ja teraz chodím doobeda, keď nechodia žiadne autá. Naozaj! By si sa čudovala, aká je vtedy cesta prázdna. Vždy sa dobre poobzerám, nikde nikoho, prejdem.“

Stuhnem, ale má to význam, prehovárať ju?

Pokračujeme v našej rannej telefonickej polhodinke, trochu ponadáva na svet, televízne noviny neprestala sledovať.

„Ale nie sú všetci nevšímaví a ľahostajní. Koľko razy, keď stojím na ceste, šoféri mi zastavia, kývnu a nechajú ma prejsť. A nemuseli by, keď tam nie je prechod.“

„Aha! Na tej dopoľudňajšej ľudoprázdnej ceste,“ pomyslím si.

No čo s ňou.