Čo si tie deti dovoľujú

Prší, fúka prudký vietor. Dcéra Petra sa ešte vyvaľuje v posteli, cez oblok vidí mraky, nevľúdnosť, nechce sa jej na psychoterapiu.

Vyjednáva: „Zavolaj Mirkovi, že neprídeme.“

Ani mne sa dvakrát nechce, dám sa ukecať. Zoberiem telefón, prebehnem zoznam, Mirko Z.

Len čo začujem hlas muža, predstavím sa a spustím: „Veľmi by vám to narušilo program, keby sme dnes neprišli? Petra je ešte v posteli, nechce sa jej, vonku je tak hnusne, ale keby vám to spôsobilo problém, vyženiem ju, prídeme.“

„Ale voláte na predajňu,“ počujem rozpačitý hlas.

„Na predajňu?! Ja volám psychológovi!“ nechápem. Ako by som sa mohla dovolať do darčekovej predajne pod psychológom, keď mu volám na mobil.

„Asi ste si splietli číslo, tu je predajňa domácich potrieb,“ vysvetľuje trpezlivo Mirko Z. a mne zrazu blikne. Toto je predavač, ktorý mi priviezol sporák, aj chladničku. Nie je Mirko ako Mirko.

„Prepáčte, neviem, ako sa mi to mohlo stať, ešte raz sa ospravedlňujem!“

Ako mu vysvetliť, že som si ho takto dôverne uložila do telefónu, hoci je to otec Monkinej spolužiačky, poznáme sa len z videnia, vykáme si.

Nevydržím, pochválim sa dcére do práce mailom , čo som zasa vyviedla.

Odpoveď: „Gabena Gabena, tebe ide huba rýchlejšie ako mozog.“

A smajlík.