Pre pokoj v rodine

„Jarko je strašne unavený? Prídu to dorobiť na ďalšie Vianoce? Prečo to vôbec rozoberali? Toto nepochopím! Nechať tam bordel a odísť. A ty sa ich bojíš? Prečo jej nezavoláš?“ spustí na mňa skorozať, keď vidí spúšť v kúpeľni v podkroví. Nikdy nekričí, nevybuchne, má len uštipačné poznámky a je nervózny, až to s ním šklbe. Pritom sa snaží presvedčiť seba aj okolie, že je nad vecou. Monka neznáša tieto situácie, v duchu mu hovorí - čo ťa do toho, drž hubu, neprovokuj. Nemá rada konfliktné situácie, používa dolnú kúpeľňu, hlavne, že je kľud. Nechám ho, neprotirečím, v dialógu by mi možno ušlo niečo, čo ani nechcem povedať, po čase stíchne.

Keď odídu, predsa len mi to nedá, sadám k počítaču a píšem:

Ahoj Miši,

píšem ti, lebo by si ma tak dlho nepočúval a prestať čítať ti nedovolí zvedavosť, aspoň dúfam. Poviem ti, ako to funguje v našej rodine. Deti som vychovávala do istého veku a teraz ich beriem také, aké sú. Viem, čo môžem od ktorej čakať a rovnako viem, že dohováraním a výčitkami by som nič nedosiahla, iba zhoršenie vzťahov. Podľa mňa je dôležité vyhnúť sa konfrontácii, nepoukazovať na to, čo pre mňa robí Monika, čo Ivana, čo pre koho ja. Moja mama často používa – Má za čo. Mne je takáto matematika vzdialená. Ak niekomu pomáham, nikdy nie s úmyslom, že mi to vráti.

Zober si vašu rodinu. Myslíš, že ty a sestra pomáhate rovnako rodičom? Obaja robíte, čo je vo vašich možnostiach a silách?

Čo rodina tvojej mamy? Všetky tri sestry sa rovnako starali o otca?

Ja neviem. Sám sa zamysli.

Poznám Ivanu a obávam sa, ak by som začala počítať, čo ste pre mňa urobili vy a čo ona s Jarkom, mohla by vyrukovať s tým, odkedy sa ona stará sama o seba a Monka využíva pohodlie domova... začalo by sa počítať, čo kedy kto komu a toto nechcem.

Preto je len na vás, či prestanete pomáhať aj vy, aby ste sa vyrovnali, pretože aby Ivana pomáhala viac, si vynucovať nebudem.

Ešte o mojom bratovi. Tebe je na smiech, nepatrí medzi praktických mužov, je to skôr filozof, ale – keď Monkin tatino zarábal minimálne a jemu sa darilo, niekoľkokrát daroval každej z nás peniaze, aby sme si urobili radosť. Ja som si tak kúpila kolieskové korčule, značkové rifle..., Petre sme kúpili vežu, Iva si kúpila foťák, možno si aj Monka spomenie, čo si kúpila. Keď prestal platiť výživné, niekoľko mesiacov posielal na účet peniaze miesto neho, len tak, nezištne, nečakal a nečaká, že mu ich niekedy vrátim. Pri dedičskom konaní sa zriekol garáže a záhrady v prospech netere záhradníčky, keď ho mama pošle niečo tam urobiť, aby sa nehanbila za burinu pred susedmi, nikdy nepovie, že záhrada je Gabenina. Ja viem, nepokosil, kosil si ty, ale aj on čo-to urobí a bez rečí. Teraz za mamou chodí, masíruje jej chrbát, pomáha, ako vie.

Takto je to u nás. Ja nebudem na nikoho naliehať. Poprosím, požiadam, ak neurobí, nejako si poradíme. Tak to ber aj ty. Ak sa ti zdá nespravodlivé, že Jarko nepomáha, nepomôž ani ty.

Ešte niečo. Myslím si, že náš vzájomný vzťah je na inej úrovni, ako s Jarkom. Jarko je pre mňa partner mojej dcéry, rešpektujem ho, mám ho rada, ale v podstate ho nepoznám. Ty si pre mňa takmer syn.

Chápem, tvoje včerajšie rozhorčenie, ale toto som ti chcela povedať, takýto je môj postoj a ten nezmením.

Odpoveď stručná, niečo v tom duchu, že chápe, len ho hnevá, že Ivana je dospelá a chová sa nezodpovedne ako decko.

Myslela som, že to zostane medzi nami dvomi. Na druhý deň, pri polievke, nevie ako začať, obráti sa na Monku: „Mama ti hovorila, že mi písala?“

Monka sa otočí, prekvapene na mňa pozrie: „Nie.“

„Pekne si to, vidno, že si tá spisovateľka,“ usmieva sa na mňa Mišo, vtipkuje, ale v očiach vidím uznanie aj porozumenie.