Fajnová

Po dlhej dobe som sa vybrala s kamoškou na ozajstnú turistiku, žiadne asfaltové chodníčky, ozajstný les a hlina. Prebehla dôkladná príprava, vytýčenie trasy, naštudovanie mapky. Obed sme naplánovali v hostinci U Ondreja. Pozrela som si obrázky na internete, urobili na mňa dobrý dojem, krásne nazdobené stoly, rôzne varianty svadobných prestieraní, svetlé priestranné miestnosti.

Cesta ubiehala jedna radosť, stále po červenej značke, nebolo kde zablúdiť. Keď sme  zostupovali pozdĺž polí do dediny, začali sa mi zbiehať slinky. Čo si dám? Kuracie mäsko s ryžou? Alebo vyprážaný rezeň s opekanými zemiakmi? Knedľu asi nie. Vojdeme dnu, prítmie, hluk ako v krčme, sotva počujeme vlastné slovo.

Neskrývam prekvapenie: „Vyzerá to tu inak ako v mojich predstavách.“

Jedálny lístok vylovíme spod vázičky, nezaberal veľa miesta.

Otáčam ho z oboch strán: „Kde je druhý stĺpik? Tam býva – s ryžou, s opekanými zemiakmi, s knedlou.“

Začítam sa: „Kapustnica, kotlíkový guláš, klobása, tlačenka, nakladaný hermelín.

To je všetko???“

„ A čo si čakala? Toto je hostinec, nie reštaurácia,“ napomína ma kamoška.

„Aha. No tak si niečo daj, ja asi nebudem. Alebo, žeby som skúsila ten kotlíkový guláš? Niečo z neho povyberám.“

Dievčina prinesie dve veľké plné misky a košík s chlebom. Opatrne načriem, ochutnám: „Nie je to zlé! Len je toho strašne veľa.“

S každým ďalším sústom mi chutí viac a viac, siahnem po druhom chlebíku, nemôžem prestať, vynikajúci gulášik. Keď zmizne vo mne posledná lyžica a keby sa nehanbím, aj misku vylížem, kamarátka sa len smeje a napodobňuje ma: „Ja asi nebudem.“