Obvyklé tanečky našej babičky

Dnes má dcéra dovolenku, ponúkla sa, že ma zoberie autom do obchodného centra, urobíme si niečím radosť, popritom aj babke nakúpime a pôjdeme ju pozrieť.

Ráno v našej pravidelnej telefonickej polhodinke mama len tak prehodí: “Prebehnem dnes do Kauflandu, potrebujem nejaké drobnosti k Veľkej noci.“

„Nechoď, mami, pozri, ako je vonku, povedz, čo potrebuješ.“

„Ale nieee, vystihnem, keď nebude pršať, ako a kedy by si mi to doniesla.“

Nechcem jej prezrádzať naše plány, nikdy nie je isté, ako dopadnú a babka potom stojí pri okne, čaká, hundre - kde len toľko trčia.

„Vieš čo, mamula, napíš si zoznam, ja za chvíľku zavolám, nadiktuješ mi.“

„Ja ho mám, ale toho je veľa, to nemôžem od teba chcieť,“ okúňa sa.

„Mami, diktuj, kým ti pekne hovorím, lebo ti to poviem ako Ivana.“

„Tak mám?“

„Diktuj!“

„Ale ako mi to ty donesieš? Veď ja by som si vlastne mohla prísť preto autobusom. Na zastávku to nemám ďaleko,“ vymýšľa.

„Dobre, mami. Je streda, ak ti to neprinesieme do piatku, tak nasadneš na autobus a prídeš si preto. Dohodnuté?“

„Ale tú minerálku a mlieko,“ zaváha. Kartón mlieka a celé balenie minerálky, to už dochádza aj jej, že trochu prestrelila.

„No, bóže! Požičiame ti vozíček, čo to do Biskupíc nedovezieš?“

Už sa smejeme obidve.

Tesne pred rozlúčkou ešte utrúsi: „Ach, ja som taká sprostá, radšej som ti nemala hovoriť, čo potrebujem, aj tak máš dosť svojich starostí, ešte ti pridávam.“

„Skvelé, mami! Tak by som ti nakúpila a doniesla, čo nepotrebuješ.“

Zasa smiech.

Moja zlatá mama. Ešte stále má zmysel pre humor.