Odpustenia (Dokonalý svet)

 Odpustenia (Dokonalý svet)

 

Siréna -  podľa gréckej mytológie, bájna morská panna, žijúca na ostrove sirén, vábiaca svojím neodolateľným spevom námorníkov, aby ich zahubila. Niekedy sa zobrazuje ako žena s krídlami namiesto rúk a s pazúrmi namiesto nôh.

 

           

            Daniel šiel dnes až netradične pomaly. Potreboval premýšľať. Bol rád, že najhoršie má za sebou, ale kolotoč myšlienok sa napriek tomu nezastavil. Auto sa vlieklo, ale jeho myšlienky bežali.  Prečo sa to stalo, ako sa to stalo, kedy sa to vlastne tak... ? Musela vždy ? .prichytil sa ako v zápale emócii búcha dlaňami po volante.

 

Cesta bola prázdna, mesto ešte ďaleko, noc zakrývala všetko ostatné z okolia, takže celý viditeľný svet tvorila len tmavá cesta. Noc bola studená, ale jemu napriek vypnutému kúreniu v aute bolo obzvlášť teplo. Pomalou jazdou minul subtílnu postavu sediacu na krajnici. Ani o ňu nezavadil pohľadom a až po chvíli mu došlo, že niečo vlastne videl. Zastal a chvíľku hľadiac pred seba premýšľal a utvrdzoval sa v tom, že nešlo o halucináciu. Aj keď neotočil hlavu, jasne cítil že tam je. Necúval. Vystúpil kde zastal a pár metrov prešiel pešo. Bola tam. Ozaj tam bola. Ani neotočila hlavu. Mladé dievča. Asi mladé nebolo jej vidieť do tváre, mala ju prekrytú hustými čiernymi vlasmi. „prepáč“ nesmelo sa jej dotkol ramena, „ si tu sama, je zima predsa, si v poriadku ?“ nič. Sedela pozerala pred seba, smerom k lesu. Čo tam vidí? Prisadol si na chvíľku k nej a snažil sa nájsť v diaľke objekt jej zaujatia. Nenašiel. Neočakával, že mu odpovie. Nemá zmysel sa o to pokúšať, proste je vezme za ruku do auta a vysadí pri prvej nemocnici...

 

Ráno sa zobudil s nepríjemnými pocitmi v žalúdku. Bol spotený a vôbec sa necítil vyspatý. Deti ešte spali, v dome ticho. Žena už nebola v posteli. Nervóznymi rýchlymi pohybmi zhodil prikrývku.  Žena už bola na balkóne. S  privretými očami sedela opretá o sklenené dvere, ešte pospávajúc, a už samozrejme zavčas rána fajčila. Samozrejme chce si pofajčiť kým sa malý zobudí. Teraz má akési ťažkosti s bruškom chudáčik, celý deň prereve. Len nervózne poznamenal, že matka ročného dieťaťa by vôbec nemala fajčiť a snažil sa rýchlo a nešikovne obliekať. Ešte, že je utorok. Miluje utorky. Utorok všetko zmení.

Spoločné raňajky. Daniel sa snaží vtipkovať, ale dievčatá cítia napätie  a úsmevy ostávajú hrané. Čo im je. Tie dnešné deti. „čo je ? nechce sa Vám ísť do školy?“ Júlia ich obsluhuje trasúcimi rukami. Očakáva kedy sa to zvrtne. Kedy jej niečo spadne, niečo proste pokazí, veď vždy sa nakoniec nájde dôvod, aby sa raňajky pokazili. Aby bola zámienka pre krik. Ešte že je utorok, pôjde si zahrať tie jeho karty s kamarátmi a zas bude chvíľku pokoj.

Daniel dievčatá poháňa nepriamo rýchlosťou akou on sám stíha hltať raňajky bez žuvania. Ešte sa pomedzi to stihol usmievať, keď mu trochu zabehlo, vtedy dievčatám tváričky ozdobili tiché úsmevy. Vtedy ticho pretne rachot, malý synček zhodí pohár mlieka na podlahu. Rodina sa zastaví. Čakajú zaseknuto pozerajúc na otca. Čo bude? Už nech vybuchne, to čakanie je ešte horšie. Nič, ani nedvihol hlavu, len gestom ruky naznačil, tak to utri a ideme ďalej.  Keď cítil ako si Júlia vydýchla dvihol hlavu a pokúsil sa o úsmev, rodinu to príjemne šokovalo. Atmosféra sa akosi uvoľnila, dievčatá vyskočili od stola vybehli von čakať pred auto. Celú cestu si dvojčatá veselo porovnávali dnešné úlohy. Daniel sa usmieval, užíval si rodinný pokoj, ale myšlienkami bol aj tak už  pri trávení kartovej partie. Keď ich odviezol do školy , pokračoval do práce na úrade.

Na úrade si počas pracovnej doby musel asi 7 krát neslužobne zavolať. Hlavne nech je na večer všetko pripravené. Potom už bude len dobre.

Po práci priletel domov ako na ihlách. Rýchlo nech je všetko ako má byť. Zbehol najprv k malému do izby, konečne nespal. Veď aj tak vždy len spí. Ležal, ako to už bábätká robievajú, na chrbte a užíval si melódiu a lietadielká kolotoča nad hlavou.  Daniel ich chvíľami roztáčal a zastavoval, podľa synčekových reakcií. Júlia vyšla z balkóna,  všimla si ho, túžil aby prišla k nim, naklonila sa nad postieľku a ochkala aký je krásny, tak ako to robievali keď boli malé dvojčatá, ale ona stála, zmätene, vystrašene. Nesmelo ho požiadala, aby skočil po dievča do školy. „iba po jedno, druhá ostáva na krúžok ?“ zatvárila sa nechápavo „druhé, o čom hovoríš?“. Divné vtípky pomyslel si, ale nemám na to čas. Dnes je predsa.... bleskovo sa postavil a vyrazil ku škole.

„Aký bol deň v škole, čo si dostala ?“ spustil formálne otázky keď dievča nastúpilo „sestra príde neskôr?“ nad poslednou otázkou dcérka len pokrútila hlavou a začalo o tom ako jediná z trieda dostal jednotku z maľovania a aj pani učiteľka uznala, že jej dielo bolo proste najlepšie a, že svoju budúcnosť vidí v umení maľovať.  „hej,“ usmial sa „takých vízii ešte bude.“

Doma sa neplánoval dlho zdržať. Len si vziať zopár vecí. Nejaké extra peniaze. A ponáhľal sa opäť preč. Keď si bral kľúče zo stola zastavil sa pohľadom na žene. Stála pri okne s pohárom v ruke a cigaretou v ústach. „Čože ? ty už aj piješ? To už nemyslíš vôbec na deti?“ napoly nechápavo, napoly opovrhujúco dvihla obočie „deti? Už Ti načisto hrabe?“.Pomaly položila pohár na okenicu, aby si chrbtom k nemu mohla založiť ruky. „Trepeš, a pritom...Tebe na čom záleží, na kom, keď ideš za tou kurvou?“ To ho dosť prekvapilo „za jakou ku...čo? Tak Ty si myslíš, že ja...ale nie, takto to nie je.“ Prešiel do starostlivo pokojného tónu.  „A ako to je?“ otočila sa a nekompromisne mu pozerala do očí. „čakám, povieš  mi?“. Zmobilizoval sa, vzal tie kľúče a ani sa neobzrel. „Na toto nemám čas, staraj sa o deti.“ Buchol dverami o trochu slabšie ako chcel. Ona nič nevie. Netuší. Netuší, že dnes sa aj tak všetko zmení.

 

Keď dorazil už bola tma. Pred domom stále len zopár áut, ale  svoje aj tak odstavil trochu obďaleč. Nejde predsa len tak hrať karty a je totiž vždy dôsledný, veď čo keď niečo...dnes tam ide síce naposledy.  Musí byť dôsledný. Vždy si pri svojom uvažovaní o opatrnosti spomenul na príhodu, zdanlivo nevýraznú chvíľku z detstva.

 

Z čias keď bol otec ešte s nimi. Kopali na záhrade akúsi priekopu a on sa trhal pomáhať s kopaním. Samozrejme mu bol krompáč ťažký a práca mu šla veľmi nešikovne. Otec mu ho dobrácky vzal z ruky a povedal mu krátky príhovor o správnom postoji bojovníka a o tom, že keď už správne stojíme sa môžeme venovať naplno venovať kopaniu z plných síl. Keď dokončil životné múdrosti začal otec kopať, agresívne, rýchlo, a hlavne efektívne. Tak veľmi chcel byť ako on, všetko vedieť, mať na všetko dosť sily. Tak veľmi chcel byť ako on.

 

Zastal a chvíľku si v aute dodával odvahy, dnes naposledy a už nikdy viac. Pre ňu, pre nich, pre seba. Aj tak to nikam nevedie. Vystúpil a kráčal rýchlo bez ohliadania sa, nervózne zaklopal. Mali aj zvonček ale klopanie bolo heslo, aby bolo jasné kto ide. Otvorila. Usmiata ako vždy, uponáhľaná ako vždy. Krásna s opálenou pokožkou, bola cudzinka, nediv že na ňu Júlia tak žiarli. Manžela má dlhodobo v zahraničí a sama usporadúva s cudzími chlapmi kartové seanse Chuderka Júlia, aj tak ani nemá šajn o čo tu ide. Nie že by sa on krásnej hostiteľke nepáčil, niekoľko krát to medzi nimi aj zaiskrilo keď boli sami. Vždy keď príde chytí ho za ruku a odvedie najprv do suterénu, do skladu. Má rád ten moment. Ani teraz tomu nebolo inak. Dvaja kamoši už sedeli za stolom, vysmiati so sklenenými očami a starostlivo prekartúvali balíček. Odviedla ho k dverám vedúcim dolu do skladu, jemne ho chytila za rameno. „tam je, ponáhľaj sa, je nervóznejší ako obvykle“, posúvala ho pomaly do dverí .„V pohode, len momentík“ usmial sa, myslel na to, že by sa s ňou možno aj mohol milovať, ale keď sa im stretli oči a uvidel, že tie jej sú sklenené, unavené, a úsmev hrá, cvikom zakrývajúc svoju nervozitu, prešlo ho to. Zavrela za ním. Rýchlim krokom zoskackal dolu kde ho už čakal díler. Veľký chlap, oblečený v saku, chcel pôsobiť ako podnikateľ, ale na prvý pohľad bolo jasné, že to nie je človek ochotný vyjednávať a nejakých podmienkach. „á Daniel “, zaradoval sa „ my ešte máme nejaké restíky, či?“ narážal na nedoplatok za minule „ ale to nič, dnes tu máme akciu ...nie !“ zarazil ho. „len vyplatím za minule a padám, vážne“ hodil mu zväzok bankoviek na stôl. „o čo ti ide?, nejaký problém?“ zmenil díler zrazu tón, po tom priateľskom zrazu nebolo ani šumu. Chvíľa napätého  ticha. Zrazu buchot.  Zhora sa ozvalo zadupanie, niekoľko osôb sa prehnalo cez dvere. „všetci na zem, kde je ?“ ozval sa krik. Polícia. Bolo jasné koho a čo tu hľadajú. Kartové –drogové – večierky sa stali až príliš známe. Díler sa zľakol a zareagoval extrémne agresívne. Strčil do daniela až ho pritisol k stene. „to Ty? udal si ma? „ vytiahol obrovský nôž a priložil mu ho k tvári. „jasné, že nie, prečo by som to robil, a kde si mal skrytý ten obrovský nôž?“ skúsil dokonca vtipkovať, ale došlo mu že ho neobmäkčí, situácia vyzerala totiž veľmi zle, príde si dílerovi vyplatiť dlh a nechce ďalšie drogy, jasné že to vyzerá zle. Vtedy si spomenul na otcove reči o správnom postoji a bez rozmýšľania chlapa sotil pričom mu podložil nohu. Prekvapený Danielovou odvahou a radikálnou reakciou sa ten zvalil na náradie za ním. Píla mu pádom výrazne poranila ľavú ruku a škatuľa  klincami mu padla na hlavu. Trochu omráčene pootvoril oči a snažil sa zorientovať v situácii. Zbadal Daniela stáť priamo pred sebou, stále pevne, ako bojovník stál s krompáčom v ruke. Mal v očiach nepríčetný pohľad, ktorý mohol znamenať čokoľvek, ale nič čo by sa dílerovi mohlo páčiť. Chcel si utrieť krv z čela, ale nepohol pravou rukou. Keď sa trochu pootočil zistil, že tá je pripichnutá k stene s náradím čepeľou obrovskej kosy.  Zdesenými očami pozrel na špic kosy trčiacej so skrvaveným koncom cez rameno a do Danielových očí. Potom ešte niekoľkokrát akoby vravel, čo ešte chceš. Chcel ho zabiť, chcel máchať krompáčom ako jeho otec keď v detstve kopali kanál. Buchot krokov z hora ho prebral zo sna aj zo šialenstva. Odhodil krompáč, otočil sa na päte a porozhliadol po miestnosti. Vzal svoje bankovky zo stola. A chystal sa odísť zadným vchodom. Nehodlal sa obzrieť, ale v rohu pri dverách zočil poloprázdny sud benzínu. Bezcitne sa usmial, už vedel čo spraví s jeho bývalým životom. Už vie ako sa vráti do svojho dokonalého sveta. Otvoril zátku a sud proste zvalil, ten sa odkotúľal k nohám pripichnutého chlapa, ktorý vystrašene bez slova prosil očami. Daniel zapálil zapaľovač a bez rozmýšľania ho hodil ku sudu. Výbuch prišiel skôr ako  stačil zabuchnúť dvere a tak ho mierne odhodilo medzi odpadkové koše. Veľmi rýchlo sa spamätal a utekal bez obzretia preč. Obehol celú ulicu, aby sa dostal ku svojmu autu bez kontaktu s políciou. Cestou míňal požiarnické auto, ale išiel tak rýchlo že si ho ani nevšimol. Cestu domov si ani nepamätal. Ubehla prirýchlo aby sa vládal úplne spamätať. .

 

Keď sa vrátil Júlia spala v kresle. V popolníku polovica horiacej cigarety a pohár vína na stole. Utekal si umyť ruky do kúpeľne. Nemal ich od krvi, ale od benzínu. V dome bolo plne ticho. Kde sú deti? Išiel zobudiť Júliu. Zatriasol ňou. „hej, spíš ? Kde sú deti, si v poriadku miláčik?“ ospalo a pripito pootvorila oči „čo? aké deti? Čo Ti zas je? Kde si bol doteraz? „predsa naše dvojčatá a malý chlapec, čo si zošalela?“ vbehol do detskej izby a ostal stáť ako obarený. V izbe nebolo vybavenie pre deti, ale akýsi sklad náradia. Čo sa to deje? „ Júlia! čo sa to deje?“ vbehol do haly kde predtým spala. Nebola tam. Točil sa v kruhu a vykrikoval ako malý stratený chlapček v supermarkete.  Nič. Nikto sa neozýval. Nikto tam nebol. Zvonka sa dralo akési svetlo. Netušil či ide auto, alebo svitá, alebo už celkom zošalel. Vyšiel von a to čo zbadal ho najprv úplne uchvátilo nádherou, neskôr zničilo krutosťou svojej skutočnosti.

Všade okolo sneh. Ako na severnom póle, neustále fúkalo a aj keď bolo svetlo nedalo sa vidieť odkiaľ svieti, len proste bolo vidno. Chvíľu stál ako bez života. Zrazu mal pocit, že všetkému rozumie. Nemusel sa otočiť, aby videl, že nie len Júlia, ale už ani dom neexistuje. Nič už neexistuje. Len on. On a jeho večnosti samoty...

 

Vodič kamiónu nad ránom takmer zaspával a muselo hrať hlasné rádio, aby sa udržiaval pri vedomí. Rádio noviny, ktoré akurát hlásili správu o tragickej nehode kde v požiari spôsobenom fajčením uhorela matka troch detí, dvoch dievčat dvojčiat a chlapčeka, ani nevnímal. Auto stojace pri krajnici si tiež takmer nevšimol, ale stihol našťastie prudko zabrzdiť. Vybehol von ako víchor, chcel nezodpovednému vodičovi riadne nadať. Auto však bolo prázdne. Vykríkol. Nič nikto sa neozýval. Obďaleč zbadal sedieť muža, nejavil známky života. Bol tam sám. V tej zime musel byť výrazne podchladený. Chcel ho vziať do nemocnice...

 

 

Daniel vracajúci sa z pohrebu svojej rodiny, tragicky zosnulej pri požiari,  umrel na následky podchladenia tesne po prívoze na pohotovosť. 

 

---