Očakávania I. (Dália

Očakávania I. (Dália)

 

 

 

Steny nevkusne zafarbené hnednúcimi škvrnami krvi, ktoré priam rovnomerne rozliehajúce sa na obe strany pripomínali akési zvláštne motýlie krídla, nepríjemne osvetľoval prúžok raného slnka derúceho sa skrz permanentne zatiahnuté rolety okien. Do miestnosti cez neveľkú dieru v skle prúdil studený vzduch. Ale ani ten nestačil na to, rozohnať ten zápach. Ten odporný zápach. Ináč bol všade dokonalý poriadok. Na nočnom stolíku nedotknutý pohár čerstvej vody. Jedna strana postele dokonale ustlatá. A na druhej pod sa pod perinou útla postava spiacej ženy. Tak pokojne spí.

 

„Nazdar ako sa máš?“ No  už len jeho som potreboval stretnúť a počuť tú sprostú otázku. „Predsa skvele sa mám  ani neviem čím sa pochváliť skôr.“ Len  sa neprestávať usmievať. „Ako sa má Dália? Stále je taká krásna? Veď som Vás dvoch už nevidel hádam tri roky.“ Fakt je ten záujem reálny? Viem  ja kto to ešte vôbec je. „Má sa tiež k svetu, len musela opustiť zamestnanie zo zdravotných dôvodov“. „Naozaj?“ Ustarostene sa zamračil, „ale to ma mrzí, niečo vážne?“

 

Zvonenie  mobilného telefónu. Dlho. Debilná zvučka. Veľmi dlho. „áno?“ dvíham s akože zaneprázdneným hlasom, „kedy dnes hodláš prísť?“ prehrabnem papiere „no keď skončím, samozrejme, vieš že sa snažím to dokončiť...“ Chvíľka  ticha. „Ja totiž niečo dôležité chcem prebrať, musíme, už naozaj musíme, musím Ti to povedať“. Kolega ma osloví a podáva mi ďalšie papiere takže slúchadlo na chvíľku prekryjem dlaňou, keď sa opäť prihovorím už sa nik neozýva.

 

„Ahoj som doma!“ fuj ten smrad, odporný zápach, treba to niečím zakryť, lebo to už sám nevydržím. Otvorím dvere do spálne. Tma. Len lúč svetla s chodby. Je v posteli, ako vždy keď prídem. Nebudem ju rušiť. Idem si naliať dáke pitivo a pôjdem si ľahnúť k nej. Seriem dnes aj na večeru. Stačí mi jej blízkosť.

 

Nahodil  som ešte výraznejší úsmev,“ ale čoby, presne naopak“. Teraz zmizla starosť z jeho tváre a premenila sa na prekvapenie a záujem, určite hral jedno viac ako druhé. „naozaj narážaš na to čo myslím?“ úsmev som natiahol o pár centimetrov viac. „áno, presne tak, Dália je tehotná!“. Triumfálne som dokončil a čakal reakciu samozrejme bola búrlivá a zdôrazňovaná podávaním ruky, „tak to Vás musím navštíviť niekedy chcem jej poblahopriať osobne, kedysi sme spolu pracovali, veď vieš,“ hej, to teda viem. Preboha len to nie, toto by mi ešte chýbalo mať ťa doma. „Ale teraz sa nám to ani veľmi nehodí... veď vieš je stále unavená, väčšinu dňa v posteli, ranné tieto..., vlastne do boha, veď som mal už byť v robote, letím ja, zatiaľ sa  maj, a hej nikomu to nevrav vieš to zatiaľ iba Ty.“ Zdôraznil som dôležitosť tajomstva direktívnym pichnutím prsta do vzduchu. Nechal som ho tam stáť a neohliadajúc sa som utiekol.

 

Po schodoch som nevyšiel, ale doslova vybehol. „Ahoj, tak už som tu“ objal som ju vášnivo, ale len tak aby som je neublížil. Spoza chrbta som akoby námatkovo vytiahol kvety, ale nezočil v jej očiach tú radosť, ktorú som očakával. Veď už posledných pár týždňov nie. Viem predsa prečo, je sklamaná, myslí si že to jej chyba, že už dávno by sme mali mať....veď sa pokúšame, pravidelne, žijeme pomerne zdravo, všetko je ako má byť. „čo miláčik, povedz“, pýtam sa s detským úsmevom plným očakávania.

 

Už som doma. Zase až tmy. No a ? robím to predsa pre rodinu. Všade tma. Ticho. Zas ten smrad. Ten skurvený smrad. Nalejem si čistú vodku, neriedim, nezapínam telku, ani rádio. Chcem ticho. Klopanie. Potom zvonček. Asi budem musieť otvoriť. Zase on, to predsa nie je možné. „prepáč až po chvíľke mi došlo, že máte zvonček a nemám klopať“ silený úsmev, v ruke drží veľkú škatuľu, nepýtam čo je v nej, a usilovne premýšľam ako ho odbiť, rýchle niečo vymyslieť. „niečo tu pre Vás mám, to sa bude teraz hodiť, fakt, veď to poznám sám.“ Nehodlám sa pustiť dvere pod náporom jeho odtláčania. Ale nevzdáva sa a prederie sa dnu. „len to tu položím predsa.“

 

„Miláčik viem ako sa snažíš,“ objala ma a podala mi fľašu vodky, „viem koľko pracuješ,“ pohár vložila nežne do ruky a naliala s pokusom o úsmev, „viem ako túžiš po rodine. O to je pre mňa ťažšie, prosím snaž sa ma pochopiť, ale ja... ja už to tak necítim... toto už ani nie som ja. A navyše ...“ takmer nenadväzovala očný kontakt. Keď sa tak stalo, zočila niečo v mojich očiach, niečo čo ju vydesilo, prinútilo ustupovať dozadu, až jej posteľ  podrazila nohy a tak si na ňu sadla. Sklonila hlavu, aby sa mi už vôbec nemusela pozerať do očí. Poslednú vetu povedala akoby šeptom...“ ale je tu ešte jedna vec, ja totiž už...“

 

„Dobre polož,“ stále som sa pokúšal ešte pôsobiť milo, priam vďačne, „ale neruš ju prosím Ťa, oddychuje, veď vieš ako to ženy prežívajú.“ Ospravedlňujúco som krútil hlavou a náznakom ho neverbálne vyháňal do dverí. On však netrpezlivo začal poskackávať,  „ja hej už pôjdem teda, len, len by som si potreboval odskočiť, bude to veľmi vadiť, vieš už nie som najmladší.“ Rezignovane som spustil ramená  a pomaly privrel dvere, na wecko predsa môže ísť.  Bez slova som mu ukázal  správne dvere a podporil to neurčitým citoslovcom hmm.

 

Poslednú vetu povedala akoby šeptom...“ale je tu ešte jedna vec, ja totiž už...ja som totiž niekoho stretla, vlastne sa poznáme už istý čas“  Nečakal som kým dopovie, nestál som o vysvetľovanie. Pohár som bez rozmýšľania hodil do okna kde spravil v skle neveľkú dieru. Fľašu vodky som si preložil do druhej ruky a začal ňou máchať na jednu a na druhú stranu. Zľava do prava  a naopak. Akoby o nič nešlo, len o také fackovanie. Každý úder pridal niekoľko čiar do motýlej kresby na stene. Dália sa nebránila, nereagovala nijako, nemala na to žiaden čas. Nevaroval som ju. Už som sa nič nepýtal. Všetko bolo jasné, nie len že sabotovala naše pokusy o dieťa, ale ešte sa mi za chrbtom aj kurvila, a ja  som len pracoval, pracoval, staral sa. Neprídem o ňu, takto potupne teda nie. Nikto nám náš svet nevezme. Nikto mi nevezme moju dokonalú rodinu.

 

Zvuk spláchnutia. Púšťanie vody. Ťuknutie vypínača. Uponáhľaný krok. „diki chlape, neviem či  by som to..., ale do riti čo tu máš taký strašný smrad, máš tu niečo pokazené? Brrr veď to je hrôza.“ Hrôza ? keby ten tušil. „Ale fakt, asi to ide tu zo spálne, veď..“ nedopovedal a bez varovania sa zvrtol k dverám spálne o otvoril dvere. „preboha“. Povedal po tichu, a ostal stáť medzi dverami, hrôza ktorá ho pochytila mu ani nedovila vojsť dnu, len postával na prachu s kľučkou v ruke a jeho mozog sa naplno snažil spracovať čo vidí. Čo cíti. Kto vie či vôbec vnímal zvuk, tichučké ťuknutie pohára vodky ktorý som pomaly položil na stôl. Ktovie či počul tie tri krátke kroky, ktoré mi stačil aby som sa s fľašou v pravej ruke zozadu priblížil a...  

 

 

---