Očakávania III. (Mafia)

Očakávania III. (Mafia)

 

 

 

Najkrvavejší masaker v dejinách nášho mesta! Mafia si vybavuje účty už aj  za bieleho dňa. Netvor v ľudskej koži. Diablovo dielo … vábne názvy článkov lákali aktuálne najpreberanejšou témou čitateľov. Prechádzam očami ďalšie poburujúce titulky …nič  si nehodlám kúpiť. Ja predsa nemusím, viem všetky detaily podrobne, aj tie  ktoré novinári iste nespomenú. A to som si istý, že všetko nespomenú. Chvíľu ešte ostávam pri novinovom stánku a sledujem nenápadne reakcie ľudí na články opisujúce strašnú udalosť. Zhrozenie, znechutenie, akýsi zvrátený záujem, a zaiste aj veľká dávka závisti. Presne tak závisť. Každý chce občas vziať veci do svojich rúk. Každý chceme mať svoj život pod kontrolou. Polícia usilovne pracuje na hľadaní autora masakru. Zo správ viem, že si udalosť spájajú so zmiznutím Šéfa, ale aj keď nie sú páni vyšetrovatelia ďaleko, sú v podstate mimo... dosť bolo ponárania sa do úvah, pomohol som ako som vedel, zbavil svet špiny a to mi,  a to nám láska moja, nik nemôže uprieť. Teraz sa treba sústrediť už len na nás miláčik a nato čo bude ďalej. Nám už teraz nik neublíži. Nič nás už nerozdelí... 

 

 

Prebudí ma zrázne klopanie na dvere. Ja asi nebudem mať nikdy pokoj. Je neskoro popoludní. Pomaly sa preberám do reality sediac na posteli, oblečený a obkolesený fľašami, umelou s popolom mojej milej, a dve sklenené, ktoré svojou prázdnotou oznamovali koniec mojich zásob, ale to bude teraz môj najmenší problém. Som v dome mimo mesta. Je tu krásny poriadok. Mám rád poriadok, upokojuje ma. Klopanie neprestávalo a pripomínalo, že treba otvoriť. Zaiste polícia, nie nemá šajn kto som. Alebo Tí Kšeftári s drogami, nie oni predsa nevedia kde som, nik o mne nevie. Tak kto... Spoza dverí som začul volanie. „Pani ... viem, že ste doma,“ oslovil hlas krstným menom matku mojej milej. Vravela predsa,  že nikoho nečaká, že... čo teraz? „Už nikoho nezabíjaj prosím,“ začul som zrazu Tvoj hlas. Nevydesil ma, ale prekvapilo ma to. Stále ma to prekvapí. Otočil som sa. Nie si tu. Zľahka som si zrovnal krátke vlasy, ponaťahoval košeľu, nasadil okuliare a maximálne seriózny výraz a otvoril dvere s profesionálnym úsmevom. „Dobrý deň, želáte si?“ ...

 

 

Hladím Ťa po ramenách, vlasoch, na krku. Viem ako to miluješ. Od jamky pod uchom až po kľúčnu kosť. Vyrovnávam prstami Tvoju dokonalú pokožku. V ušiach mi hrá melódia. Melódia! mobil zvoní a vyhráva a sen do, ktorého sa vkradol nakoniec aj zničí. Uvedomím si, že hladím prázdnu fľašu, že som spal opäť oblečený a oveľa kratšie ako treba k vytriezveniu. Chvíľu sa presviedčam, že nemusím vstať. „Zdvihni to miláčik, som vo vani,“ ozve sa Dália z kúpeľne. Strhnem sa. „Čo?“ počujem už len sám seba. Zdvihnem najprv svoje telo čo si vyžiada patričnú dávku energie, možno potom aj ten hovor. Prídem do kuchyne a vezmem ten prekliaty mobil do ruky. Na dispeji svieti Mamka. Prevrátim znechutene oči. Presne toto som teraz potreboval. Stisnem opatrne zelené tlačidlo. Ani si neprikladám reproduktor k uchu. Spustí sa tiráda výčitiek. Nepočúvam. Položím drzo mobil do drezu a usmievam sa do chladničky. Nalejem si správne vychladené raňajky fajnovej vodky a zapnem kanvicu na kávu. Aha telefonujem kurva, takmer som zabudol. „Nie, nerobte si starosti mama, v nedeľu sme tam. A všetko sa dozviete.“ Zakončil som tajomstvom, aby som si získal komunikačnú prevahu. Keď som počul, že sa uspokojivo potešila pokorne som poďakoval za telefonát, zahodil mobil do drezu a šiel si zaliať kávu.

 

 

Stojím sám v lesoparku. Konečne začína okolo panovať tma. Toto musím stihnúť  ešte dnes. Potom Šéfova chata. Potom zapadákov u Tvojej mamy. Skvelý plán. Len už nikoho prosím nezabíjať. Už stačilo. Spomeniem si na zážitok s feťákom z minula. Poobhliadam sa po okolí. Tak by sa mi tu teraz hodil. Tma už pohltila všetkých slušných ľudí v lesoparku a ja som sa osmelil niekoho osloviť. Mladík, ktorý na branie drog vyzeral príliš zdravo, dokonca aj trochu pri sebe, ale čo iné by tu teraz robil. „Čau, netreba niečooo?“ spevácky som to ku koncu natiahol. Chvíľu sa pozeral na mňa akosi zboku a premýšľal. „Hej, ukáž,“ vytiahol som menšie vrecúško s bielym práškom. Také ľahké to predsa byť nemôže, pochyboval som v duchu. „Ouuu“ zaspieval teraz on mne keď ovoňal. „To vyzerá kvalitne,“  a prikyvoval „tak za 20 a podal mi rovno peniaze do ruky. Prudko sa stočil a začal odchádzať. Ostal som obarený rýchlosťou procesu a žmolil bankovku v ruke. Myslím, že to bol asi aj dobrý obchod – teda pre neho určite, ale ja by som potreboval viac peňazí. Vstúpil som mu do cesty a oslovil ho znova. „ Aaaa keby to dobré bolo, nevieš kde by som mohol viac predať?“ pozeral na mňa ešte nepríčetnejšie ako predtým. Zjavne už ochutnal. Začínal som mať nenormálnu chuť ho udrieť. Dať ho proste k zemi, vziať všetko čo má pri sebe a pokojne odkráčať. Musím sa ovládať, ide predsa čisto o kšeft. Už sa preber! Mladíkovi prišla správa na mobil, to ho akoby prebralo. Keď ju skontroloval povedal číslo. Chvíľu mi trvalo a pochopil som. Zapísal som si ho do svojho pod menom kontaktu Kšeft. „Ozvem sa,“ snažil som sa pôsobiť rozhodne a strčil som si mobil do saka. Toto bolo omnoho ľahšie ako som čakal. Za lesoparkom ma čakalo moje nové luxusné auto a v tom obleku a 20ckou som sa dnes cítil nenormálne bohatý.

 

 

Nedeľa ráno. Celý komplex sa zdá byť prázdny. Mne stačí hlavná budova. Šéfove kľúče sú univerzálne pre väčšinu dverí. Nikto ma určite nevidel. Som opatrný, možno až príliš, nesmiem strácať toľko času ohliadaním sa. Dnes ešte...Prišiel som pešo zozadu cez garáže. Chvíľu som sa zastavil na mieste kde ešte len včera skonal človek. Nie zo súcitu. Nie pre mocenský pocit aký môže zažiť iba vrah. Prakticky som prehliadol podlahu a zdala sa byť čistá. Ani škvrnka. Zalial ma pocit blaženosti z dobre vykonanej práce. Ako v dákej reklame. Robiť to tak každý, iste je na svete menej ľudí ako...vstúpil som do hlavnej budovy. Ticho ako v hrobe len zdôrazňuje zvuk mojich krokov. Znervózňuje ma ešte aj štrnganie kľúčov, keď odomykám jeho kanceláriu. Javí sa vyprataná. Aj keď už pochybujem, či sa naozaj chystal na dovolenku s mojou ženou, je jasné, že niekam sa chystal a plánoval dlhšie nebyť v meste. Musím rýchlo prehľadať zásuvky stola...

 

 

Húkanie sovy a šum lesa dopĺňa mystickú atmosféru. Všade okolo je dokonalá tma a verím, že v dosahu žiaden živý človek, ktorý by sledoval náš rituál. Aj tak by to nik nepochopil. Prikladám fľašu najdrahšieho alkoholu, aký Šéf na chate mal, striedavo k ústam a striedavo z nej prilievam do plameňov, ktoré hneď radostne poskočia.  Starostlivo položím ďalšiu Tvoju končatinu do kovového suda plného plameňov. Musel som ťa trochu nakrájať miláčik. Inak to proste nepôjde. Musím ťa mať pri sebe a ľudské telo po smrti je predsa len ...ťažko prenosné povedzme. V ohni to zapraská, ako sa začnú páliť kosti a okolie zaplaví nepríjemný zápach. Zápach ľudom asi nepríjemný, zvieratám v lese možno lákavý, pre mňa niečo zvláštne. Pre mňa je táto chvíľa svätá. Pripíjam ďalším hltom: „na nás Dália.“ Vyruší ma zvuk z lesa. Otočím hlavu a načúvam. Asi nič dôležité, ale treba byť opatrný.  Pokladám potichu fľašu na dokonale vyleštenú kapotu predraženého auta, ktoré som si požičal od Šéfových priateľov, a opatrne prekračujem vrece so zvyškami Tvojho tela miláčik. Lúčom baterky niekoľko krát prebehnem okolie. Nič. Božské ticho. Odkloním svetlo a stromy sa opäť stanú postavami v tme. Tá ľudské predstavivosť. Zrejme som začul len nejakú tú veveričku, ktorú zaujalo svetlo plameňa ....alebo vôňa spáleného mäsa. Vrátim sa k Tebe, ako som vravel  toto ešte bude dlhá noc.

 

 

... nič užitočné tam nemal. Pár papierov zväčša len s jedným veľkým záznamom. Malá  ploská fľaštička z kovu s tekutinou vnútri. Neodolal som a otvoril ju. Ovoňal som. Niečo tvrdé a drahé. Spokojne som si ju strčil do saka. Sadol som si do kresla a prekrížil prsty presne ako Šéf, keď sa chcel tváriť, že naozaj premýšľa.  Zaboril som hlavu do dlaní a chvíľu si do nich funel. Tvár mi zalialo teplo. Spomenul som si ako vlastne Šéfovou kanceláriu neznášam. Nebýval som tu často. Väčšinou len niečo prevziať či predať. Len na povel pribehnúť ako pes. Minulý piatok to bol vlastne najdlhší rozhovor čo sme kedy mali. A minulý piatok sme mali najbližší telesný kontakt čo sme kedy mali. Úsmev. Na každú sviňu sa varí voda... na každú....teda aj na mňa? Tak som ho vtedy skvele prekvapil. Nemal vlastne šajnu čo sa deje. On vlastne vtedy stál. Chcel pre niečo vrátiť. Kde asi? Radostne som sa zatočil na kresle. Smska to vravela dosť nejasne, zrejme cielene. Takže niečo nelegálne. Takže drahé. Takže veľké. Som to ja kurva detektív. Ten rozhovor. Stále sa ku mne nakláňal akoby skrýval ľavý roh. Ani to ľahšie nemohlo byť. Uvedomil som si, že už chvíľu vlastne neuvažujem logicky, ale domýšľam si detaily pozerajúc na neoznačenú škatuľu v ľavom rohu. Vzal som ju na ruky. Pomaly. Opatrne. Láskavo ako novorodeniatko si položil na kolená. Taká blbosť. Počul som auto. Auto do riti. Zastalo na dvore pred budovou. Nikto si nepríde do dvora len tak. Auto drzo prekročil hranicu vymedzenú trávnikom a zastalo nebezpečne blízko budovy. Chvíľu sa nič nedialo a ja som spoza rolety nalepený na stenu nič nevidel. Potom vystúpili tri osoby a začali automaticky prezerať najbližšie nízke okná budovy. Nedesili ma ich zbrane. Nedesilo ma, že to boli zjavne cudzinci a asi nenájdeme spoločnú reč. Nedesilo ma, že mám niečo po čom strašne túžia. Desili ma ich pohyby. Vojensky mechanické. Systematické. Chvíľami mi prišli ako mravce hľadajúce najrýchlejšiu cestu. Človek sa najviac bojí nevyspytateľnosti. Nemám ani najmenšiu potuchu čo spravia. Majú malé zbrane teda sa nechystajú na žiadnu armádu. Ja mám pri sebe ... prešiel som si vrecká, vreckový nôž.

 

 

Po druhý krát som zaklopal na dvere o čosi razantnejšie. Stará pani sa mojej tvári úprimne zaradovala. „Ste tu deti moje?“ a otvorením dverí naplno naznačila uvítanie. Vrhol som sa jej okolo ramien a srdečne ju objal. Nebolo v tom nič falošné. Uvedomil som si, že pro nej nič nemám. Všetky reči o odsudzovaní, ktorými ma Dália kŕmila roky. Celé obdobie keď si jej matka našla milenca svoju dcéru mesiace ignorovala. Všetko to bolo ničím v porovnaní s tým akú obeť mala podstúpiť. Ešte raz som ju spontánne objal. „Sama ste? Nemáte niečo dohodnuté? Ále kde, kto by, čo by som mala?“ uistila ma o neprítomnosti svedkov. „A Dal je ...? ešte stále nezavrela dvere. „Je, hneď Vám poviem viac,“ naťahoval som ju, „Neďaleko , u známeho, viete on je lekár, spravíte mi čaj?“ zahmlieval som. Babka sa potácala medzi snahou prijímať informácie a vyhovieť mi. A presne to mi vyhovovalo. Zašli sme do kuchyne. Tá nemala výhľad do ulice. Auto je stále pred domom, musím na to myslieť.  Postavila kanvicu na sporák a sfúkla zápalku, aby ju mohla rituálne položiť k ďalším na roh police nad. Všetko pomaly a precízne ako to majú radi len starý ľudia. „Dlho som Vás čakala,“ využila situáciu nemožnosti očného kontaktu výlevom. Teraz mi je trochu prišlo ľúto. „Už dlho nebudete sama.“ Chcel som ju trochu potešiť tak som si povedal, že trocha klamstiev len vec spestrí. „A to k Vám už nik nechodieva?“ využil som tému na viac istoty. „Len dcérka mi občas zavolá, nebyť jej...“ klesala ku koncu nápadne hlasom a zaliala mi vriacou vodou s čaj...

 

 

Zastavili presne pri okne jeho kancelárie, nikto nestavia auto tu. Takže už u Šéfa chlapci boli. Takže viem, že o chvíľu  vstúpia všetci tu a pekne ma pozdravia. Musím sa napiť. Mám predsa pár sekúnd keďže nerozbili okno, ale chystajú sa slušne hlavným vchodom.  Pijem priamo z krištáľovej karafy a čakám kým konečne začujem kroky na chodbe. Stále nič. Hodím ju zem a zvuk rozbitého skla sa ozve miestnosťou. Kvantum alkoholu sa rozleje po miestnosti. Vylial a porozbíjal som všetko čo bolo obsahom vitríny aj chemikálie na čistenie z chodby po podlahe. Teraz som začul očakávané kroky. Chcel som sa ešte rýchlo napiť, ale uvedomil si, že nedržím nič v ruke. Vzal som nôž zo stola a skryl sa za zástenu v rohu miestnosti. Alkohol príjemne zahrial telo a výpary v podlahy stav zintenzívňovali. Iste dýcham nahlas. Nebudem mať veľa času. Do miestnosti vbehli dve postavy. Automaticky začali prehľadávať stôl. Amatéri. Presne takí ako ja. Ani som sa nesnažil kryť. Proste som pokojne pomaly kráčal okolo k dverám a hlavy zabrané do hľadania si ma všimli až keď bolo neskoro. Nespravil som nijaké filmové gesto. Neusmial som na nich. Nijak som si to neužíval. Len som hodil horiaci zapaľovač, ako inak tiež patril Šéfovi, na podlahu a vybehol z miestnosti. Samozrejme som vedel, že hneď za dverami je pri stene veľká skriňa, sto krát som ju musel presúvať a nik ma počúval, že tam prekáža, tak som ju zhodil do cesty a ani sa nesnažil zabuchnúť za sebou dvere. Tie sa zavreli akosi automaticky a zabránili možnosti úniku. Plameň ožiaril miestnosť a plačlivý vresk osôb v nej potvrdil, že oheň robí čo vie. Tak predsa len nie sú taký cudzí tí cudzinci. Predsa len sme našli spoločnú reč, ktorej rozumiem. V duchu som si ich utrpenie začínal užívať. Záblesk. Bolesť. Rana do hlavy. Veľká bolesť. Tma. Ten tretí, na ktorého som zabudol. Preberám sa na podlahe. Muž stojí a bezradne pozerá do plameňov. Nekričí. Začne kopať do dverí v snahe zachrániť kolegov. Ach tá ľudskosť. Na ňu je spoľahnutie. Odplazím sa mimo keď začne zvoniť alarm. Mala by striekať voda, táto firma predsa financie nemala ani nutnejšie záležitosti. Možno hasiaci prístroj -  napadne ma. Ten neďaleko východu naozaj je. Ale v ceste stojí ten chlap. V sklade je sekera. S ňou asi oheň neuhasím, ale nebudeme si klamať, že o to mi teraz ide. Muž zatiaľ odtisol skriňu a vykopol dvere. Vstúpil a naklonil sa ku kolegovi s nerozpoznateľne spálenou tvárou. Ešte sa hýbal s zjavne sa pokúšal hovoriť. Jediný nehoriaci muž v miestnosti pôsobil zo všetkých najviac zúfalo. Určite mal skúsenosti s rôznymi krutosťami, iste i dosť krvi na rukách, ale s týmto sa ešte nestretol. Podľa vzlykov a dotyku som pochopil, že dohorievajúci muž na podlahe bol niekto pre neho veľmi blízky. Možno syn, možno milenec, možno len strach ho pripravil o rozum. Zdvihol hlavu a uvidel čepeľ sekery, ktorá ho z letargie vyslobodila. Odštiepil sa mu kus lebky sprevádzaný prúdom krvi a telo sa začalo nekontrolovane hádzať po podlahe. Po chvíľke prevaľovania sa ho začali tiež objímať plamene. Človek bližšie naťahoval ruku o pomoc. Odťal som mu ju. Potom som mu tiež zarúbal do hlavy. Prestal som ten ich unavený krik zvládať a začal nekontrolovane rúbať do všetkých tiel striedavo. Striekajúca krv hasila sykotom plamene. O chvíľu bolo ticho. Miestnosť neskutočne páchla zmesou horľavín a spáleného mäsa. Oheň sa už nešíril a zjavne dokonával. Stál som celý od krvi a zvieral sekeru kŕčovito v rukách. Ten puch smrti som vnímal ako vôňu víťazstva. Odišiel som z miestnosti. Na chodbe som sa vyzliekol a oblečenie starostlivo naskladal do igelitky.  Poutieral som sekeru, a handru odložil tiež. Na rýchlo som sa umyl a vzal si nejaké pracovné šatstvo zo skladu. Vrátil som sa otrel kľučku z rozbitých dverí do Šéfovej kancelárie. Potom ešte z vchodových. Predpokladám, že v kancelárii oheň všetky stopy zničil. Sadnem si vonku do drahého auta mŕtvych. Kľúče sú tu. Skvelé. Sekeru a igelitku so šatstvom musím skryť. Otvorím kufor auta a objavím sadu niekoľkých nových oblekov.  Pekný zvyk. Niektoré mi iste sadnú. Možno keby peniaze tu boli. Peniaze mi niečo pripomenuli. Šéfova škatuľa! Oh do... bež! Vbehnem späť do miestnosti. Oheň už nehorí. Zápach sa stal neznesiteľným. Naplo ma na vracanie. Vôňa víťazstva sa stratila a ostala len puch smrti. Nesmiem tu nechať nič! Rýchlo beriem škatuľu a utekám von. V aute si už môžem zvracať koľko sa môjmu telu zachce. To odchádza so mnou, nezanechám predsa teraz tak hlúpo nejaké stopy. Zhlboka dýcham. V aute už ledva predychávam. Riadim jednou rukou a druhou škatuľu kŕčovito pritískam k telu. Uvedom sa! Pokoj. Už nič nehrozí. Zachránil som Ťa miláčik. Uvedomím si, že ak to bol celé klam, ak som si to celé vo svojej hlave, vo svojej chorej hlave vymyslel, zabil som „náhodou“ štyroch ľudí. Asi by som ich nenazval nevinnými, ale ak Šéf s Tebou nič nemal....ak tá smska neznamenala, že ... Už som mimo pracoviska. Spomalím a vyberiem sa smerom k bytu. Ešte nás dnes čaká dlhá noc miláčik a na pochybné myšlienky nebude čas.

 

 

...ktorý rozvoniaval na celú miestnosť. „Tak už ma nenaťahuj. Je?“ začala byť netrpezlivá. Sadla si oproti a usmievala sa. Nemusel som povedať nič, len som perami naznačil ochutnanie vriaceho čaju a prikyvoval. Myšlienka, ktorú sme vlastne za celý čas nahlas nevypovedali je spravila takou šťastnou až sa z plného hrdla rozosmiala. „Moja malá Dália,“ jasala a neveriacky si zakrývala ústa. „A Tí hlúpi lekári vraveli, že už ...“ tešila sa víťazoslávne. „Máte tu dáku vodku?“ opýtal som sa keď som tým trápnym čajom štrngol o podšálku a drzo si otvoril chladničku. „V skrini iste...“ stará mama nechápala, čo sa so mnou deje, nechápala, že starou mamou ani nie je a nikdy nebude, prvých pár chvíľ iste ani nechápala, že to čo sa práve deje nie je objatie z radosti, a že je krk tak skoro nepustím...

 

 

Prvé ranné lúče ma šteklia po tvári a preberajú  zo sna. Kde otvorím oči vidím, že to nie je slnko, ale chrbát Tvojej ruky na mojom líci. Chcem Ti povedať, že...,ale Ty mi priložíš prsty k perám tak, aby som nemohol. Chcem povedať koľko som toho stihol. Že mafia je mimo hry, že mám aj človeka čo preplatí obsah škatule, že Tvoja mama veci už správne pochopila, že To čo som včera spravil s Tvojím telom bolo naozaj nevyhnutné. Nepotrebuješ počuť nič z toho. Všetko predsa vieš, stále si so mnou. Stále si pri mne. Keď ma oslovíš menom zvuk Tvojho hlasu spraví situáciu reálnou viac ako akúkoľvek inú udalosť posledných dvoch dní. Ešte ma volaj k sebe, prosím v myšlienkach, pretože ústa sú už maximálne zamestnané Tvojimi. Stiahnem Ťa k sebe do postele úplne a hodnú chvíľu sa od seba neodlepíme. Po vášnivom milovaní ešte na chvíľu usnem, ale keď sa prebudím som si istý, že to nebol sen. Ak je niečo čo vo svojom živote nazývam realitou je to milovanie s Tebou. Pretieram si oči a lenivo idem do kuchyne nášho nového domu. Pohladím cestou plastovú fľašu plnú Tvojho popola. Auto som schoval. Dnes nás nik nebude rušiť. Všetko som zaopatril. O všetko som sa postaral. V noci zbehnem zakopať babku niekam fakt ďaleko. Otváram chladničku kam som premiestnil vodku zo skrine. Vychladená, raňajky ako to mám rád. Nalievam sa a chystám sa pomalým krokom opäť zvaliť do postele. Potrebujem premýšľať. Začujem pípnutie. Zas ten skurvený telefón. Stáva sa z toho pravidlo. Chvíľu mi trvá kým ho nájdem. Mám ho celý čas pri sebe. Správa mi oznámila kedy a kde a prišla z kontaktu zapísaného ako Kšeft. Takže miláčik vyzerá to, že aj táto noc bude dosť nabitá, musím si pospať cez deň, len sa kľudne pritúľ ku mne...

 

 

...predo mnou stála dáma, v bielo modrom v ruke s krabičkami od liekov. „Ahoj,“ premeriavala si ma.  Bola pekná, mala niečo po štyridsiatke, slušnú postavu, možno trochu nesymetrickú, ale veľmi originálnu tvár a úzke okuliare, ktoré jej dodávali na inteligentnom výraze. „Vy ste?“ opýtala sa. „Vy sa staráte o našu mamku?“ prebral som komunikačnú iniciatívu a gestom ruky jej naznačil možnosť vstúpiť do domu. Nemá predsa čo nevhodné zbadať, teda kým ju nepustím do pivnice. „Pani nepomínal, že ma syna, len o dcére viem,“  vyzvedala. „Ja som vdovec po jej dcére,“ vypadlo zo mňa ani neviem jak. Zaskočila ma moja priamosť. Dália predsa žije, ten popol je len pre ľudí okolo nás, ktorý nechápu ako to máme. Ráno sme sa predsa milovali. Prišlo mi zle. „Prepáčte,“ musel som si na chvíľu sadnúť a upokojiť sa. To v nej prebralo opatrovateľské pudy a starostlivo ma chytila za ruku. „Ste v poriadku?“ nevedela som. „Som, ja...nemohli ste, to len teraz nedávno sa stalo. Bola tehotná a niečo ...niečo sa proste pokazilo. Ani ona, ani plod nemali šancu.“ Po tvári mi stieklo niekoľko neveľkých sĺz, o ktorých úprimnosti som ani ja v tej chvíli vôbec nepochyboval. „Mama šla k nej, teda k telu,“ odvrátil som pri tom slove zrak, „do mesta.“ Jednou rukou mi stískala moje zovreté dlane a druhou ma hladila po ramene, bolo mi tak dobre. U niekoho som na chvíľu opäť človekom. Stále som musel myslieť na sľub, ktorý som dal pred chvíľou a stále viac som potreboval vyriešiť situáciu. „Prepáčte,“ neprestával som ospravedlňovať, „už mi je ľahšie, som nezdvorilý, smiem Vám aspoň spraviť čaj? Všetko Vám porozprávam.“ Bez slova s mamičkovsky starostlivým úsmevom vstala a nasledovala ma do kuchyne, pričom ma cestou neprestávala zľahka hladiť na chrbte...

 

 

---