Neuveriteľné

„Stretla som Ivana. Mrzí ma, že sa spolu nebavíte,“ využívam príležitosť, keď sa ozve môj bývalý. „ Pýtala som sa ho, v čom je problém, prečo ti neberie telefón. Vraj kvôli mne sa na teba hnevá. Kvôli mne?! Nechápala som. Poznáš ho, veľa toho nenahovorí, len čosi naznačoval a niekoľkokrát zopakoval, že je to len kvôli mne: Tak mu hovorím. To je naozaj vtipné. Ja som s ním bola oslavovať na Ostrove jeho šesťdesiatku aj s jeho synom, manželkou a našimi deťmi a ty sa na neho hneváš kvôli mne. Vyvalil oči, či to myslím vážne. Samozrejme, že vážne. Ja naozaj nemám dôvod sa na neho hnevať. Všetci máme, čo sme chceli. Zdá sa, že pochopil a tak trochu pod nátlakom mi sľúbil, že ti telefón zodvihne. Vypýtala som aj mailovú adresu, tak mu napíš. Urob to, vieš, že Ivan prvý krok neurobí.“

Na druhej strane ticho.

„Tak zavoláš mu? Napíšeš mu?“ som netrpezlivá.

„Nie.“

„Nie? A prečo?“ nechápem. Veď som mu to tak pekne predžuvala.

„Lebo je debil.“

„To je všetko, čo mi k tomu povieš?“ nenechám sa odbiť.

„Keď chodil za mnou do roboty, objímali sa so Sylviou ako brat a sestra, myslel som, že si rozumejú a keď som si ju zobral za ženu, nevie jej prísť na meno. Aj keď bol Samko malý, stretli sme sa na úrade, ani sa na neho nepozrel.“

„Aha. Tak neviem... ale myslím si, že už kvôli mame by ste sa mali dať dokopy, vieš, ako veľmi jej záležalo na tom, aby rodina držala pohromade. Keby žila, umrela by od žiaľu, keby videla ako ste sa všetci traja odcudzili, nestretáte sa, nič o sebe neviete. Samova Vlaďka už má tretie dieťa, ty si vedel iba o jednom. Vieš, ako mama trpela, že nemala vlastnú rodinu, o to viac jej záležalo na vás.“

„Čoby nemala,“ odvrkol.

„To ako myslíš?“ pýtam sa nechápavo. „Veď bola z decáku!“

„To vôbec nebola pravda.“

„Akože nebola?! Veď som bola pritom, keď to takto u nás rozprával a mama sa hnevala, nechcela o tom hovoriť, vstala, chcela odísť, ak neprestane.“

„No práve. Tatko si to celé vymyslel.“

„Vymyslel?! Prečo by to robil?!“ Som celkom vykoľajená, nerozumiem, čo sa mi to snaží po toľkých rokoch nahovoriť, čo sú to za nezmysly.

A potom sa to z neho začne valiť: „Keď bol tatko v nemocnici, pred smrťou mi povedal, že všetko bolo inak, že ja som mu bol vždy najbližší, chce, aby som vedel pravdu. Mama nebola z detského domova. Mala rodičov, aj súrodencov. Lenže pochádzala z buržoáznej rodiny. Keď začali spolu chodiť, jej otec si ho dal zavolať vo fabrike na bránu a tam na neho nakričal, že taký niktoš si nebude robiť z jeho dcéry matrac. Pohádali sa a bohviečo tam ešte bolo, mama jednoducho ušla z domu, tajne sa zosobášili a jej rodina viac neexistovala. Tatko bol komunista, keď chcel robiť kariéru...taká kurevská doba to bola.“

„Preboha! Celé roky nám všetkým takto klamali?!“ ešte stále nemôžem uveriť, pripadá mi to ako z nejakého filmu.

„Čo vám! Ale nám! Deťom! Keď si predstavím, koľko sme sa vypytovali, prečo nemáme žiadnu babku, ani dedka a ostatní majú dvoch. A tatko nás len po kopaniciach a Brezovej vláčil, k strýcom a tetkám, toto je vaša rodina.“

„Ale čo mama? Tá sa nebránila? Ako sa mohla zrieknuť vlastnej rodiny?“

„Čo ja už teraz viem, ako to všetko bolo. Ja som zostal v takom šoku, že som sa ho nedokázal na nič opýtať. Len som tam stál jak sprostý, díval sa a nezmohol som sa ani na slovo. Nikomu som to celé roky nepovedal. Ani Ivanovi, ani Samovi, ty si prvá, komu to hovorím.“

Rozoberali sme útržky, snažili sa poskladať niečo z toho mála, čo sa nám podarilo počas ich života započuť, nazbierať. Bolo toho naozaj málo. Dve fotky, ktoré našla naša malá dcéra, keď sa u nich hrala, zrejme iba omylom zabudnuté medzi ostatnými vo veľkej škatuli. Na jednej bola mama malé dievčatko s bábikou, vedľa dáma v klobúku, kvalitná fotografia z ateliéru. Dostali sme vysvetlenie od otca. Vraj ju mamka prišla pozrieť do domova, doniesla jej bábiku a išla sa s ňou do mesta odfotiť. Na množstvo otázok sme dostali málo odpovedí. Zahovoril to, že mamka sa vydala, muž o decku nevedel, nemohla si ju odtiaľ zobrať. Že skutočný otec bol z bohatej rodiny a tomu nedovolili si ju vziať, preto ju musela dať do domova. Druhá fotka bola na nejakom gazdovstve. Bolo tam viac ľudí, detí aj dospelých, mama tam mohla mať nejakých dvanásť, trinásť rokov. To vraj bola ako slúžka u nejakej rodiny, ktorá si ju z domova zobrala na pomoc k deťom.

Začali sme rozumieť aj tomu, prečo bola mama taká rozhnevaná, keď musela vtedy počúvať tie výmysly o jej údajnom pôvode. Chovala sa neadekvátne, nechápala som, prečo tak vyskakuje a doslova fyzicky mu bráni, aby pokračoval. Bolo pre ňu asi ľahšie mlčať, ako počúvať vykonštruované klamstvá.

„Pamätám si, mal som asi šesť, možno sedem rokov, boli sme v Bratislave na nejakej vojenskej prehliadke. Za mamou prišiel akýsi muž, niečo jej hovoril. Zrazu pribehli dvaja chlapi a doslova ho odvliekli. Myslel som si, že to bol nejaký neznámy chlap, že ju otravoval alebo čo. Zrejme to bol jej otec. Vždy, keď sme chodili do Blavy, strážili nás, nemohli sme sami nikam ísť, aj keď sme boli väčší.

Skúšal som teraz niečo zistiť cez Sveťa v archívoch, či tam nebude v tatkových papieroch nejaká zmienka o manželkinej rodine, ale nič nevypátral, tatko sa postaral, aby všetky stopy zmizli. Jediný, kto poznal pravdu, bol jeho najlepší kamarát z vojny, partizán Jano, ten bol pre neho viac ako rodina. Stretol som sa s ním po otcovej smrti v krčme, ale viac ako ja nevedel.“

Náš najdlhší telefonický rozhovor. Bolo mi ho úprimne ľúto. Neboli to moji vlastní rodičia, ale mala som ich rada, dôverovala im. Nedokážem sa s tým zmieriť. A čo on? Ako má on s týmto žiť? Nebolo by lepšie, keby si otec toto tajomstvo zobral so sebou? Mama odišla pár rokov pred ním, vedela, že zomiera a nepovedala. Možno zo strachu pred otcom, možno nechcela ublížiť synom ešte viac.

Prinútil ju k životu bez vlastnej rodiny, či presvedčil, že takto to bude pre jej deti lepšie? Zostáva nám už len fantazírovať, domýšľať si, čo a ako sa v štyridsiatych rokoch udialo.