kôstky

Začalo sa to tým, že si Ana obliekla tričko s princeznami.

Pochválila jej ho dievčina s neprítomným výrazom, ktorá chodila so študentom štvrtého ročníka právnickej fakulty (poznali sa od základnej školy). V ten týždeň sa stali dve ďalšie veci: Ana sa pokúsila predať francúzsku rozprávkovú knihu o ježibabách žene, ktorá telefonovala a vždy, keď vyslovovala slová „pani riaditeľka“, mala v očiach výraz, ako keď sa zo Sixtínskej kaplnky vznesie dym. Spomenula si vtedy na vetu Joela Dickera, že neodškriepiteľná dôstojnosť manželského páru sa spozná tak, že si každý rok kúpia nové auto.

Druhá vec bola, že skoro prišla o ruku, keď sa jej na ňu prisal až po zápästie statný kus sumca obrovského. Fascinovane hľadela na jeho dlhé fúzy, ktoré ju šteklili. Odvtedy bola pevne rozhodnutá, že si nikdy nekúpi mačku (fúzy).

Vždy, keď mali na obed ostrieža, Pascalov otec spomenul, že existuje ostriež zlatý a ostriež červený a že ostrieža červeného si zvykli dávať v reštaurácii Nordsee v Rakúsku. Keď sa k nim Pascalova mama pridala pri stole, vždy to spomenula tiež.

Raz bola Ana na oslavách dňa detí v Sade Janka Kráľa a všimla si: 1. veľkú detskú veselosť, 2. unavenú pracovníčku Červeného kríža so zvlnenými vlasmi. Vždy sa jej páčilo, keď sa otcovia so synmi rozprávali v autobusoch o pôvode slov ako je curriculum.

Tvrdila: svätá dvojica na cesty, pas a žemle, pas a žemle. Milovala balkónové zákutia. Pripadalo jej, že tie hodiny vysedávania na verande dodávajú všetkým predmetom – kvetináčom, mise, hlbokému rámu na stene – charakter. V krajinách, kde mali metrá pohyblivé schody, bola kľudná. V tých, kde pohyblivé schody neboli, tŕpla, či jej chybné rozhodnutie, pokiaľ ide o šípky v podzemných chodbách, nebude viesť k zlostnému buchotu ťažkých kufrov ostatných členov výpravy o dlažbu. Mala aj fón a aj pod.

Niekedy ráno sa jej po ceste zdal svet zarastenejší? (nebolo to isté).

Ana označovala proces, keď sa človek adaptuje na určitý mesiac, príponou –enie. Napríklad: májenie. Zvykla si odpočítať priehlbiny a kopčeky na ruke. Kopček. 31. máj: traja pupkáči nesú krížom cez cestu máj so stuhami do krčmy, autá sotva stačia brzdiť. V deň, keď visela pred Billou fotka dvadsaťdvaročnej dievčiny s čelenkou a zapálenými sviečkami, kúpila reďkve a uhorku.

Ana rozlišovala dva druhy spojov: medzimestské (premýšľavé) a prímestské (tlačivé).

Až raz vo vlaku pochopila, že pri všetkých tých príbehoch, ktoré okolo seba cítila, už keď bola tínedžerka, chodila v piatok sama domov a chcela byť ich súčasťou, bude vždy len pozorovateľom, bude súčasťou možno jedného, ale všetky ostatné budú tam, pred ňou, budú skvelé ako vlajka vo vetre alebo vtáčí trus na dozretej čerešni a bude ich môcť ohmatať, dívať sa na ne, nebude však v nich. A inak to ani nemá byť.