Kvapla kvapka, klapla klapka

,,Kvapla kvapka, klapla klapka, kvapla kvapka, klapla klapka...“

Pohľad prilepený k fľaške s infúziou, na jazyku detský jazykolam. Ale sám pred sebou som musel priznať, že príhodný.

Vegetil som si tu takto každý piatok. Len pár hodín. Na začiatku mi prišlo celkom fajn s niekým debatovať, pokojne aj o ozónovej diere a vplyve plynov na jej zväčšovanie. Postupne mi však stačila vlastná spoločnosť, počítanie múch, hľadanie prasklín na maľovke, či detské veršovačky.

Moja ,,obľúbená“ dávka chemikálií mi prúdila priamo do žily. Sestričky a ďalší zdravotný personál, chodili po špičkách, aby náhodou nevyrušili pacientov z depresívnych stavov.

Ostávalo ešte pár hodín, kým jed vykvapká, privrel som oči a popustil uzdu fantázie.

,,Pán Hladký, mám pre vás skvelú správu, vyhrali ste. Dokonca prvú cenu!“

,,Fíha. Pád doktor, tušil som, že ste kapacita. Rýchlo, čo to je?“ očká mi svietili od nadšenia, očakávanie vo mne rástlo.

,,Neskúsite hádať? Noo, aspoň raz. Urobte mi radosť.“

Šibal jeden, vedel ako na mňa. Stačilo vidieť jeho psí pohľad a nemohla padnúť iná odpoveď.

,,Dobre.“

,,Tak rýchlo, rýchlo hádajte, neviem sa dočkať!“

,,Hm, je to cukrovka?“

,,Nie, nie, neuhádol, neuhádol.“ Doktorský si spokojne hnietol ruky, miesto očí mal priam halogénové svetlá, jazyk sa mu medzi perami zvíjal ako had. Bolo nad slnko jasné, že mi to chce oznámiť a čo najrýchlejšie. Pohľadom som mu naznačil, že nech teda spustí.

,,Máte rakovinu. Dobré, čo?“

,,Ohohooo, skutočne prekvapenie vo veľkom štýle. Čo s tým plánujete robiť?“

,,Nič, celkom nič. Necháme nech to pekne kvasí, hnije, bujnie. Áno?“

,,Nuž nedbám, vy ste doktor, vy viete najlepšie ako na to.“

Opustil som ordináciu a vybral sa smerom domov. Ako málo stačí a odrazu je niekto vďaka mne šťastný.

Zdravotníctvo prežívalo práve najväčšiu krízu za posledných sto rokov. Pacienti sa míňali, každý hýril zdravím. Patológov dávno zrušili, nebolo do čoho pichnúť. Internisti vymreli po meči, keď bojovali na nemocničných chodbách o každú chorú dušu. Len onkológovia sa kde tu ešte vyskytli. Totiž, istý pánko na ministerstve zdravotníctva si ich pomýlil s ornitológmi. Tak iba predal dokumentáciu na ministerstvo životného prostredia a fungovalo sa ďalej.

Vykračoval som si domov cez centrum mesta, občas stretol nejakého známeho, prehodil pár zdvorilostných fráz a išiel ďalej.

Pred bytovkou ma zastavil sused.

,,Tak ako? Čo máte nové?“

Bolo na ňom vidieť, že mi chce niečo povedať, priam sa triasol nedočkavosťou. Tak som svoju odpoveď len fľochol do vetra.

,,Ujde to. Čo vy?“

,,Predstavte si, dnes zistili, že mám osteoporózu!“

Chvíľu som uvažoval, že ho potľapkám po pleci a zagratulujem. Ale v ten moment sa vo mne zobudil čertík.

,,No a predstavte si, že mne dnes zistili rakovinu!“

Okamžite mal po nálade, ale mne to bolo srdečne fuk. Obišiel som jeho zrolovanú gambu, ktorá siahala až po zem a zamieril domov.

,,Pán Hladký, pán Hladký, infúzia už dotiekla. Môžete ísť.“

Hlas ku mne doliehal z veľkej diaľky, ale postupne bol bližšie a bližšie. Sestrička ma držala za rameno a mierne mnou triasla. Len veľmi pomaly som si uvedomoval, že ležím na posteli a v ruke už nemám kanylu.

,,Pomaly, aby sa vám nezatočila hlava, len pomaly.“

Opatrne som sa posadil, chvíľu tak zotrval a skočil na rovné nohy.

,,Nebojte, budem ok, ako vždy. Tak zase o dva týždne?“

,,Áno, presne tak, nič sa nemení.“

Pred nemocnicou už na mňa čakal objednaný taxík. V tieto dni som nebol schopný šoférovať. Chlap za volantom mlčal. Na základe objednávky vedel kam ma má odviesť. Aj počas cesty sme obaja mlčali. Na určenom mieste som mu vyplatil požadovanú čiastku a vypadol.

Pred barákom susedka okopávala malú záhradku. Času mala dosť, dávno bola na dôchodku a týmto si aspoň krátila čas. Samozrejme, fungovala aj ako spravodajská služba. Ak ste chceli vedieť čo sa kde deje, kto sa s kým pohádal, kde sa rozvádzajú a ktorý manžel práve otĺka ženu alebo ju psychicky týra, stačilo sa jej opýtať. Toto všetko mi oznámil cudzí chlapík na chodbe pred dvoma týždňami, keď som sa sem presťahoval.

Môj pôvodný plán, opatrne sa okolo nej prešmyknúť, nevyšiel.

,,Aaaa, susedko. Tak ako sa máme? Ste tu už štrnásť dní a ani slovka sme neprehodili. Musíme predsa utužovať susedské vzťahy. Darí sa, darí? Bytovka sa vám páči? Veď sa nenechajte prosiť a hovorte."

„Baba jedna zvedavá, veď ja ti dám!“ prebehlo mi hlavou. ,,Ale hej, darí. Mám rakovinu, pár mesiacov života, ale nasťažujem si. Aspoň budú mať do čoho doktori pichnúť. Čo vy?“ Nahodil som ten najžiarivejší úsmev a odkráčal preč.