Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seláska je retro II.
Autor
Dalimir
pokuta
tak ako oko nie je celé biele
v cele dúhovky
nečakám s dúhou kým
bodnutý lúč už zostal v tele
(mať ich na stovky
a teba dostať do postele)
zrastie sa rana v mojom oku
ani zrenička
už večnosť nevyčká
zostaneš celkom bez nároku
moja maličká
no nie bez – pokút
pokútne hladím tvoje telo
aby mi samo naletelo
ak si ťa získam
iskrička v oku celkom zblízka
a jemný dotyk mihalníc
ma ešte nezmárni
to čo sa deje na bojiskách
skončí o pár dní
ak si ťa získam
také je všetko – rub a líce
na to že pravdu vyslovia
sú bohovia
ešte sa s tebou bijem síce
o celý svet a o to viac
o tvoje nohavice
a o to čo je pod nimi
s krivkami vo dne v noci zvodnými
jak ťa pripútam
čo ma je po tom o čom snívam
keď si tu pri mne – v pohári
sa mi zamaríš
a jasná túžba – celkom živá
sa netvári
že nesmiem prísť už na tvoj privát
tam si ťa vložím do postele
a možno že si vyhútaš
jak ťa pripútam
k myšlienkam čo sú celkom smelé
môjho kohúta
ktorý sa ukryl v tvojom tele
len mesiac ktorý osamel
má radosť z našich nahých tiel
padnú do básne
len pocit šťastia čo ma núti
nebyť už nikdy nešťastný
žije na básni
môžem ti byť už navždy ukradnutý
veď ťa nevlastním
okovy lásky odpadnú ti
veď umriem vlastne ako živý
myšlienky moje nevlastné
padnú do básne
a kde sa vlastne dejú divy?
keďže súčasne
ten mesiac na nás čo nás ešte živí
hovorí – nič vám netreba
iba ísť rovno do neba
inému never
tak ako ukradnutý sever
sa zrazu zjavím na juhu
jak er na druhú
a v tomto opatrnom hneve
si ma sústruhuj
inému never
veď mám len celkom iný nástroj
ktorým ťa obrobím
možno na doby
na mojej dôkladnosti nástoj
veď nie som súdobý
a nie tak často
záleží telu na tele
aby nespadlo z postele
telo na telo
už ani neviem čo mi chýba
možno len hudba pomalých
a tvoj dych
už vyšlo slnko – vzduch sa hýbal
no a z tých
sonetov zostal iba vzdych
iba ty nie si nikdy sama
červená lienka s nimi – bodkami
ti oznámi
že by som nerád tvoje srdce zlámal
láska núka mi
oblohu purpur jemný zamat
a ďalej telo na telo
až sa mi v očiach zatmelo
už viem
ruka mi skĺzla trochu nižšie
ako som najprv odhadol
myká sa naše mikádo
už by som radšej domov išiel
nepichal kolík do hadov
vymenil obraz za zátišie
no iskra v oku ktorú zbadám
vzdych ktorý viacej nestlmíš
láme tíš
a náhly sipot môjho hada
očarí celkom tvoju myš
takže viem teraz čo máš rada
mačka či myška priraz mu
obrovskú dávku orgazmu
na jazyk
kým toto slovko použijem
prichádza mi už ako zvyk
rovno na jazyk
a práve tento rovnaký je
vždy keď ním povieš bohovi
že práve ako ty ho pije
už keď ma tebou pokúša
harpúna vyletela
z tvojho tela
do mojich očí v kraji vankúša
nahá a opatrne smelá
ach veni vidi venuša
keď kladieš na mňa ruky otázky
ako som smel žiť bez lásky
čierne na bielom
v tom sivom oblaku sa strácam
priepasť sa hĺbi a ja pomaly
kameň odvalím
keď do mňa padáš radosť spiaca
valí ovály
tak ako neodvratná práca
ktorá mi plní notes
čierne na bielom zasvieti
– pohľad zastretý
veď som tu zasa osamote
čo predtým
keď som sníval o tej
ktorá sa básni schovala
nebolo možné – bezmála
na kraji sveta
prehnaný pocit celkom biely
uprostred farebného leta
mi hlavou lieta
mal som byť ako prvý v cieli
na kraji sveta
maľovať akvarely
no z mojej brady ozýva sa zima
pridlhý pochod – hudba pomalá
sa v nej schovala
chuť tvojho bozku ešte vnímam
rúti sa na nás povala
zrazu zamrazí ma:
ešte si o mňa opretá?
tiež si ťa celú pamätám