Podozrenie

 

            Väzenský  lekár sa skláňal nad telom. Stále sa prejavovalo trhanými pohybmi, ale čo to predvádzalo určite dávno neboli známky života. Azda už len posledné záchvevy ktorými  mozog, z ktorého sa vytrácala posledná energia,  skratoval a zmietal sa v snahe boja o záchranu. Spútané telo stočené na podlahe v neprirodzenej polohe zaujalo jediným zranením, hrubou modrou čiarou na krku, ktorá kopírovala kresbu reťaze ako dokonalé  tetovanie. Kresba pred očami s vyhasínaním života menila farbu do hneda...

 

          Auto zastalo obďaleč domu mimo svetiel z chodníka. Pneumatiky  ticho zavŕzgali o asfalt spomaľovaním pohybu a keď zhasol motor úplne zdalo sa byť ticho absolútnym. Otočením kľúča v zapaľovaní zhasol motor a s ním aj všetky kontrolky. Auto sa ponorilo do úplnej tmy. Tá intimita osobe v ňom veľmi vyhovovala. Oči sledovali cez pootvorené okienko nízky dom s osvetleným vchodom. Veterný večer osviežoval interiér auta čerstvým vánkom, ktorý nechával tušiť dážď. Záblesk zapaľovača a tiché zapraskanie cigarety. Ešte  si chvíľu posedí, pofajčí, popremýšľa... cigareta  pôsobila upokojujúco, možno dnes vôbec ani nevystúpi z auta.

 

            Ponáhľala sa domov. Rýchly krok prezradzoval nešetrnosť nohami a buchnutie dverami nešetrnosť materiálom. Priority boli v tomto prípade jasné. Nesmela zmeškať správy. Obzvlášť nie dnes. Dnes teda nie. Navzdory svojim zaužívaným rituálom vbehla do obývačky obutá. „Nenanos mi tu blato!“ počula matkin krik takmer reálne. „Nasrať,“ odpovedala si plne nahlas. Nutkanie kašľať kompenzovala rytmickým dýchaním sprevádzaným tlmením piskotom. Konečne. Najprv slabý jas 94 cm plazmy sa posvietením zosilnil do jasného žiaru a priestor preťal rev reklamy. Stihla to! Ufff. Teraz sa môže pokojne vyzuť, zasvietiť a fungovať svojím tradičným tempom. 

 

            Zapla nahrávanie. Krimi noviny začali. Hlučnou znelkou sa presadili v celej miestnosti. Najprv zrýchlený prehľad jednotlivých správ. To ešte stihne pár drobností. Konvicu na čaj. Dosypať mačacie granule. Vziať si konečne niečo zjesť a sadnúť si na gauč. Autonehody. Stratení. Nuda. Zase reklama. Strašná nuda. Pritiahla si podnožku z pravej strany bez toho, aby sa obzrela. Vždy vie presne čo kde je. Matkin hlas o jedení na gauči pred televízorom vnímala len ako chabú ozvenu v nejakom tmavom kúte mysle. Už je to tu. Hľadané osoby. Automaticky sa ľahko priklonila bližšie k obrazovke.  Periférne postrehla odlesk z fólie, v ktorej mala zbierku materiálov. Nie, že by si potrebovala niečo overovať. Všetko drží v hlave. „No tak,“ posmeľovala telku. Z kuchyne sa ozvalo nejaké slabé buchnutie. „Áno, tu som, poď...“ nevenovala zvuku zvláštnu pozornosť. Skončilo štandardné defilé hľadaných osôb a začali príspevky o najdrsnejších prípadoch. Vždy pozerávala všetko, dnes jej niečo nesedelo práve v tejto rubrike. Dvere z kuchyne sa potichu pootvorili a Damián vstúpil do obývačky ladným krokom, tak ako to len mačky vedia. „Oni sa na ňu normálne vysrali,“ povedala nahlas keď jej to došlo. Slzy mala na krajíčku. A keď sa jej kocúr usadil na kolenách  pohladila ho takým tlakom až sa zježil  a zoskočil. „Normálne sa na ňu...“  vyskočila z gauča a kričala na nemo prizerajúce zvieratko. Žila roky  sama a hlasné rozčuľovanie sa doma nijak netlmila, „som zvedavá,“ sadla si opäť „či toho hajzla, čo zvedavá, som si istá, že jemu sa budú venovať.“ O chvíľu sa upokojila a pozorne čakala do konca relácie. Kocúr sa niekam stratil a tak si na kolená dala fóliu z materiálmi ohľadom prípadu, na ktorý čakala. Teda tých najdôležitejších z nich. Relácia sa skončila. Nič. „Serú už na neho sestra. Sme na to samé.“ Povedala do zvuku reklám, myslela tým však „som na to sama.“ Stáčala hrubo napchatú fóliu tak ako jej to ruky dovolili a fólia jej odpovedala bolestivým pukaním. Premýšľala. Začala hlasno funieť.  Napila sa rýchlo medového čaju čím trochu zjemnila potrebu kašľať. „Som na to sama, to neznamená, že Ti to uľahčím,“ usmiala sa. „Damián!“ zvolala. „Vieš, ktorého je dnes? Polícia na to kašle, televízia na to kašle, ale ja viem aký je dnes deň.“ Dnes je deň, pokračovala v myšlienkach, deň keď mám veľkú šancu ho nájsť.

 

            Osoba stála pred domom. Niekde medzi svetlom z chodníka a tým pri vchode. Vonku sa vietor zdal o poznanie intenzívnejší a miestami už padli aj prvé kvapky. Aj malý krok bol utrpením a vyžadoval veľa sebazapierania. Nezapálenú cigaretu v rukách užmolila už tak, že sa stala nepoužiteľnou, ale nedokázala ju zahodiť. Každý krok vyžadoval rituálnu sériu nádychov a výdychov v správnom poradí a tlak do zatínania pier a očných viečok. Napriek tomu bolo nenapredujúce postávanie len zdaním a osoba sa pomaličky približovala k domu. Keď dosiahla hranicu vytvorenú žiarou svetla pri vchode kroky sa stal ešte pomalšími a náročnejšími ...

 

        Neveľký  domček mal nezariadené podkrovie, na ktoré sa dalo dostať dreveným rebríkom. Ten mohla podľa potreby odmontovať a tým sa podkrovie stávalo tajným. Skrývalo vyšetrovaciu miestnosť podobnú z kriminálok o profesionálnych tímoch. Obsahovala dokonca aj veľa modernej elektroniky. Za tých 20 rokov toho zozbierala dosť. Neinvestovala vlastne do niečoho iného. Do nikoho iného. Nájde ju. Teda jeho. Teda ich. Netuší či ona ešte žije, ale jeho si nájde určite. Nájde a zabezpečí, aby už nikomu neublížil. Okolo mala kvantum fotiek. Odpočúvala policajné hlásenia, mala predplatené všetky časopisy aj denníky v rámci témy. Niekoľko najnovších kníh o sériových vrahoch a únoscoch v polici pod povrchom stola a kreslo, v ktorom vysedela pri premýšľaní aj celé hodiny. Veľkú obrazovku, ktorú však dlho nepoužila a polystyrénovú nástenku s mapou posiatou špendlíkmi, niektoré spojené niťami do geometrických obrazcov – pracovala totiž súbežne s niekoľkými teóriami o jeho pohybe a činnosti.  Dnes je to 20 rokov čo chcel uniesť sestru. O tomto jedinom fakte nikdy nepochybovala a ani ho nijako zvlášť neoverovala. Videla ho predsa. Tie fotky v televízii sú smiešne skreslené a nedokážu podchytiť to čo má v očiach. Videla ho vtedy keď zabili Matku –teda keď on zabil Matku, aj keď zmizla Sestra. Čo spravil tej druhej nie je isté, je dokonca reálne možné, že naozaj ešte žije. Netušila v akom stave by musela byť, ale rada verila, že ešte žije. Išlo jej záchranu života. Žiadnu pomstu. Na Matku kašľala, ani ju nemala rada, ale jej dvojča...hľadela na mapu. Podľa jej najsilnejšej teórie unášal dievčatá v puberte minimálne každé 4 roky. Ani sa neobťažuje pokryť nejakú zvlášť veľkú oblasť. Modus operandi sa dokonale opakuje. „Toľko krát som sa to snažila vysvetliť tým debilom.“ Mrmlala si pre seba a prechádzala prstom cestou nití. Mala to prepočítané do detailov. Sestra zmizla mesiac po Matkinej smrti.  Matku zabil lebo mu prekazila prvý pokus. Preto polícia nechápala frekvencie únosov a súvislosti s vraždou. Nemala to ako dokázať. Prezrela stovky opisov zmiznutých dievčat za 20 rokov.  Dokonca dva páry rodičov navštívila aj osobne, ale neprinieslo to žiadne zvláštne výsledky. V období keď zmizla sestra boli toho hajzla plné médiá. Taký na pohľad nevýrazný typ, chudý, nenápadný, človek by mu dal drobné na chleba. Vravelo sa, že dievčatá unáša, ale nevraždí. Pravdepodobne ich drží v nejakej chate mimo civilizácie ako svoje ...ťažko to pomenovať a ťažko si predstavovať. Sestra stále môže žiť. To jediné je pre ňu podstatné. Veď mohla byť stále tu. Matka ho vtedy mohla zastaviť, ale ešte aj v tomto bola neschopná. „Vedela len kritizovať a posmievať sa ak niekomu niečo nešlo.“ Prešla do tichého monológu preberajúc fotky stratených dievčat. „Keby ju ten maniak neobjavil prvú iste sa schová pod posteľ a nechá ho, nech si nás odnesie obe. Aj tak nás v podstate neznášala. A to ešte dávno pred tou trápnou situáciou v kúpeľni, ktorá ju tak vzala. Ako malá som si fakt myslela, že je nemocná, že je len chorobne unavená a preto ju všetko rozčuľuje. Ale vtedy, keď som to počula z jej úst, mi to bolo jasné. Raz keď sa pripila a vylievala city kamarátke, myslela si že spíme, ale ja som všetko počula, opustil ju keď sa zistilo, že to budú dvojičky. Do tejto informácie sa vraj snažil predstierať radosť a potenciál nejakej snahy starať sa, ale tie dvojičky ho zlomili a proste sa vyparil. Neznášala nás za to. Neznášala nás.“ Šepkala kým pokladala ďalšiu fotku na kôpku skontrolovaných. Aj keď hovorila šeptom, rozrušila sa. Začala kašľať, nie veľmi, ale vlhkú ruku si ako vždy skontrolovala. Len nevykašliavať krv, tak je to v poriadku. Pozrela na hodinky. Únosy sa diali takmer vždy okolo polnoci. Vždy mal obete presne vyhliadnuté vopred a keďže sa podľa potreby neštítil aj vraždy došlo jej, že sa ich pravdepodobne nikdy nevzdával. To znamená, že bol schopný s odstupom času vyhľadať znova to isté dievča. Aj tento fakt jej prišiel ako jasný a polícii to nedochádzalo. Argumenty ohľadom opakovaných útokoch na tie isté osoby s približne rovnakým opisom páchateľa považovali za náhodu. „Amatéri.“ Za roky sa vždy stratí niekoľko dievčat v rôznom veku, nie každý vidí súvislosti.  Zvonka bolo počuť ako silnie vietor. Znel neprirodzene živo, neovládateľný živel schopný priviesť počasiu čo sa mu zapáči. Narastajúce napätie sa rozhodla potlačiť zvýšenou kontrolou. Začne podrobnou obhliadkou. Zakašľala nasilu do päste, aby s tým mala chvíľu pokoj a vzala si hrubú baterku.

 

                                    

      Muž kľačal v úplnej tme. Niekto zabúchal na dvere a vyrušil tak jeho mlčanie. „Ak by ste si ešte niečo želali, ešte ...Nie“ skričal muž do tmy. „Nechcem vedieť koľko ešte. Dajte mi pokoj ešte aspoň chvíľu.“ Jeho žiadosti bolo vyhovené, ruka sa zosunula z vypínača a svetlo nedostalo šancu narušiť atmosféru samoty.

 

     Vybehla pred dom. Skúmala silným lúčom cestu pred domom a stromy na druhej strane. Nikde nikoho naokolo, len vietor dával pôsobil pohyb listov čo pôsobilo trochu strašidelne.  Najrozumnejšie jej prišlo  obehnúť pozemok domu a malého dvora vzadu a poohliadnuť sa poriadne. Spravila tak rýchlejšie ako sama predpokladala. Beh ju nezdravo zadýchal a veterný vzduch priam pálil v pľúcach. „Dala by som cigaretu,“ povedala si a zakašľala o trochu silnejšie než to jej telo práve potrebovalo. Tak, aby to počula aj matka z hrobu. Presne tak. Pani doktorka by k tomu mala iste svoje pripomienky. Vždy ku všetkému mala a všetci, čo ju poznali len z práce, jej to žrali. Len ony nie. Usmiala sa pri spomienke ako raz so sestrou matke počítali koľkým ľuďom spomenie, že má štátnicu aj z psychológie čo z nej teda robí  odborníčku na výchovu detí. Po stovke ich to prestalo baviť. Ešte baterkou posvietila po okolí a na chvíľu aj do neba. „Zaprší,“ zajasala, v daždi sa vždy lepšie dýcha. Keď zabuchla dvere k domu sa priblížilo auto.

 

     Vstúpila opäť do domu. Televízor nehlučne svietil, ale rušil ju a tak ho vypla. Zhora sa ozvala séria miernych klopnutí o podlahu. Zapchala si rukou ústa, aby nerušila dychčaním a chvíľu len počúvala. Ticho. „Kto by sa tam mohol tak rýchlo dostať? Musel by predsa prejsť okolo mňa. Dám si cigaretu, dnes aj keby neviem čo,“  povedala si ako vždy keď potrebovala získať kontrolu na situáciou, teda presnejšie kontrolu sama nad sebou. Treba ísť opäť do podkrovia, kde skrýva balíček najtenších najslabších cigariet na trhu. Aj tie ju citeľne zabíjali a vyťahovala ich len nevyhnutne občas s až mesačnými odstupmi. Teraz, ak sa dobre pamätá, má ešte neotvorený balík takých fajnových. Tých s takým strieborným pásikom v hranatej škatuľke, aby bolo jasné, že sú niečo extra. Má ich hore. Buchot bude iste dôsledok dažďa. Tešila a chcela po ne vybehnúť čo najskôr, ale niečo v nej jej to nedovolilo a kráčala pomaly, opatrne. Rebrík ostal opretý o stenu a príklop otvorený. Dobre si pamätala, že to ona takto nechávala, ale aj tak je to prišlo čímsi divné. Zhora vychádzal farebný lúč zmesi svetiel kontroliek elektroniky. Mala príklop zatvoriť a rebrík stiahnuť tak ako vždy. Štvalo ju, že vzrušením z dnešného dátumu strácalo svoj zmysel pre systematickosť. Podvedome spomaľovala všetky pohyby na maximum. Zvuk úderov sa nezopakoval. Ale keď vystúpila hore zreteľne počula pohyb v rohu podkrovia. Možno ho skôr cítila. Každopádne nepochybovala o jeho reálnosti. Rohy podkrovia prechádzali šikmou strechou do stratena a v tme sa tam dalo ukryť celkom spoľahlivo. Začalo slabo pršať. Kvapky dažďa zmenili atmosféru zvukom aj vlhkosťou vzduchu. Možnosť, že by tam niekto naozaj bol jej prišla odrazu smiešna. Rytmus dopadu kvapiek rozvesil napätie v tichu a vlhko ponúkalo možnosť nadýchnutia, ktorú dokážu oceniť len ľudia s chorými pľúcami. Keďže miestnosť nemala okno, podišla k malému otvoru v strede prednej strany domu, ktorým sa tiež dalo pozorovať preddomie. Nešla pozorovať. Len do otvoru strčila nos a zhlboka sa nadýchla.  Vzduch bol úžasne svieži. Zozadu zacítila jemný dotyk. Len letmé obtrenie o lýtko. Akoby sa niekto priblížil a ostal stáť úplne tesne za ňou. Zmeravela. Chcela sa otočiť aj keď sa strašne bála. Zvedavosť však býva silnejšia ako strach. Zvíťazila. Situáciu netreba podceňovať a tak sa otočila s výkopom do, ktorého dala naozaj všetko. Kocúr preletel podkrovím a pred nárazom do zadnej steny ho zachránilo nepríjemné zachytenie do drôtov z vysielačky. Zasyčal a chvíľu sa spamätával chodením v kruhu. „Ty debil,“ zrevala na plné hrdlo. „Mohla som Ťa zabiť.“ Kocúr sa domotal a sadol si. Pozrel očami nepochopenia. „No tak,“ začala ho zrazu chlácholiť. Keď sa však len trošku priblížila s cieľom pohladiť ho, vybehol a stratil sa vo vstupnom otvore.  Spustila ramená a trochu sa uvoľnila. Tie cigarety ju akosi prešli a skôr ju lákal ďalší nádych daždivého vzduchu. Ak by tak učinila, mohla zazrieť osobu stojacu pred domom, ale vyrušil ju zvuk, tentokrát z inej časti domu. Spozornela. To nemohol byť kocúr, predsa len jeho malými labkami nespôsobí taký hluk. Vzala cigarety a baterku a zišla opatrne dolu. Tentokrát nezabudne odložiť rebrík a zavrieť tajný poklop do podkrovia.

 

     Muž sa krčil tak veľmi ako mu to reťaze spútavajúce ruky, nohy a ruky a nohy dokopy dovoľovali. Uvedomoval si, že čas je jediné to čo už nemá. Koniec bol jasný, ale čo nejasným ostával jeho spôsob. Ešte raz v živote, presnejšie pred jeho nevyhnutným koncom, chcel prevziať kontrolu nad situáciou. Nikdy nemal potrebu zabíjať, všetko čo sa stalo bolo následkom okolností. Jediné čo chcel bolo ovládanie. Moc. Najčastejším úmyslom únoscov, ktorý svoje obete dlhodobo väznia je kompenzácia potreby normálneho vzťahu. Úplne bežnej lásky čo ľudia zažívajú denne. Niekto kto vás čaká keď prídete po desne únavnom dni a opýta sa ako bolo. Niekoho o koho sa treba postarať ak je mu zle. Len on nedokázal čakať kým niekto taký príde. Tak si ich proste vzal. Pre seba. Pre ne. Občas naozaj veril, že im ponúka viac ako ich potencionálny partneri či pôvodné rodiny. On vedel milovať ako nik iný. Bezpodmienečne, ale absolútne. A tá absolútnosť bola nakoniec ich  a vlastne aj jeho skazou. 

 

      Pootvorila dvere do kúpeľne a najprv si ju prezrela v tme. Na hrubú baterku v rukách celkom zabudla. Nehlučné blýskanie sa zvonka osvetľovalo priestor obložený lesklými kachličkami čo efekt ešte zosilňovalo. Tento týždeň tu už trikrát upratovala. Vaňu, umývadlo, steny, podlahy, proste všetko vždy vyčistila k dokonalosti. Najviac neznášala vlasy. Pre jeden vlas vo vani dezinfikovala celú kúpeľňu. Akoby mohol patriť niekomu cudziemu. Kocúr sa k takému vlhkému miestu ani nepriblížil takže jeho chlpy tu  nehrozili. Nezasvietila si. Položila baterku ticho na podlahu a prikrčila sa k vani.  Poprechádzala prstami pozdĺžne po jej boku. Neznášala toto miesto. Vždy sa len rýchlo osprchovala a vypadla. Nezniesla ani svoj obraz v neveľkom zrkadle nad umývadlom. Strpela ho len pre učesanie a rýchle nanesenie make-upu. Zatisla prsty do keramického povrchu steny vane a oprela si oň čelo, príjemný chlad ju preniesol do minulosti. Kroky prezrádzali nastavenie na hnev. Nevypínateľné nastavenie, že niečo je, že bude, že musí byť zle. Matka dupala tak, že dievčatá museli tušiť jej príchod hodnú chvíľu pred vstupom do kúpeľne. Nebáli sa však, nemali prečo. Nemohli tušiť jej reakciu na spoločný kúpeľ. Ako menšie ich spolu kúpavala bežne. Zrazu pre predpubertálny vek, pre jemné náznaky ochlpenia intímnych oblastí, pre ich zaujatie týmto faktom a možno pre neustátie pohľadu ako sa dotýkajú sa v ich matke niečo zlomilo. Vždy mala plno rečí o čistote a vznešenosti. O odpore voči vlastnej sexualite, o utrpení pôrodom, ktorým musela prejsť pre ne. Začala svoje dcéry mlátiť bez ohľadu na následky hecujúc sa vlastným nariekaním „vychovala som špinavé kurvy.“ Ona sa akosi šťastlivo skrčila do vody, ale sestra sa udrela až voda vo vani skrvavela. Krv farbiaca vodu matku nie len, že nezastavila, ale obrala o posledné zábrany na niekoľko úderov, ktoré sa tentokrát ušli obom dievčatám. Okrem fyzických následkov, ktoré znemožnili dva týždne navštevovať školu, ostali hlavne tie spomienky. Zažije ešte niekedy niečo také ako odpočinkový kúpeľ aký mávajú bežný ľudia po práci? Pozrie ešte na vaňu bez toho, aby tam videla stopy krvi? Spomienky prerušilo tušenie. Už si neopierala čelo o vaňu, ale čupela v pozore ako strážny pes. Dá sa tušiť zvuk, ktorý síce nepočuť, ale vieme, že je tam? Musí znova prebehnúť celý dom. Vzala baterku a vybehla po špičkách z kúpeľne.

 

     Krčil sa a premýšľal. To slovo absolútny mu uviazlo v hlave a nedalo sa ho zbaviť. Je to čo ho teraz čaká absolútne? Vzhľadom k tomu čo vedel o posmrtnom živote iste je. Pukalo mu v krku a kostiach. Možno si aj vykĺbil rameno, ale nakoniec sa mu to podarilo. Dostal reťaz na krk a už neprestal ťahať. Strašne to zabolelo a nebolo to také rýchlo ako dúfal, ale teraz už nemôže cúvnuť. Nedaruje im ten pocit víťazstva. Prevezme zodpovednosť a kontrolu tak ako vždy. Ťahal koľko sa dalo v snahe vyvinúť dosť silný tlak na usmrtenie a spraviť to dosť rýchlo kým ho strata vedomia nevezme o túto možnosť. Strašne to bolelo...

 

     Búrka hlasno bubnovala na strechu a znemožňovala tak sledovať každý ruch domu. Povypínala všetky elektrospotrebiče a televíziu a ticho postávala v strede najväčšej miestnosti s napnutými ušami. Snažila sa selektovať zvuky. Odrazu to ticho nezniesla. „Viem, že si tu!“ zvolala do tmy. Žiadna reakcia. Možno jej už vážne šibe. „Nasrať,“ hovorila už bez kriku, rezignovane. „Počuješ skurvený únosca? Počuješ mama? Nasrať na vás všetkých.“ Vošla do kuchyne a byť ju dychčanie dusilo chcela si zapáliť cigaretu. Trasúcimi sa rukami pustila plyn sporáka od, ktorého si chcela odpáliť. Naklonila sa, ale nestihla škrtnúť iskru, keď buchli vchodové dvere. Je tu. Ten hajzel je teraz vážne tu. Reflexívne sa oprela o stenu kuchyne  a tlmila dych ako to len šlo. Mrzela ju baterka odložená na stole vedľa dresu. Zažať svetlo sa neodvážila. Počúvala kroky prechádzajúce miestnosťou vedľa. Túžila ho zabiť. Zaslúži si umrieť, vzal jej kus života. Spomenula si, že ma v podkroví policajný paralyzér. Šanca vybehnúť tam, aj keď v tme, a stihnúť priložiť rebrík bola minimálna. Jedinou možnosťou je  využiť moment prekvapenia, netuší predsa, že ho bude čakať. Začalo jej byť jedno, že nemá v rukách žiadnu použiteľnú zbraň, chcela to už len mať za sebou. Vstúpila od obývačky prudko, ale opatrne. Tmu narúšalo hromovým hlukom doplnené blýskanie sa, ktoré cez okná osvetľovalo celú miestnosť. Uvidela postavu stojacu oproti nej len zopár metrov ďaleko. Nebol to on. Stačili dve sekundy, aby osobu identifikovala. Sestra. Staršia, zmenená, ale určite ona. Stáli hodnú chvíľu bez slova oproti sebe. Nevidela ju dvadsať rokov, ale nepochybovala, že je to ona. Sestra spravila úplne minimálne gesto kroku vpred a chcela začal hovoriť. Chcela povedať, že utiekla hneď po matkinej smrti. Že utiekla, lebo nezvládla pocit viny z vraždy vlastnej matky. Že aj keď ju nenávideli obe, to ona vzala na seba tú tiaž zbaviť svet takého človeka. Že ju to mrzí a chce... Nevedela však nájsť slová a tak len chvíľu stáli v tme oproti sebe. Aj Ona sa uvoľnila a usmiala. Pokoj, ktorý ju zrazu zaplavil sa ani nedal opísať slovami a tak to skúsila gestom. Zabudnúc na nezatvorený plyn sporáka vytiahla z vrecka zapaľovač a chcela si pripáliť požmolenú cigaretu. Stačilo jediné škrtnutie...

 

     Dokázal to. Únosca čakajúci desať rokov v cele smrti na popravu, sa dokázal sám uškrtiť reťazami. Spravil tak pár minút predtým než by splatil svoj dlh spoločnosti pripravovanou popravou. Okrem bolesti sa v jeho očiach dal badať pocit spokojnosti. Ani teraz mu nik nevzal kontrolu nad jeho životom.

 

     Plamene  pohlcujúce dom svietili z mačacích očí ako ich kocúr Damián pozoroval z bezpečnej vzdialenosti. Keď ho divadlo omrzelo,  vybehol, ako to už mačky robia,  a bežal si po svojom...

             

 

 

                           

---