Vianočný pozdrav

      V predvečer Lucie, kedy sa piskľavý decembrový vietor preháňal škárami malého, podkrovného bytu, si stará pani Tereza Myslíková, už po niekoľkýkrát utrela zvráskavenou rukou skrápajúce slzy. Čerstvo ovdovená, triediac veci po manželovi, vzdorovala krutému smútku prázdnoty, ktorý sa ako neželený hosť usídlil medzi stenami. Bezútešnosť zimného večera neprebilo ani teplé svetlo starožitnej lampy, hrdo stojacej za rovnako starým kreslom. Pri pohľade naň, Terezu zaplavila nová vlna smútku. Čalúnené kreslo s prázdnou preliačinou v strede, márne čakalo na majiteľa. Drevené, ošúchané madlá, ostávali chladné ako vonkajší vzduch. Tereze všetko pripomínalo drahého Lukáša a znelka vianočnej reklamy z rádia, ju hodila do takmer bezodnej jamy reality.

      Tieto Vianoce bude po prvýraz sama. Nebude tu nik, pre koho by napiekla perníky. Lukáš miloval ich vôňu, keď sa rozlievala bytom. Bielková poleva už dávno stratila pevné kontúry, ale na kráse nezáležalo. Miloval, keď mohol potajomky vyjedať vanilkové rohlíčky zo špajze a vždy, keď Tereza zdobila stromček, díval sa na ňu s rovnakou láskou ako v deň, keď si ju ako rozochvený mladík pred päťdesiatimidvoma rokmi bral. Lukáš mal Vianoce rád. O to viac ich Tereza začínala nenávidieť.

        Na adventnom venci susedia zapaľovali poslednú sviečku, okná už deti dávno ozdobili papierovými, zimnými krajinkami, z každého bytu sa rinula lákavá vôňa, len podkrovný byt v starom meste, pôsobil pochmúrne. Odrážal náladu smutnej obyvateľky. Tam, kde po iné roky stával vianočný stromček, sa teraz kopily vrecia s pánskymi košeľami, ktoré už ich majiteľ nepotreboval. Jeho mala zahrievať už len nebeská perina. Tereza chradla zo dňa na deň. Srdce vysychalo. Samota začala vyhrávať. V mohutnej almare ostalo už len pár škatúľ po Lukášovi. Celkom vzadu, zapadnutá hlbšie než ostatné, ležala jedna, ktorú pokrývali olupujúce sa staré obrázky z novín a časopisov. Tereza sa nepatrne usmiala a nežne po krabici od topánok prešla prstami. Akoby to bolo včera, v duchu videla, ako sedia s Lukášom pri stromčeku a on si skúša práve rozbalený darček.

       Čierne poltopánky z Jasu Bardejov si Lukáš spokojne obul, vzal do rúk sivomodrú škatuľu, prešiel po veku dlaňou a povedal: „Sem, Terka moja, si budeme odkladať pohľadnice z každého mesta, ktoré spolu navštívime. Presne tak, ako sme si to vždy priali, precestujeme celý svet. A táto škatuľa nám pôjde za svedka."

         „Celý svet? Kde by sme na to vzali, Lukáško? Prídu deti, potom veru budeme potrebovať každú korunu."

         Lukáš prikývol. „Pravdu vravíš. Preto začneme hneď," povedal a podal Tereze obálku previazanú stuhou, ktorá ukrývala tajný vianočný dar – výlet do Drážďan.

          Tereza sa vrátila do prítomnosti. Bruškami prstov drapkavo prebehla po preplnenej krabici. Každý rok pribudli do škatule poltucty nových pohľadníc, ktoré Lukáš s Terezkou kupovali o to tvrdošijnejšie, o čo im osud rok čo rok nedoprial radosť z potomkov. Pohľadnice, jednu po druhej, Tereza trhala vo dvoje, keď jej do rúk padla jedna, čo upútala jej pozornosť. Dívala sa na vianočný pozdrav zarazene. Sem predsa Lukáš vkladal len cestovateľké trofeje...

         Zo starej pohľadnice sa na Terezu znášal podivný pokoj. Snehom zasypaná dedinka s rozsvietenými oknami, ukrývala za dreveným rámom chlapčeka. Oči mu žiarili, keď upieral pohľad na veľký strom na námestíčku. Terezu po prvýraz zamrzelo rozhodnutie ignorovať Vianoce. Nedokázala sa na ne síce už roky dívať ako ten chlapček z pohľadnice, ale aj tak ju po iné roky dokázali naplniť radosťou. Obrátila vianočný pozdrav a prekvapilo ju, že adresátom nebol Lukáš. Naopak, bol to on, kto mienil pohľadnicu poslať, no nikdy tak neučinil.

         Meno príjemcu ostávalo pre Terezu veľkou neznámou aj večer, keď si zmätená líhala do postele. Ešte viac ju miatli dve krátke vety napísané mužovou rukou. S prianím krásnych sviatkov, ktoré majú moc zmeniť všetko. Aj nás.

      Bezsennú noc vystriedalo zasnežené ráno. Tereza si odhodlane navliekla rozčaptané cigánky, zapla aj posledný gombík na starom, tmavofialovom kabáte a so šatkou okolo hlavy, vyrazila do ulíc. Z každého výkladu na ňu blikali farebné svetielka, z posledných otvorených obchodov k nej doliehali vianočné koledy, sneh chrupčal pod nohami, keď napokon, krivkajúc nastúpila do autobusu, aby vystúpila na opačnom konci mesta. Filip Klement, Jantárová 24... opakovala si v duchu adresu z pohľadnice a keď tisla zvonček, pocítila dávno stratenú vianočnú radosť.

         V úlohe oneskoreného posla, zastala na prahu pána Klementa. Dvere sa pootvorili a starý pán podozrievavo, skrz zaistenú retiazku, hľadel na nečakanú návštevu. Mlčali. Tereza vytiahla z vrecka nikdy neodoslaný pozdrav.

        „Môj muž," začala, ale hlas sa jej zlomil. Slziacimi očami vtisla vianočnicu do rúk prekvapeného starca a chcela odísť.

        „Počkajte," vyzval ju a počula, ako odťahuje retiazku. „Poďte sa ohriať."

         Tereza vkročila do útulného, vyhriateho bytu. Malý, umelý stromček zdobili neobratne zavesené červené gule a zlaté korálikové reťaze. „Vy ste Tereza, však? Kávu? Čaj?"

         „Čaj. Poznáte ma?"

         Starcov pohľad stvrdol. „Osobne nie. Ale videl som vás veľakrát. Naposledy na pohrebe."

        „Boli ste tam?"

         Prikývol. Gombíkom prepol stanicu rádia a nechal znieť koledy. „Tá pohľadnica," povedal s pohľadom upretým na zem, „je stará. Riadne stará."

         „Neviem, prečo ju manžel neposlal. Boli ste priatelia? Nikdy sa o vás nezmienil."

        „Priatelia? Nie. Lukáš," hlesol Filip Klement potichu, „bol môj brat."

         Ruka s lyžičkou naplnenou cukrom, zastala nad pariacim sa hrnčekom. „Ako prosím?"

        „Som Lukášov brat. Nevlastný. Naša matka nezvládla výchovu nás oboch a Lukáša dala do domova. Vždy mi to kládol za vinu. Ja som mal to šťastie vyrastať v kruhu rodiny a on... V jeden večer, krátko predtým, ako ste sa zobrali, sme sa do krvi pohádali a ani jeden z nás nevedel tomu druhému odpustiť. Ešte ako deti sme sa dohodli, že ak aj budeme celý rok pohádaní, na Vianoce sa udobríme."

          Tereza dojato počúvala. Začínala chápať zabudnutú vianočnú pohľadnicu. Lukáš sa ju nikdy neodhodlal poslať. Roky čakal na zmierenie s bratom, ktorého sa však nedočkal.

          „Tá moja," povedal tíško Filip a kutral v skrinke s porcelánom, „je tu. Ani ja som nedokázal prekonať vlastnú ješitnosť a poslať ju. Zmieriť sa s jediným bratom."

         Tereza zvierala v každej dlani jednu pohľadnicu. Boli takmer identické, ibaže na Filipovej bolo za oknom dievčatko, pričom na Lukášovej chlapček. Obe deti vyzerali šťastne a spokojne. Filip mlčky začal prestierať. Svoj tanier doplnil ďalšími dvoma, pričom pred ten za vrchstolom, položil obe neodoslané pohľadnice.

          V ten Štedrý večer mali byť dva byty bez radosti Vianoc. Namiesto toho, sa v jednom z nich zišli dve opustené duše a pri svetle sviečok započalo nové priateľstvo.

          Magická moc Vianoc preťala samotu a plamienok radosti sa rozhorel naplno.

---