Má!

Okrem mnohých iných darčekov, som našla pod stromčekom aj útlu knižočku, Maminko nezpívej. Bola od najstaršej, ale pod titul by sa s veľkou chuťou podpísali aj obe mladšie. Vraj veľa rozprávam a keď nerozprávam, spievam. Priznávam, mám takú úchylku, takmer v každej vete padne nejaké slovíčko, ktoré mi pripomenie pesničku a samovoľne mi to začne spievať. Ale potichu. Naozaj tichúčko, ani by ste si nevšimli, verte mi! Chápem, že sa dcéry hanbia, keď si spievam vonku, ale doma a tíško? To niekomu prekáža?

Ale k veci. Môj skorozať pochádza z rodiny, kde sa toho veľa nenahovorí. Najskôr sa v našom kruhu cítil dosť neisto, potom ho vtiahla tá atmosféra, ako skáčeme z témy do témy, každá potrebuje pridať niečo dôležité, uťahujeme si navzájom, aj samy zo seba, je to pre neho exotika. Tak aj tieto Vianoce zapadol, bavil sa na názve knižky a počas večera niekoľkokrát trefne poznamenal: "Maminko, nezpívej!" Zakaždým vyvolal úsmev, nachvíľu som stíchla. Uprostred debaty sme menili miesta, ocitla som sa vedľa neho, niečo horlivo vysvetľovala a on: "Vieš čo? Radšej spievaj!"

Vybuchli sme všetky do smiechu. Obrátim sa na mamu: "No nie je zlatý?" Vzápätí na dcéru: "Nekecala si!"

Prvá otázka, keď sa priznala k novému partnerovi, bola – a má zmysel pre humor?