Moja veľká popletená

Zo slušnosti cinkne, rozletia sa dvere: „Ahoj mama, prišla som si pre tie vankúše!“

Ani sa nevyzlieka, čakajú ju, preletí obývačku, stíham ju na schodoch.

„Aké vankúše?“

„Veď tie, z mojej izby, kockové!“

„Tie si si predsa brala v lete, spolu s matracmi. Nepamätáš? Matrace som ti hádzala z balkóna, nakladala si ich rovno do auta, vankúše si niesla v náručí.“

„Pamätám, mala som ich nachystané, ale nezobrala! Kde by som ich mala?! Nemám ich!“

Začínam pochybovať, žeby mala pravdu ona? Prezeráme podkrovie.

„Nie sú v garáži?“ nechce veriť, že sa mýli.

„Garáž som výnimočne upratala, presne viem, kde čo je.“

Zrazu sa vynorí obraz ako fotka, maličký preglejkový domček na konci záhrady, v lete sme boli u nich, nakukla som, sú tam! Vidím ich.

„Vieš kde ich máš?“

Pozerá na mňa podozrievavo, nechápe.

„V domčeku pri plote.“

Pomaly sa jej rozjasnieva: „Jaaaaj, na to by som si nespomenula.“

„Nemáš ešte obrus? Nachystala som na Silvestra veľký stôl, nemám ho čím prikryť,“ spomína, čo ešte treba.

Vyhadzujem všetky zo skrine, vyberá dva biele: „Môžem? Naozaj?“

„Jasne, ber si, nepotrebujem ich, ale druhýkrát ich nepýtaj!“

Smejeme sa a už beží.