Plesová sezóna

Chalani vyrážajú na zimnú turistiku, dcéra prichádza domov, do tepla.

„V živote sa nenechám nahovoriť na žiadnu túru v zime. Mám v živej spomienke, ako som naposledy päťkrát po ceste hore zamrzla a rozmrzla, poznáš ten pocit, keď sa roztápaš a tisíce ihličiek ti bodá do prstov. Vyškriabala som sa z posledných síl na kopec, oni ešte stihli aj západ slnka, ja už nie. Tiekli mi slzy od bolesti, únavy a zúrivosti, že som nezostala doma. A On sa tam kochal! A očakával, že sa budem radovať s ním! V tej chvíli by som ho chytila pod krk a sotila dole zo skaly,“ spomína.

„Už si po raňajkách?“ vyzvedá. „Nešla by si so mnou po obchodoch, poskúšať nejaké plesové šaty? Poobede bude veľa ľudí, nebudem mať kde zaparkovať.“

„V pohode. Obed sa práve dovára, vypnem, oblečiem sa a môžeme vyraziť.“

Cestou autom šteboce. „Volala mi Maja, že sa s Mirom stretnú v Trenčíne, či by som neprišla za nimi, oslávime nový rok. Mne sa ti tak nechce, ja som už asi stará. Vyhovorila som sa, že som mame sľúbila, že ju zoberiem do nákupného centra, že sa máme zastaviť aj u babky, že to nestihnem. Tak keby čosi, straaašne si chcela ísť nakupovať,“ smeje sa.

„Vy ste hrozné decká! Najskôr osierate rodičov, vyhovárate sa na spolužiakov a potom zasa bývalých spolužiakov a vyhovárate sa na rodičov,“ smejeme sa obe.

Zapínam zipsy, malinké gombíčky na chrbte, posudzujeme. Tieto sadnú, len tá farba, v týchto mám veľkú riť, v týchto som moc nahá, ježiši, to čo tu našili, aký trápny náhrdelník, inak by boli super...

Cupkám vedľa nej, inak by som sa stratila. Neviem kde sme už boli, kde nie, z ktorej strany sme prišli.

„Všimla si si tie dve?“ pýtam sa. „Videla si tú podobu? Hneď každý vie, aha, matka s dcérou na nákupoch. Často v piatok popoludní pozorujem tento úkaz v meste, matky s dcérami, aké sú čitateľné. Len na mňa sa žiadna nepodobáte.“

„Nebooooj, keď sa zasmejeme a vytasíme celé ďasná, hneď každý vie, že sme rodina,“ zahlási moje dievčatko a tasíme.