Chudoba cti netratí

Tá dolina bola odjakživa hladová. Práce málo, chudoby veľa a obyvatelia z okolitých dedín ju predsa neopustili. Stáli pri sebe, pomáhali si, ako sa dobrých susedov patrí. A kde inde by sa najlepšie riešili problémy sveta, než pri poháriku domácej. Raz sa chlapi zišli u Jana, inokedy u Fera. Nestalo sa, aby nemali kde bedákať nad neprajným osudom.

„Za všetko môže vláda," odpľul si Mišo, mladý chlap s byvolou stavbou tela.

„Čerta starého vláda! Úrady sú ako mor!"

„A kto tie úrady vedie, há? Osprostel si? Vláda ich má pod palcom!"

„Keby som si ja ohrieval zadok v parlamente, to by tu inak vyzeralo!"

Mišo sa zasmial. Už len predstava, ako vetchý Alojz Budzogáň usadá do vládneho kabinetu, bola komická.

„A ako, pán veľkomožný?"

Alojz si poriadne odpil, tresol päsťou do stola, nadýchol sa a spustil: „Dôchodky. Tie prvé. Aspoň na päťsto každému. Tomu čo robil aj viac. Lebo tu, chlapi, sami dobre viete, o robotu bola núdza. No ale či za to môžeme my? Nemali sme na výber. Žena, detváky, dom. Každý grajciar dobrý. Ja keby som bol bohatý, dával by som chudobným aj z vlastného, lebo viem, aké to je, s prázdnym bruchom líhať."

„Tak je," prisvedčili chlapi.

Ešte dlho Alojz predkladal návrhy na zlepšenie svetského poriadku. Či už ho vyslyšali nebesá alebo šlo o skúšku osudu, nik nevie. No stalo sa, že hneď za dedinou, kde kedysi jéerdéčko hrdo stálo, ani nie za mesiac vyrástla zbrusu nová fabrika. Alojz, Mišo a všetci chlapi z dediny mali odrazu iný dôvod na frflanie a tak namiesto prázdnych vreciek, sťažovali si na skoré vstávanie.

Majiteľ továrne na výrobu vody v prášku, akýsi bielovlasý Islanďan, platil svojich štyridsaťštyri zamestnancov nadpriemerne. Bankové účty utešene rástli, chlapi boli spokojní, ženy ešte viac. Nielenže mali celé dni od chlapov pokoj, ešte aj nosili domov nemalé zárobky. Odrazu bolo v malej obci sveta žiť. Chýr o fabrike sa onedlho rozniesol celou hladovou dolinou.

Ráno, piateho decembra, sa Alojz s ostatnými v dobrej nálade pred prichádzajúcim Mikulášom, prezliekol do pracovného a všetci si stali na svoje posty. Udivilo ich, keď zočili samotného Islanďana. Ešte nikdy medzi nich nezavítal.

Žeby koncoročné odmeny? Napadlo chlapom, oči sa rozsvietili a mimovoľne sa začali usmievať.

„Poďte so mnou, všetci," povedal Islanďan.

Úsmev na perách mužom skamenel. Zmätene pozerali jeden na druhého a poslušne ako ovečky, kráčali za mocipánom. Voviedol ich do mramorom vykladanej pracovne, usadil na kožené pohovky, stlačil zelený gombík a prekvapení muži sledovali, ako do kancelárie vchádzajú chlapi zo susedných dedín. Čistí a upravení a predsa páchnuci grošom.

„Prišli žiadať o prácu," riekol Islanďan prekvapivo čistou slovenčinou. „Môžem ich zamestnať, ale ak to urobím, váš plat sa zo súčasných 3330 eur, zníži. Odhadujem tak na 405 eur."

Alojzove oči priam vyliezli z jamiek, Mišova hlava sa strácala v širokých ramenách a nejeden vydával zvláštne chráporivé pazvuky.

Továrnik pozrel na chudobných dedinčanov. „Ich plat," pokračoval, „bude rovnaký, ako váš. Všetci si budete rovní. Mám ich prijať?"

Alojz sa ani dlho neošíval, kým odvetil: „Nie. Sami ledva vyžijeme."

„Nevzdáme sa našej mzdy!" Vykrikovali všetci, len žiadatelia o prácu stáli ticho a pokorne.

Islanďan zodvihol ruky, mela sa utíšila.

„Páni," hlas mal hlboký a vážny, „Stačí. Videl a počul som dosť. Sklamali ste. Presne tak, ako sklamali tí pred vami. Sklamali ste ako tí, ktorí by vám mali vládnuť. Stali ste sa tými, ktorými ste ešte nedávno opovrhovali. Máte prebytok a nedokážete sa podeliť. Tvrdili ste, že chudobnému aj z vlastnej kapsy dáte. Nuž, hrabivosť a lakomstvo vyhrali aj tu.

Vy," otočil sa k dedinčanom, „choďte domov, žite chudobne, ale poctivo. Uchránili ste sa.

Vy," prísne pozrel na zamestnancov, „máte výpoveď. Môj podnik krachuje, nedodržal som lehotu na vyrobenie vody v prášku. To, čo ste celých päť mesiacov vyrábali, boli nezmysly. Nepodarky."

Rozišli sa. Nezahanbení, skôr nadurdení. Premáhala ich pávia pýcha a zlosť. Továreň do konca týždňa zavrela svoje brány.

Pred Vianocami sa chlapi zišli v krčme. Nik z nich neprehovoril, každý utápal svoj hnev vo vlastnom pohári. Už nebolo na koho nadávať. A nebudú kydať sami na seba...

---