Bolo im dobre

1
Tou istou cestou sa mohla vrátiť späť. Stačilo pár krokov, buchla by do brány a akokoľvek by sa to zdalo všetkým nezvyčajné, bola by preč. Nič by tu neostalo. Žiadna spomienka, ani posledné dovidenia. Jedno tresknutie po líci. Vybavené. Možno ešte stokrát sa v tú noc prebudila a premýšľala, či vstať a rýchlo bežať. Vedľa nech chrápal manžel, prevaľoval sa zo strany na stranu, akoby tušil, že niečo nie je v poriadku. Zo spánku čosi nezrozumiteľné zamrmlal. Strhla na seba perinu a s otvorenými očami prehlbovala  tmavé predstavy. Nie, ešte nie je mŕtva. Nedokázala sa vybudiť k výkonu, aby zišla z postele a potichu sa vytratila z izby. Príliš silný magnet ju ťahal nazad. Hlúpe puto, ktoré trhalo všetku jej úctu na kúsky zbytočností, ako papiere pohodené v prázdnej miestnosti. Ak by sa  v nej rozfúkal vietor, každý by mal okamžite naponáhľo, len aby s ňou nemusel prehovoriť. Všetky papiere by zbierala sama. Tak ako aj doteraz. Žiadna iná cesta neexistovala. Iba obyčajný vír vzduchu, ktorý ju dokázal vo výnimočných chvíľach uniesť ďaleko preč.

2
Zopár rokov naspäť by mu roztrhanú košeľu nezašívala, ale kúpila novú. Lenže to boli ešte časy, kedy ležali celé sobotné a nedeľné dopoludnie na gauči v obývačke. Počúvali jazzové štandardy a rozprávali sa o literatúre. Odkopala deku, načiahla sa ku knižnici a vytiahla Umberta Eca. Treskla ho jemne po hlave a obaja sa rozosmiali. „Tak. Už ju máš prečítanú,“ odložila ju na koberec a dala mu pusu. Popoludní sa spoločne vykláňali z okna, fajčili dve až tri cigarety po sebe a bolo im dobre. Vo fľaši ubúdalo rulandské a stoličky voňali  čerstvo natretou farbou a ľudia sa im zdali oveľa menej usmiati ako oni sami. Na bankových účtoch ešte nezáležalo, autom jazdili vždy na rezerve a keď dochádzal benzín, ubezpečovali sa, že ešte zopár kilometrov vydrží. Všetky tie bláznivé dni teraz prešívala do bledomodrej roztrhnutej košele. Vymyslené stehy spájali násilím rozdelenú látku. Keby sa tak dali pozliepať dávne časy do jednej veľkej bublinky. Ihlou by ju okamžite prepichla a rozosmiala by celé publikum ľudí čakajúcich na svoju príležitosť.

3
Začal do paneláku z ulice vláčiť staré tehly. Cestou z práce sa zastavoval pri rozbúraných domoch a potajomky ich vyťahoval z rozpadávajúcich sa múrov.  Večer všetky kusy tajne ukladal pod posteľ, až kým ho raz  spozorovala z kuchyne. Učupený pri jej nočnom stolíku ich zatláčal až tesne k miestu, nad ktorým mávala hlavu. Zvrieskla. Zdvihol sa, pomaly sa k nej prevalil cez matrace a nežným hlasom spustil. „Pripomenú nám každý deň vôňu rodinných domov. Cítiš ten oheň starých pecí, ktorý v nich dodnes blčí?“ Cúvla. Toto nie je básnik, ale blázon. Rozprával o tom, ako ich tehly budú v noci nežne hladkať, ako im pozakladajú sny. „Je to naša budúcnosť,“ ukazoval na kopu naukladaných tehál pod posteľou a šepkal, aby mu susedia z horného poschodia nevzali myšlienku. Prečo mu to verí? Kým rozprával, odškrabovala z chladničky nálepky a ich kúsky nechala padať na dlážku. Ešte prežije prichádzajúcu noc.

4
Ach, rozliala horúci vosk vonnej sviečky na poličku.  Drobné kvapky dopadali na koberec, okamžite začínali tuhnúť. Bežala do kúpeľne po vreckovky a začala ho utierať. Zbytočne rozmazala veľkú machuľu a vtrela vosk do jemných chĺpkov koberca. Z vázy vytiahla kvety a rýchlo odliala trocha kalnej vody na škvrnu. Roztiekla sa drobnými rýchlymi prúdmi na okraje voskových škvŕn.
Mala by mu zavolať. Stokrát sa strhla, zastavila a hneď zas bežala po kuchyne po telefón. Skláňala sa nad stolom, vlasy jej prekryli oči, prestrčila pomedzi ne ruku, ale nemala odvahu vziať telefón do rúk a vytočiť posledné volané číslo. Nemôže, nie je doma, no musí vydržať. Dokáže to. Pár týždňov a všetko bude preč.
Pol dňa umývala dlážku na chodbe. Poslala krátku správu CITIM SA ZLE. ZALAHNEM a vrátila sa k umývaniu. Handru držala v studenej vode, až kým ju nezačala krčiť bolesťou. Oblúkom ju vyhodila na hladké linoleum.
Ventilátor v počítači nepretržite hučal a ona nenachádzala žiadnu silu zhasnúť ho. Vrátila sa ku škvrne na koberci, v hlave počula zvonenie, známu melódiu, ktorá sa v návaloch opakovala. Bola to však len nekončiaca únava. Kľakla si k vosku a kúskom šiat odsala vlhké miesta. Potom sa vyzliekla a šla si ľahnúť. Možno zaspí, kým sa vráti.

5
V noci, keď najtvrdšie spala, jej čoraz častejšie pri uchu krčil papiere a šepkal nezrozumiteľné slová. Vraj takto vyznával lásku, tvrdil neskôr všetkým kamarátom. Tí však už vtedy od neho uhýbali a tvárili sa, akoby ho nikdy nepoznali. Nežne klopkal na okennú dosku a oni postupne jeden po druhom odchádzali. Ale boli to úteky cez dobre známe dvere.
A chudobní sa vtedy ešte vládali vyhrážať potknutím na ulici. Zvalili by to na vyčnievajúcu dlažobnú kocku alebo zabudnutú fľašu. Nemohol vystáť tú ťažkú prefíkanosť. Ako si to vôbec mohli dovoliť? On, čo ich pozvážal z celého okolia, ostal nakoniec sám.
Neustále sa nad tým všetkým zamýšľa, ako hlupák hľadí na vlastnú beztrestnosť a uškŕňa sa. Časom už natoľko prekrúti všetky udalosti, že uverí všetkému, čo sa udialo. Zhrnie si to a po chvíli mu svitne: boli naozaj spolu. Niekoľko rokov a bolo im dobre.