Keď nerozprávam, spievam

Antistresové, či relaxačné maľovanky pre dospelých. Super objav. Maľujem, maľuješ, maľuje, maľujeme. Kým nezatúžia podeliť sa. A už sa komentuje, lajkuje, na maľovanie nezostáva čas. Kde aké obrázky dostať, pastelky, ktoré z nich sa lámu, nelámu, najlepšie struhátka...

Celé vystresované, zdá sa, že je to posadnutie výlučne žien, nech im žiadna informácia neunikne.

Vypínam dcére noťas, ide sa von. Ofučaná, mala tam rozpísaný zoznam obchodov, kde koľko ktoré stoja...nestihla si uložiť.

Cestou jej hovorím: „Netreba ti nové. Pri komentovaní a lajkovaní nemáš čas vyfarbiť ani tie, čo máš. Niekoľko dní len píšeš s podobne postihnutými.“

Urazím ju ešte viac. Vraj postihnutí!

„Uvedomuješ si, že keď to takto pôjde ďalej, nebudete mať čo komentovať? Nezostane vám čas na maľovanie. Visíš hodiny na tejto stránke, ako kedysi na fejsbuku. Si napätá a nervózna, snoríš kto, kde, čo...“

Nebaví sa so mnou.

Skloním sa k vozíku a začnem jej spievať do uška: „Ľúbim ťa. Tak veľmi ako ľúbiť viem. Ty si šťastie mojich dní, si vôňa májových rán. Ľúb ma tieeež...“ Pesničku Miška Dočolomanského berie ako ďalšiu provokáciu. Vidím ako zatína päste a zapiera ich do kolien.

Vzpriamim sa, pokračujem v ceste a len tak sama pre seba zanôtim: „Ľúbim ťa. Za chvíľu ťa prestaneeem.“

Konečne výbuch smiechu. V predklone sa rehúňa, sotva jej rozumiem: „Bože Gaba! Ty si číslo!“