Nádherné ráno

V piatok večer.

„Mišiii, pomohli by ste mi skôr, než odídete, zaniesť k bytovke matrace, telku a stacionárny bicykel? Zajtra ráno tam bude pristavený kontajner, sama to neodvlečiem, už to tu dlho zavadzia.“

Skorozať popremýšľa: „Vieš čo? Ja zajtra prídem na bicykli, máme tu s chalanmi stretnutie, tak sa zastavím. Zavolaj mi o desiatej, aby som nezabudol.“

„Tak fajn. Dohodnuté.“

Sobota. Nádherné ráno. Také farebné, rozjasané, najradšej by som vybehla do záhradky. Petra iba zakňučí, dáva najavo že nespí, ale zostáva otočená ku stene, vyliezť z postele sa jej nechce. Odvčera sa teda nič nezmenilo, nevyspala sa z toho. Nová ranka nad zápästím sa tak skoro nezahojí. Treba niečo vymyslieť.

„Pôjdeme na kyselku, dobre? Kúpime si v bufete langoše.“

Prikyvuje.

Volám Mišovi, nedvíha. Volám Monke, nedvíha. Skúsim znova Mišovi, idem sa uzvoniť, nič.

Kým sa Petra naraňajkuje, pooblieka, poznášam do garáže staré matrace. Zvediem ju po schodoch, naložím do vozíka, na kolená jej ukladám jeden po druhom, s nevôľou ich zachytáva, neochotne, ale drží. Keď zavezieme prvú várku, zazvoní telefón.

Monka: „Čo sa deje?“

„Mala som o desiatej zavolať Mišovi a nedvíhal, tak som skúšala teba.“

„No, vieš aký on je. Hrajká sa na dvore a telefón nechá doma.“

„A nevieš, kedy plánoval prísť do Trenčína?“

„Noo, oni majú stretnutie o dvanástej, z Nemšovej ide tak o pol jedenástej, o pol dvanástej by mohol byť u teba.“

„Aha, tak nič. Ja som myslela, že o desiatej už bude tu, mám ho len prezvoniť, aby sa nezabudol zastaviť. Tak povedz, že nemusí chodiť. My sme matrace zaviezli na vozíku, ešte nejaké konáre odvezieme a telka a bicykel počká. Ideme na výlet, keď je tak pekne.“

„Nerada ti to hovorím, ale v tomto si ako tvoja mama. Nemohla si počkať, alebo sa na to vykašľať, zaviezli by sme to niekedy do zberného dvora.“

„ Ale áno, som. A budem čoraz viac,“ smejem sa. „Ja si s mamou celkom dobre napriek tomu nažívam, prežijete to aj vy so mnou.“

Poodvážame, vybehnem sa hore prezliecť a kráčame na výlet. Ticho. Som zvyknutá. Prestala som si pospevovať, vyrušuje ju to, spievam si len v hlave. Dokážem sa odpútať od jej stavov a užívam si okolie. Skoro vždy. Dnes nie. Neviem, čo to na mňa zrazu doľahlo, po rokoch sa mi chce plakať, plakať, plakať, schúliť sa do uzlíčka a pýtať – kto mňa uteší? Našťastie na mňa nevidí, kráčam jej za chrbtom, neviem, či by niečo vyčítala z mojej tváre.

„Mami prepáč. Viem, že sa ideš roztrhať, aby si mi urobila radosť. Stále niečo vymýšľaš, organizuješ. Ja chcem byť šťastná! Naozaj! Nerobím to schválne. Monka si myslí, že som herečka, že iba chcem upútať tvoju pozornosť, aby si sa mi ešte viac venovala. Ivana má pre mňa väčšie pochopenie,“ začne sama od seba.

A tak sa len zhlboka nadýchnem, zaženiem svoje pocity do kúta a rozprávam:

„Ivana má s tebou väčšiu trpezlivosť, lebo ste spolu párkrát do roka. S Monkou sa vidíte každý deň, je to iné. A môže to byť aj tým, že Iva má s depresiou nejaké skúsenosti. Vlastné, aj z blízkeho okolia. Monka nie. Vieš ako sa hovorí, sýty hladnému neverí. Kto nepozná pocity úzkosti a nechuť vstať ráno z postele, je pre neho nepochopiteľné, že to nedokážeš silou vôle prekonať. Ale obidve ťa majú rady. Každá iným spôsobom. Monka ti nechce zle, nemá v úmysle ubližovať ti. Snaží sa ťa takýmto spôsobom vyprovokovať, nakopnúť, prebudiť k životu. Neber si to tak osobne. Ak sa ti jej rady zdajú neprimerané, pusti ich z hlavy, neurážaj sa, nehnevaj sa na ňu.“

„Vieš, ja mám teraz všetko, po čom som túžila, robím len to, čo mám rada a aj tak som stále v napätí, nespokojná. O to viac ma to hnevá. Chcela by som ešte raz zažiť ten pocit, motýlikov v bruchu a radosť.“

„Chápem. Vždy si mala nejakého v úvodzovkách nepriateľa. Myslela si, keby nemusím robiť bakalárku, bola by som šťastná. Keby nemusím dokončiť školu, bola by som šťastná. Keby sa učím hrať na klavíri. Keby môžem študovať francúzštinu. Zrazu je všetko, ako si chcela a nevieš sa zmieriť s tým, že radosť napriek tomu, neprichádza. Je to pre teba pocit beznádeje, bezmocnosti. Vtedy si verila, že ak odstrániš nepríjemné veci zo svojho života, príde to. A neprišlo. Skús sa s tým zmieriť. Je to diagnóza. Si chorá. Tak ako ťa neposlúchajú nohy, nie je v poriadku ani tvoja psychika. Vo štvrtok ideš k psychiatričke. Popíšeš jej svoje pocity. Zmení ti lieky, nejaký možno pridá, alebo len poradí, ako tieto stavy zvládať. Naučíme sa s tým žiť. Aj ty, aj ja. Povzbudením ti môže byť, že doteraz vždy prišli dobré dni. Smiala si sa, tešila z koncertov, z filmov, súťaží. Zlé obdobia s dobrými sa striedajú. Mne sa zdá, že tých zlých je menej. Nedá sa porovnať, v akom stave si bola pre dvomi rokmi. Zvládneme to, čo povieš?“