Mátoha

      V pondelok ráno bývala ulica "Pri trati" vyľudnená. Prvé náznaky pohybu sa zjavili s hučaním ranného vlaku o pol siedmej. Okolo trate zhruba pred rokom začali vyrastať jednoduché chatrče a zlátané prístrešky. Bezdomovci vypudzovaní zo staníc a hypermarketov tu našli uspokojivé zázemie. Na budíček v podobe ranného motoráčika sa mohli spoľahnúť a až potom sa hmýrili rôznymi smermi za poskromným denným chlebom.

      V ten pondelok štvrtého decembra sa k búdam priplichtil novopečený bezdomovec Karol Lučina. Všetko by bolo jednoduchšie, keby už skôr nadviazal s ostatnými nejaké styky, ale až do začiatku zimy sa všetkých spolutrpiteľov skôr stránil. Teraz, s úderom prvých mrazov, bolo Karlovi jasné, že nájsť ako-tak teplejšie útočisko bude nutné. Traťováci ho, napriek tomu, že bol jedným z nich, poslali po žiadosti o plachtu nad hlavou do psej matere a horúcich pekiel a práve ona nevraživosť priviedla Karla k morbídnej myšlienke – nájsť si miesto pre sklonenie makovice priamo na cintoríne. Vedel o niekoľkých veľkých hrobkách, ktoré pripomínali skôr malé domky a krátko po Mikulášovi sa do jednej zdarne dostal. Sám bol prekvapený, ako ľahko si poradil s hrdzavejúcou kladkou.

       Teplo domáceho krbu síce nenašiel, ale pochvaľoval si, že dovnútra neprekĺzol ani sneh, vietor či mráz. Akoby sa aj živly vyhýbali miestam, ktorým kraľovali kostlivci. Karol, vybavený starým lampášom, ktorý ukradol z opusteného železničného stavadla, sa so stiahnutými polovičkami a srdcom, vydal do útrob hrobky, kde, ako čoskoro zistil, bolo päť pavučinami obalených rakví. Šiesta vyzerala novo a Karol mal obavy, aby nebožtík nebol príliš "čerstvý". Noci plynuli pokojne. Lučina si až nečakane útulné útočisko navzdory všetkému obľúbil.

       Posledná noc v roku, kedy vonku hulákali davy ľudí a alkohol tiekol prúdom, si Karol doprial za téglik najvychytenejšieho čuča a načúval vzdialeným výbuchom petárd. Keby vyšiel do zasneženej noci, na oblohe by uvidel vybuchujúce svetlice, ako ižarujú tmavé nebo. Krátko pred polnocou si skrehnutými rukami uťapkával lôžko zo starých diek, no nestihol ani zavrieť viečka, keď sa z poslednej, šiestej rakvy, ticho odsunulo veko a pred užasnutým Karlom sa zjavil hrozivo vyzerajúci nebožtík. Očné buľvy sťažka plnili jamky, sánka škrípala aj pri najmenšom pohybe a riedky porast na hlave odhaľoval veľkú jazvu. V Karlovi zamrel hlas. Tupo civel na blížiacu sa obživnutú mŕtvolu. Cítil, ako mu o rebrá bije zbesilé srdce. Sprvoti sa zdalo, že obyvateľ rakvy nevidí, ale keď sa priesvitnou kožou potiahnutá lebka otočila ku Karlovi, vedel, že je neskoro. Neskoro na čokoľvek.

       „Čo tu robíš, človek?" spýtal sa kostlivec prekvapene. „Odpovedz!"

       Karlov jazyk sa odmietal pohnúť. Bezmocne lipol na podnebí.

       Kostlivec vyliezol z rakvy a blížil sa ku Karlovi. „Prišiel si dobrovoľne... To sa len tak nevidí. Nuž, uľahčil si mi dnešnú robotu. Ktovie ako dlho by som musel robiť volavku, keď koniec je vždy taký neistý. Časy sa menia, dnes už nik nesadne na lep a nenechá sa vlákať sem, do hrobky. Veď ako dlho som čakal ja? Roky, človek, roky. No ty prichádzaš. A práve dnes, v najvhodnejší čas. Vítam ťa."

      „Nie, nie..." hlesol Karol. „Nechcel som... prepáčte..."

      „Ani ja som nechcel," zaškeril sa rakvár. „Mýliť sa je ľudské, našťastie. Odtiaľto však živý nevylezieš. Budem to ja, kto nájde po toľkých rokoch pokoj. Ty budeš čakať, až niekto vystrieda teba. Pamätaj, musí vstúpiť až sem a len v tento deň, na pomedzí rokov."

      „Ja tu ale nemám byť!"

      „Ale si."

      Karol vyskočil z pelechu a pokúšal sa dostať k vrátam. Kostlivec bol rýchlejší a cestu von zahatal.

      „Pusť ma!" kričal Karol celkom bez seba.

       „Nie. Zostaneš. Nečakal som pol večnosti zbytočne! Ako sa voláš?"

      „Ka... Karol."

       „Podaj mi ruku, Karči."

       „NIE!"

       „No tak, Karolko, hádam nechceš, aby som šiel von a vrátil sa s priateľmi. Peťo, Vlado a David bývajú tri rady odtiaľto. A veru tí nie sú takí milí, ako ja. A vôbec, nechceš snáď, aby som tam vonku premrzol na kosť!"

        Záhrobný humor obral Karla o posledné zbytky rozumu a podávanú hnátu prijal. Dlhé, kostnaté prsty zapraskali, keď sa dotkli teplej dlane. Potom sa kostlivec zazubil.

       „Odteraz, Karol, som tvoj kamarát. Taký tvoj Kostlivec do dažďa. Čokoľvek budeš potrebovať, môžeš sa na mňa obrátiť. Teda," dodal škodoradostne, „až nájdeš niekoho, kto vystrieda teba. V posledný deň v roku sa môžeš oslobodiť, ako dnes ja. Buď živého tvora odchytíš, dokiaľ hodiny neodbyjú desiatu minútu Nového roka, alebo sa vrátiš a počkáš ďalší rok. A ďalší, a ďalší. Ako ja. Nezúfaj, Karolko, možno tu nebudeš dlho. Začali sa tu usídľovať rôzni skvóteri, niektorý sem možno vlezie, presne ako ty."

       „Ako... ako dlho si tu bol ty?"

       „Dokiaľ mi neodpadol posledný kus mäsa. Veľa šťastia, kámo. Mimochodom, hovor mi Slavo."

       Slavo sa potom pred užasnutým a vydeseným Karlom, akoby zmenil na prach a než sa Karol nazdal, líhal si do uvoľnenej rakvy. Ohňostroj tam vonku končil. Karol odrazu nič necítil, ako podťatý spadol na moľami prežratý semišový vankúšik, neznáma sila zavrela veko večnej postele a nastalo mučivé ticho...

        O rok neskôr:

       Do hrobky sa nahrnulo päť podnapitých výrastkov a ničili všetko, čo im prišlo pod ruky. Pri šiestej rakve zostali stáť. Smiech ich opustil. Pozostatky Karla Lučiny sa škľabili na toľko očakávaných návštevníkov. Štyria stihli utiecť, piaty také šťastie nemal. A tak, keď kostlivec Karol zmizol v prachu, za stenami tamojšieho cintorína sa zjavil Slavo a spolu s Karlom sa pustili do silvestrovských osláv.     Tentokrát si ich užili obaja.

---